Hajko, J., Nezrelá republika.

Obdobie druhej svetovej vojny na našom území v historických i štátoprávnych reláciách zanechalo, a naďalej aj zanecháva, nielen množstvo nezodpovedaných otázok v podobe nekomplexného a častokrát aj nekompetentného pohľadu a objektívneho hodnotenia. Dotýka sa to aj jednej etapy našej slovenskej národno- štátnej histórie, ktorou nesporne bolo obdobie prvej Slovenskej republiky rokov 1939 - 1945. Vo vzťahu k predchádzajúcemu vyjadreniu zámerne akcentujeme dôraz na v plnohodnotnom slova zmysle. Lebo či chceme alebo nie, možnože lepšie povedané, či máme k tomu viac či menej rezervovanejší, ba až odmietavý prístup, aj toto obdobie ekvivalentne nemôže nezapadať do celkového rámca slovenskej národnej minulosti. V tejto relácii platí, že vyspelosť ľudského jednotlivca i akejkoľvek podoby zoskupenia človečenstva (teda aj národného) sa nezakladá na schopnosti možno že až eklektického vyrovnávania sa s posudzovaným, v širokom rámci jeho trvania a stavu. Teda vo vzťahu ku všetkým sféram ľudského bytia: k minulosti, prítomnosti i budúcnosti. V relácii ku predkladanej publikácii to znamená, že jej autor vyznáva i vychádza z týchto stanovísk, čo mu v konečnom dôsledku umožnilo v mnohých smeroch predstaviť iný pohľad na mnohé do dnešných dní akoby už skostnateno zakonzervované, neustále značne jednostranne interpretované predstavy o tomto štátnom útvare. Stanoviská, viac či menej, v ich interpretácii rigorózne úzkostlivo bipolárne. Nazdávame sa preto, že rozhodujúci vklad tejto publikácie je predstavenie prvej Slovenskej republiky nie ako kontroverzného štátneho útvaru, ale štátneho útvaru so zatiaľ prevažujúcimi kontroverznými hodnoteniami.

Systematika publikácie je vhodne zvolená práve s ohľadom na naplnenie autorovho zámeru. Ten je sledovaný spolu v siedmych rozhodujúcich oblastiach jeho činnosti a stavu v zodpovedajúcom základnom sedemkapitolovom členení publikácie. Táto štruktúra reprezentuje podstatné sféry pretrvávajúceho záujmu bádateľov o túto problematiku. Vhodne je ale doplnená, a nemožno povedať, že nie až tak menej podstatnou časťou predstavujúcou osobné životy rozhodujúcich protagonistov vtedajšej doby bez ohľadu na existujúce politické spektrum a stranícku príslušnosť. Aj tu je jasný a správny zámer autora priblížiť sledované cez širokospektrálnu, čo možno najkomplexnejšiu prizmu. Samozrejme, že v našom pojednávaní sa zameriame len na niektoré, rozhodujúce aspekty názorovej plejády autora.

Prvá kapitola je už akoby samozrejme venovaná najzákladnejšej vstupnej problematike. Na rozdiel od zaužívaných prístupov autor v širšom rámci názorov a faktov z vnútroštátneho života dovtedajšieho československého štátu i medzinárodných faktov rieši tento neuralgický problém. Prikláňa sa síce k názoru úplnej politickej podriadenosti slovenského štátu Nemecku, odmietajúc pritom komunistickou historiografiou vykonštruované a dokonca povinné označovanie jeho postavenia v podobe prívlastku "takzvaný". Ale na druhej strane vo vzťahu Nemecka k Slovensku dostatočne preukazuje, že mníchovskou dohodou i následnými udalosťami v stredoeurópskom priestore "... západné veľmoci i Sovietsky zväz mu (Nemecku - pozn. P. M.) už na to dali voľnú ruku". (s.21). Táto súvzťažnosť je prinajmenej signifikantná pre zobjektivizovanie postoja k rozhodujúcemu problému tejto kapitoly (i k úlohe J. Tisa pri vzniku štátu) spolu, žiaľ, s absentovaním nevyhnutnej dôraznosti autora k doslova existenčnému ohrozeniu a potrebnej okamžitej národnej záchrany Slovákov vo vzťahu k obom jeho susedom na juhu a severe. Pohotovú rozhodnosť J. Tisa v súvislosti s vyhlásením slovenského štátu nesporne je nutné považovať za akt, iba ak "vynutiteľno", národnoštátne potrebný a štátnicko jedinečný a múdro zrelý. Zároveň však v tejto časti autor konštatuje, že "Až do vypuknutia Slovenského národného povstania ... boli ... nemecké politické zásahy do vnútorných záležitostí miernejšie." (s.24).

K značným odchýlkam od dosiaľ zaužívaných a prevládaných klasifikácií prvej Slovenskej republiky autor publikácie dospel v druhej kapitole . Na základe rozboru ideológie HSĽS, právneho prostredia s prívlastkom silne deformovaného, vzájomných vzťahov medzi najvyššími orgánmi v štáte, budovaného slovenského stavovského systému, straníckeho systému, postavenia katolíckej cirkvi v štáte i rozborom klasifikačných kritérií amerického historika Roberta Paxtona predstavuje nie neprijateľné konštatovanie: "Slovenský režim bol autoritatívny, nie klérofašistický ... Prvá Slovenská republika nikdy neprijala fašizmus alebo jeho špeciálnu odrodu, nemecký nacionálny socializmus ... Bližšie ako k fašizmu mal slovenský režim...ku klerikálnosti." (s.86). Rezonuje to aj na iných stranách a v iných súvislostiach (napr. s.83 v konštatovaní, že "režim prvej Slovenskej republiky nebol fašistický, hoci to bolo prianie Hitlera."). Podľa môjho názoru však nemožno súhlasiť s autorovým tvrdením, že režim "Mal fašistické znaky, najmä v postupe proti Židom a uplatňovaní vodcovského princípu." (s.83).

V prvom prípade je potrebné poznamenať, že