Hapla, M., Lidská práva bez metafyziky: Legitimita v (post)moderní době.

O ľudských právach sa toho napísalo veľa. Dokonca aj v tuzemským pomeroch, v ktorých sú podmienky na vedecké skúmanie v porovnaní so zahraničím skromnejšie, by sme k tejto téme našli relatívne siahodlhú bibliografiu.Účinná ochrana ľudských práv nie je len symbolom prechodu od totality k demokratickému a právnemu štátu; nejde len o slogan, pomocou ktorého sa dajú získať nejaké politické body navyše (v súčasnosti skôr naopak); nejde len o čiernu skrinku, v ktorej advokáti hľadajú právny základ pre sťažnosti podávané na ústavný súd. Ľudské práva tvoria predmet autentického záujmu, či už z praktických, alebo teoretických pohnútok. Čo sa týka tých druhých, niektorí autori vidia v ľudských právach náhradu za univerzálne platnú morálku odôvodnenú náboženstvom; iní sa zas venujú ľudským právam, aby na ich príklade potvrdili svoj hodnotový skepticizmus. Na ľudských právach sa dá vystavať celoživotná vedecká kariéra, stačí si vybrať jedno právo a sledovať jeho vývin vo vybraných právnych poriadkoch. A predsa aj v situácii, keď čitateľ môže byť z ľudských práv už aj trochu unavený, sa stále nájdu texty, ktoré sa oplatí prečítať alebo aspoň pozornejšie prelistovať. Takýmto textom je aj prvá monografia mladého českého autora Martina Haplu, ktorý pôsobí ako odborný asistent na Katedre právnej teórie Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.

Haplova kniha je textom z právnej filozofie, jej základná koncepcia vychádza z dvoch postrehov: