K osemdesiatinám JUDr. Dušana Nikodýma, CSc.

Deviaty december roku 2009 bol ako stvorený na to, aby sa v odozve naň odohrala spontánna pripomienka osemdesiatin váženého kolegu a niekdajšieho riaditeľa Ústavu štátu a práva Slovenskej akademie vied

Čas jeho žitia prúdi v identickej spätosti s priazňou i nepriazňou viacerých momentov pretvárania Slovenska na modernú krajinu a je i metaforickou paralelou osudov vedeckého pracoviska.

Neodmysliteľný spriaznenec a jeden z vedúcich vedeckých pracovníkov našej kolektivity uzrel svetlo sveta v adventom čase roku 1929 v rodnej Bratislave v znamení strelca v období hospodárskej krízy. Vyrastal na už nejestvujúcej Vidrici s jej svojským labyrintom schodísk, pretkávajúcich niekdajšie sporo osvetlené bratislavské podhradie.

Vzdelanie, ktoré nadobúdal v prostredí bratislavského školstva, dosahoval aj knižničným čítaním. Po prijatí na Právnickú fakultu UK v Bratislave prebiehala jeho príprava na skúšky na rôznych miestach. V záverečnej fáze štúdia sa ustálila ani nie tak naprieč dobovým trhoviskom na niekdajšom Rybnom námestí, no skôr naprieč zádumčivým, o čosi východnejšie situovaným Ondrejským cintorínom, ktorý akoby dotváral kulisu mocensky odľahčených téz o medzinárodnom práve a najmä skutkov, ktoré dopadali na krehkú adresu právnych vzťahov i celej planéty.

Keď bol v roku 1952 Dušanovi Nikodýmovi udelený titul doktora práv, stal sa jeho prvým pracovným pôsobiskom Slovenský zväz spotrebných družstiev, situovanosť ktorého možno vidieť aj cez prizmu dobového kontextu. Kompas tých čias bol totiž bodro manipulovaný siláckou dogmou o hospodárskom dirigizme rastu pod taktovkou straníckym monolitom ovládaného a mocne riadeného štátu, ktorý už aj bez ohľadu na vzdelanie časť predátorov posúvala do pozície jediného skutočného vlastníka. V inštitucionalizovanom družstevníctve však čosi také mohlo narážať na alternatívu, čo sa do istej miery aj zľahka ukázalo v obdobiach, ktoré mali ešte iba pr