K odňatiu právomoci Ústavného súdu SR posudzovať ústavné zákony - kritické reflexie

Parlament pri koncipovaní dôvodovej správy vychádza z predpokladu, že otázka prieskumu ústavodarnej činnosti je koncepčnou otázkou v plnej dispozícii ústavodarcu. Z toho vyplýva, že sám parlament (qua ústavodarca) sa môže rozhodnúť, či a ako s koncepciou materiálneho jadra naloží, ako aj to, kto bude vykonávať ultimátnu ochranu ústavnosti.

Táto premisa má niekoľko chýb. Tou prvou je, že sám parlament, podobne ako ústavný súd, je len produktom ústavy. Uvedené je možné demonštrovať na hypotetickej možnosti samotného parlamentu zrušiť samého seba. Na otázku, či sám parlament môže zrušiť samého seba a napr. zaviesť diktatúru exekutívy (ktorá by bola napr. volená), musíme z pozície právneho pozitivizmu odpovedať kladne. Takže keď parlament môže legálnou cestou zrušiť samého seba, znamená to toľko, že nie je "predpokladom" ústavy (dôvodová správa asi chcela použiť termín "tvorca", ale zdalo sa jej to príliš silné), ale len jej dôsledkom (produktom).

Čo je však dôležitejšie, suverén zrušiť sám seba, ak má existovať ako suverén, nemôže - prestal by existovať ako suverén. Na druhej strane, ak prijmeme koncepciu ľudu ako suveréna, ľud sám seba zrušiť nemôže, pretože je empirickou entitou, ktorá existuje nezávisle od práva, politického systému a jeho inštitúcií. Aj z tohto pohľadu je ľud ako suverén "večný" a trvale prítomný, podobne ako Boh v teologických náukách. Preto koncepcia ultimátnej suverenity ľudu (a nie parlamentu) je logicky správna a v demokracii jediná možná.

Za uvedeným záverom hovorí aj porovnávacie ústavné právo. Spolkový ústavný súd v rozhodnutí z roku 2017 o nerozpustení nemeckej národnosocialistickej strany výslovne uviedol, že nebude v rozpore s večnou klauzulou demokracie taká ústavná úprava, ktorá by zrušila nemecký parlament a nahradila ho určitou formou plebiscitnej demokracie. Pritom rovnako ako v prípade Slovenska aj nemecký základný zákon v roku 1949 prijal nemecký parlament, pričom sa referendum o potvrdení základného zákona nikdy nekonalo.

Z uvedeného je možné konštatovať, že parlament konajúci tak, že mení alebo dopĺňa ústavu, je vždy len delegovaný ústavodarca - produkt ústavy. Suverénom je len ľud (čl. 2 ods. 1 ústavy), ktorý parlament môže len zastupovať, čo je tiež otázne. Najprv sa pozrieme na to, či ľud ako ničím neobmedzený suverén je vôbec zastupiteľný.

V zmysle koncepcie J. J. Rousseaua je suverenita nezastupiteľná a nedá sa delegovať alebo zastupovať. Dokonca aj pri príprave novej ústavy je ústavodarné zhromaždenie, ktoré má za úlohu vypracovať ústavu, vždy len delegovaným ústavodarcom a nie suverénom. Preto je konštituanta vždy obmedzená nielen tým, že má povinnosť vypracovať novú ústavu podľa inštrukcií z referenda, ale aj tým, že sa nemôže transformovať na samotného suveréna. Suverénom môže byť v demokracii len ľud ako empirická (existujúca) entita; suverenita je nezastupiteľná a nedá sa delegovať. J. Colón-Ríos hovorí, že nikto iný okrem zhromaždenia občanov na jednom mieste nemôže tvrdiť, že je suverénom. Teda ak by sa všetci občania Slovenska stretli na veľkej lúke, neboli by viazaní žiadnymi právnymi predpismi, resp. by si mohli prijať vlastné pravidlá spravovania celej spoločnosti, ak by, samozrejme, chceli, pretože by vykonávali pôvodnú a žiadnymi právnymi predpismi neobmedzenú moc.

Autori M. Káčer a J. Neumann varujú pred takouto bezprostrednou suverenitou, ktorá je podľa nich nevyhnutne spojená s násilím. Sú však takéto obavy namieste v 21. storočí v európskej krajine? Revolúcia ako nevyhnutné spojivo s pôvodnou ústavodarnou mocou však nie je jednorazovým násilím, nie je ako to bývalo v ďalekej minulosti. Revolúcia a samotný radikalizmus, ktorý stojí za ňou, sa pretransformovali na každodennú aktivitu ako tvrdí P. Rosanvallon. Byť radikálny znamená dnes vydržať v kritike mocných a snažiť sa zobudiť pasívnych občanov. Byť revolučný je ukazovať prstom hanby každý deň, a nie mieriť delom na pevnosť moci pri poslednom útoku. Preto idea revolúcie ako súčasti pôvodnej ústavodarnej moci síce hypoteticky môže byť revolučná (ktorou bola v minulosti), ale v súčasnosti takou nie je. V globálnom rozmere súčasné (ne)úspešné aktivity prijímania nových ústav vo svete (napr. Island, Čile a i.) v sebe neobsahovali násilie či násilnú revolúciu, ale mali či majú formu plne demokratickú so zapojením ľudu vo forme konzultácií, občianskych zhromaždení, referend pred ústavodarným procesom (či prijať novú ústavu a kto ju má vypracovať), ako aj po ňom (súhlas/nesúhlas s novou ústavou) atď. Teda akási násilná a krutá revolúcia, ktorá nevyhnutne musí sprevádzať ústavodarný proces, pred čím varujú M. Káčer a J. Neumann, je dnes mýtom. Koniec koncov nie sú známe prípady, že by sa ústavodarný proces v roku 1992 niesol na Slovensku v rovine násilnej revolúcie, obetí, občianskej vojny atď. Ďalšou chybou dôvodovej správy je nesprávne vnímanie demokracie. Čl. 1 ods. 1 ústavy deklaruje, že náš štát je demokratický, pričom suverenita patrí ľudu (čl. 2 ods. 1 ústavy) . Čo vlastne demokracia znamená? Demokracia je spôsobilosť celého ľudu konať vo sfére verejnosti, pričom toto konanie má reálnu podobu. Ide o režim, kde ľud má kolektívnu spôsobilosť vykonávať zmeny vo verejnej sfére. Ide o kolektívnu silu a schopnosť konať na verejnosti a poprípade znovu vytvoriť verejnú sféru prostredníctvom konania. Ultimátnym cieľom demokracie je ukončiť ľudskú slepotu a nemohúcnosť jediným pohybom. Snahou demokracie je urobiť ľud prítomným a splnomocniť ho, pretože demokracia je panstvo nad samým sebou a chápaním sveta.

V súčasnosti, keď nedôvera k verejným inštitúciám láme celosvetové rekordy, autori venujúci sa demokracii opúšťajú názor, že vôľa ľudu sa môže ukázať výlučne v parlamente. Súčasným trendom je opak, a to, že vôľa ľudu je prítomná v rôznych inštitúciách (vrátane ústavného súdu, na čo poukážem neskôr). Okrem formálnych inštitúcií má ľud svoje vlastné neformálne a neštruktúrované prejavy participácie a politickej zaangažovanosti, akými sú demonštrácie, štrajky, protesty, petície, využívanie sociálnych sietí, činnosť médií a iné. Demokracia zužujúca sa na voľby a referendum (obe vykonávané len raz za čas) je karikatúrou vlády ľudu.

P. Rosanvallon vidí občanov-voličov ako dozorcov, držiteľov veta a sudcov. V tejto súvislosti tvrdí, že ľud sa vytratil z formálnej autority ústavy a na zistenie komplexného stavu moci je nutné sledovať okrem formálnych inštitútov (voľby, parlament a iné orgány) aj nepriamu moc v tzv. protidemokracii ( ). Tá pozostáva z materiálnej sily praktickej reakcie (priamej odpovede), je stála a nie je inštitucionálne obmedzená. Protidemokratické inštitúcie, akými sú okrem iných aj ústavné súdy (ale aj mnohé iné, napr. súkromné či mimovládne inštitúcie), spôsobujú dve reakcie: politickú vitalitu, pretože tieto inštitúcie umožňujú jednak zapojenie ľudu do rozhodovacích procesov a zdôrazňujú oddelenosť od oficiálnych inštitúcií, ktoré majú v "popise práce" zastupovať ľud. Demokratická aktivita sa rozširuje mimo voleno-zastupiteľské inštitúcie.

Samotná ústava rozoznáva priamu a zastupiteľskú demokraciu. Skutočnosť, že ústava rozlišuje medzi priamou a nepriamou demokraciou, znamená, že ľud koná aj mimo parlamentu. Ústavné a podústavné právo sú založené na fundamentálnom a koncepčnom rozdiele medzi ľudom (zdrojom moci) a vládcami, ktorí v mene ľudu vykonávajú politickú moc. Vôľa ľudu je vyjadrená v ústave a nie v zákonoch.

Azda najväčšiu kritiku si parlament zaslúži za to, že sám seba považuje za (jediného) zástupcu ľudu. Pri tomto konštatovaní sa sčasti ozýva (anachronický a nesprávny) argument R. Procházku, že ak ľud nekoná priamo, koná prostredníctvom parlamentu. Ak je však parlament zástupcom ľudu, nemôže poprieť existenciu samotného zastúpeného. Ako však skutočnú vôľu ľudu zisťovať? Práve neexistencia mechanizmu zisťovania vôle ľudu sa môže zmeniť na situáciu, ktorú niektorí autori nazývajú inverziou zastupiteľstva. Ide o situáciu, keď parlament nie je zástupcom ľudu, ale ľud je zástupcom parlamentu. Za vôľu ľudu je považované to, čo za ňu označí parlament. Pri splynutí ľudu a jeho zástupcu reprezentácia nie je ničím obmedzovaná a parlament môže za vôľu ľudu označiť čokoľvek. Splynutie vôle ľudu a parlamentu je však znakom totalitarizmu, a nie demokracie.

Už skôr som sa venoval otázke, či vôľa ľudu môže byť z hľadiska súhlasu v súlade s vôľou parlamentu, a prišiel som k záveru, že nie, a to z nasledujúcich dôvodov: z titulu abstraktného (a teda fiktívneho) stotožnenia ľudu s jeho zástupcom (čo je v dnešnej pluralistickej a atomizovanej spoločnosti nemožné a čo bolo asi možné pri zastupovaní úzkej sociálnej skupiny v 19. storočí); neexistujúcim mechanizmom vyvodzovania zodpovednosti voči zástupcom (politická zodpovednosť je len fingovaná zodpovednosť ); stratou identity medzi zástupcami a ľudom (zástupcovia sú kvalitatívne odlišní od zastúpených), ako aj stratou dôvery ľudu voči parlamentu či iným orgánom verejnej moci. Vo vzťahu k poslednému argumentu sa žiada dodať, že politici, novinári a aj niektorí akademici zvýrazňujú nedôveru voči súdom, pričom opomínajú mieru nedôvery, ktorú ľud prechováva voči parlamentu a vláde bez ohľadu na to, ktorá politická strana alebo koalícia vedie krajinu.

P. Rosanvallon spomína v tomto smere fenomén desakralizácie volieb. V klasickej teórii a praxi zastupiteľskej demokracie úlohou voličov bolo legitimizovať tých, ktorí vykonávajú mandát. Zvolení zástupcovia následne získali veľkú mieru autonómie. Uvedené už nie je realitou, pretože voliči dávajú mandát vo svete, ktorý je menej predvídateľný a nedefinovateľný disciplinovanými politickými organizáciami s trvalými platformami, ktoré ponúkajú jasné portfólio politického výberu. Voľby sa zdeformovali na spôsob zástupcov s nízkou legitimitou, ktorých konanie musí byť permanentne kontrolované každý deň a v každom jednom prípade. Demokracia už nie je výberom zástupcov, ale ich neustálou a efektívnou kontrolou výkonu ich mandátu. Ústavné súdy plnia v tejto demokracii práve kontrolnú funkciu.

Najdôležitejší prvok v diskusii predstavuje skutočnosť, že ľud a parlament sú dve rôzne a od seba de facto nezávislé entity. Nie je pritom možné si ich v ústavnom štáte zamieňať alebo akosi apriórne akceptovať, že vôľa ľudu je aj vôľou parlamentu. Svojim študentom niekedy hovor