Formy realizácie sociálnych práv v pracovnom procese

Predkladaný článok už vo svojom názve rellektuje vecný záber, ako aj osobný rozsah a tematické zameranie. Akcentuje vysokú aktuálnosť analyzovaných problémov, a to nielen z tcorctickoprávncho hľadiska, ale má svoj nepopierateľný dosah a význam aj pre potreby realizačnej praxe. Kľúčovým predmetom analýzy článku je právo na prácu, z ktorého sú následne vyvodzované koncíznc závery a charakteristiky, ktoré pomáhajú upresniť význam, pozíciu, účel a charakteristiky formálnej stránky, ako aj obsahovej náplne práva na prácu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Téma je analyzovaná v logickom kontexte, cez prizmu kritéria obsahovo-kauzálnych väzieb, ako aj z pohľadu teórie pracovného práva.

Jednou z ťažiskových oblastí pracovného práva, ako aj celej sféry právnej regulácie výkonu závislej práce v oblasti pracovného trhu je aktuálna problematika, týkajúca sa existencie základných sociálnych práv. Dôležité sú aj právno-rcalizačné aspekty paralelne sa vyskytujúcich právno-relačných väzieb, vznikajúcich pri uplatňovaní základných sociálnych práv a slobôd zo strany ich nositeľov a adresátov. Pritom samostatnú množinu základných sociálnych práv predstavujú najmä tie základné sociálne práva (napr. právo na prácu, osobná sloboda, sloboda povolania, právo na ochranu života, telesnej integrity a mravnosti, právo na ochranu osobných údajov, právo na ochranu pred neľudským zaobchádzaním), ktoré majú primárny vplyv a priame dôsledky na kvalitu pracovnoprávneho postavenia subjektov pracovnoprávneho vzťahu.

V podmienkach trhovej ekonomiky sa ťažisko riadenia pracovného procesu presunulo z vedome organizovaného usmerňovania v celospoločenskom rozsahu, na jednotlivé podnikateľské subjekty a iné výrobné celky, ktoré vystupujú v pozícii zamestnávateľa.

Zákonodarca musí pracovný proces vedome riadiť tak v makro, ako aj v mikrorovine, inak by jeho výsledky mohli len ťažko uspokojovať potreby účastníkov pracovnoprávnych vzťahov a slúžiť v plnom rozsahu na rozvoj osobnosti človeka. Na platforme tohto riadenia sa následne stávame svedkami realizácie viacerých sociálnych práv a slobôd, ktoré vždy dotvárajú status zamestnanca prostredníctvom vymedzenia rámca konkrétneho okruhu práv a povinností v individuálne určenom pracovnoprávnom vzťahu.

V súčasnosti existujúca úroveň spracovania sociálnych práv v oblasti pracovného práva tak, ako sa odzrkadľuje aj v konkrétnych pracovnoprávnych vzťahoch (teda v pracovnom procese ), aj dnes vykazuje celý okruh problémových aspektov, kde normatívny dircklivizmus teorém a poučiek, obsiahnutý v platnom právnom poriadku, "naráža" na potreby viac či menej rozvinutej praxe. Poznanie právnej kvality subjektívnych práv významne ovplyvňuje aj ich reálnu aplikáciu v spoločenskej praxi, pričom sa opiera o ich zásadnú determinovanosť materiálnymi podmienkami života spoločnosti.

Javí sa ako prirodzené, že zamestnanci odvodzujú skutočnú úroveň svojho právneho postavenia od rozsahu práv a povinností, priznaných a garantovaných štátom. Rozsah práv významne determinuje stupeň ich pracovnej aktivity.

Práva zamestnancov sú zakotvené a garantované v pracovnoprávnych normách, ktoré sú transformáciou základných ústavných sociálnych práv na vyššiu mieru konkrétnosti.¹⁾ V rámci jednotlivých druhov pracovnoprávnych vzťahov sa realizuje spoločensky i právne významná časť ústavných práv, ktoré tradičná, všeobecne prijatá klasifikácia práv občanov označuje ako sociálne práva, resp. sociálno-ekonomické práva. Sociálne práva zakotvené v Ústave SR (ďalej len "Ústava") svojím obsahom, spolu s politickými a kultúrnymi právami, vytvárajú ústavný status občana, a tým aj jeho právne postavenie, ktoré je rovnaké pre všetkých; vyjadrujú základné, najdôležitejšie spojenie medzi občanom a štátom, ktorý vo vzťahu k subjektu so statusom občana vystupuje nielen ako nositeľ povinností, ale zároveň ako garant ich realizácie.

Na druhej strane realizácia sociálnych práv neslúži len na uspokojovanie individuálnych potrieb, aleje zároveň najdôležitejšou zárukou hospodárskeho rozvoja spoločnosti. Aj preto je celkom prirodzené, že štát vo fáze rozvoja trhového hospodárstva v právnom postavení povinného subjektu má vyvíjať aktívnu sociálnu politiku.

Napriek ustálenej klasifikácii základných práv je potrebné si uvedomiť, že relatívnosť tejto klasifikácie vyplýva najmä z potreby ich homogénneho chápania v jednote a vzájomnej determinovanosti. Svoju špecifickú sociálnu substanciu majú však všetky základné práva, ktorých primárnym cieľom je uspokojovanie variantných potrieb a záujmov občanov. Ich sociálna podstata vyplýva z hospodárskych, kultúrnych, politických i etických aspektov sociálno-spoločenského života spoločnosti.

Sociálne práva zakotvené v pracovnom práve a prejavujúce sa vždy v kon krétnom pracovnom procese, nie sú len ich konkretizáciou, resp. podrobnejšou úpravou, ale súčasne plnia úlohu garancie ich realizácie. Sú zároveň prostriedkami ich správnej interpretácie v praxi spoločenského života.

Na rozdiel od klasického liberalistického modelu, v sociálnom štáte nemôžu byť ekonomické a sociálne záležitosti len vecou jednotlivca, ale musia zaujímať aj širšiu spoločnosť.

Výraznú prepojenosť s realitou vyjadril P. Sicghart, ktorý na otázku, kedy začínajú bvť pre jednotlivca aktuálne základné práva, odpovedal: "Pri občianskych právach sa začínajú na policajnom komisariáte, pri sociálnych právach sa začínajú už od raňajok." Zmysel tejto sentencie spočíva v tom, že problém základných sociálnych práv nemá len teoretický, ale aj praktický význam.

Otázka, či normatívne upraviť sociálne práva v ústave na národnej úrovni, nemá preto len právnotcoretický, ale aj právno-politický a praktický význam. Pritom požiadavky na ústavné garancie sociálnych práv nie sú nové a kvalitatívne novú dimenziu nadobúdajú v spojitosti s požiadavkou rozvoja osobnosti.

Právnoteoretická predstava definovania termínu sociálne právaje stále nejednoznačná a sporná, aj keď v našom doterajšom historickom vývoji neboli pochybnosti o ich existencii. Sociálne ústavné práva prevažná časť právnej teórie považovala za subjektívne práva, vrátane ich nárokovej časti, aj keď pochybnosti o reálnosti uplatnenia nároku, najmä práva na prácu, sa vždy vyskytovali. Doteraz neexistuje jednotná homogénna vedecká klasifikácia pojmu sociálnych práv a stav vedeckého výskumu v tejto oblasti sa všeobecne považuje za krízu vedeckých koncepcií sociálnych práv. Za najvšeobecnejšie vymedzenie sociálnych práv možno pokladať vymedzenie, podľa ktorého sociálne práva sú práva humánnej individuality na plnenie zo strany štátu, s cieľom zastrešiť fundamentálne materiálne a duchovné potreby občanov.²⁾

Netreba zabúdať ani na takt, že sociálne práva, na rozdiel od základných slobôd, sú spojené s povinnosťou štátu a jeho orgánov aktívne podporovať ľudí, pri zabezpečovaní ich základných životných podmienok.

Klasifikácia sociálnych práv je možná cez prizmu viacerých kritérií. (ako diferenciačného kritéria) tvorí prvú skupinu právo na prácu,³⁾ ktoré sa v tomto význame chápe "viacvrstvovo" ako

Do druhej skupiny sociálnych práv patria práva na sociálnu bezpečnosť, akým je napr. právo na dávky v starobe, chorobe, invalidite, pri úraze, materstve a právo na sociálnu pomoc v prípade sociálnej núdze.

Tretiu skupinu sociálnych práv vytvárajú práva na sociálny a kultúrny rozvoj, právo na vzdelanie a vytváranie kultúrnych zariadení. Niektorí autori konštruujú aj tzv. štvrtú skupinu sociálnych práv, ktorú tvoria sociálne práva ekologické.⁵⁾ Aj uvažovanie o existencii tejto skupiny sociálnych práv dokazuje, že základné právo na ľudsky dôstojné životné prostredie nieje mysliteľné bez aktívneho správania zo strany štátu.

môžeme ich diferencovať na

Medzinárodné pakty rozdeľujú sociálne práva podľa kritéria existencie pracovného vzťahu a podľa príslušnosti do určitých skupín.

možno sociálne práva členiť na

Pokiaľ ide o samotný funkčný zmysel sociálnych práv, nespochybniteľným východiskom ich existencie zostáva to, že sociálne práva vytvárajú základný predpoklad rozvoja slobôd a v týchto intenciách môžu byť právnonormatívne zakotvené rôznym spôsobom. Jedna z možných klasifikácií ich tak člení na

Predmetom ďalšej analýzy v tomto článku je predovšetkým právo na prácu, pričom však nemožno opomenúť aj samotný fakt existencie ďalších dôležitých základných sociálnych práv, ktoré viac či menej dôrazne ingerujú do priebehu pracovného procesu, a medzi ktoré patria