Hulmák, M., Uzavírání smluv v civilním právu.

Predkladaná recenzia vlastnej knižnej prvotiny , odborného asistenta na Katedre občianskeho práva Západočeské univerzity v Plzni, sa môže javiť podrobnejšou ako je obvyklé. Čitateľ nech odpustí väčší rozsah a podrobnejší prístup k dielu, ktoré si podrobné čítanie nepochybne zaslúži.

Recenzovaná publikácia je rozdelená do šiestich kapitol a záveru. Rozbor problematiky sa začína prvou kapitolou, tajomne nazvanou ako Jej obsahom sú časti, ktoré autor "vybral pred zátvorku" a ponúkol tak všeobecný výklad k základným otázkam existencie zmluvného dojed- nania. Obsiahle, no vzhľadom na nepomer medzi disponibilným priestorom a rozsahom matérie neuzatvorené, je skúmanie kauzy, resp. vzťahu inštitútov kauza, právny dôvod, a consideration, ktoré autor, vedomý si ich odlišností, skúma v ich vzájomnej podobnosti a poukazuje na viaceré zaujímavé detaily týchto koncepcií a ich zrkadlové konštrukcie v českom práve. Zdá sa pritom, že výklad judikatúrou konštruovanej prezumpcie darovania pri neschopnosti žalobcu preukázať právny dôvod prevodu finančných prostriedkov na žalovaného zaraďuje autor do kategórie abstraktných prevodov vlastníctva veci (s. 10). Tak doktrinálne zaradenie, ako aj samotný predpoklad považuje recenzent za otázny. Z historického pohľadu predstavuje otázka prezumpcie darovania moment stretu rímskeho (bez prezumpcie darovania) a kanonického práva (s prezumpciou darovania), pričom druhé upravovalo prípady darovania pre cirkev, ktoré bolo neskôr žiadané späť. Rímskoprávny odpor k prezumpcii darovania bol daný pravdepodobne argumentom, že je potrebné sa skepticky stavať k bezodplatným prevodom. Rovnako aj súčasné domáce právo sa k darovaniu stavia skôr odmerane (prísna zásada publicity pri forme alebo faktickom prevode), čo skôr vylučuje možnosť prezumpcie. Dodajme, že ani v svetovej právnej vede nie je uvedená prezumpcia prijímaná jednohlasne.¹⁾ V stati venovanej tzv. jednostranným zmluvám (s. 23-25) možno