K problematike súladu Špeciálneho súdu s Ústavou Slovenskej republiky

Autor sa v príspevku zaoberá otázkou súladu Špeciálneho súdu s Ústavou podľa nálezu pléna Ústavného súdu PL. ÚS 17/08 - 238 z 20. mája 2009 a jeho dôsledkami na stíhanie závažnej trestnej činnosti v podmienkach opätovného zriadenia tohto súdu vo forme Špecializovaného trestného súdu.

Dňa 17. júla 2009 bol v Zbierke zákonov č. 290/2009 Z.z. uverejnený nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/08 - 238, na základe ktorého stráca zákon č. 458/2003 Z.z. O zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a súvisiace predpisy účinnosť (ďalej len "zákon o Špeciálnom súde). Súčasne v ten istý deň bol uverejnený zákon č. 291/2009 Z.z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zámerom zákonodarcu bolo kontinuálne nadviazať na činnosť Špeciálneho súdu s tým, že sa súčasne malo vyhovieť nálezu ústavného súdu.

Ani toto riešenie sa nevyhlo polemike, či bol Špeciálny súd, najmä ako celok, v rozpore s ústavou a či sa podarilo Špecializovanému trestnému súdu zachovať kontinuitu so Špeciálnym súdom.

Základ ústavnoprávneho problému súvisí s čl. 143 ods. 1, 2 Ústavy SR (ďalej len ústavný súd), ktorý od roku 1993 nebol dotknutý žiadnou novelou.

Skôr, než sa budeme venovať nálezu ústavného súdu a nadväznému legislatívnemu riešeniu, treba uviesť, aký priestor poskytuje čl. 143 ústavy na zriadenie Špeciálneho súdu.

Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria Najvyšší súd SR a ostatné súdy. Podľa čl. 143 ods. 2 podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon. Ústava rozoznáva v sústave súdov na jednej strane najvyšší súd a na strane druhej ostatné súdy. Z citovanej ústavnej dikcie vyplýva, že ústava pripisuje najvyššiemu súdu v sústave súdov osobitný význam, ktorý spočíva najmä v tom, že jeho postavenie možno meniť iba zmenou ústavy. To sa však vzťahuje iba na samotnú existenciu najvyššieho súdu. Nevzťahuje sa to na jeho pôsobnosť, organizáciu a na konanie pred ním, ani na jeho sídlo. Aj na tieto otázky týkajúce sa najvyššieho súdu sa vzťahuje čl. 143 ods. 2 ústavy, podľa ktorého podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Pokiaľ ide o ostatné súdy, ktoré podľa čl. 143 ods. 1 patria do sústavy súdov, neustanovuje ústava, ktoré súdy patria medzi tzv. ostatné súdy. Pre tieto ostatné súdy platí to, čo čl. 143 ustanovuje v ods. 2, podľa ktorého podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Okrem okresných súdov a krajských súdov, ktoré majú všeobecnú pôsobnosť vo veciach občianskoprávnych a trestnoprávnych a v niektorých veciach správneho súdnictva, mali osobitnú náplň činnosti bývalé vojenské súdy.

Ústava umožňuje zriadenie iných súdov osobitného vecného zamerania napr. vo veciach pracovnoprávnych, obchodných i prípadne samostatného správneho súdnictva. Pravda v prípade, že by sa zriadil Najvyšší správny súd, ktorý by prevzal i niektoré ústavné kompetencie ústavného súdu (napr. zákonnosť volieb do zastupiteľských orgánov, kompetenčný spor o pôsobnosti NKÚ SR), muselo by sa to vykonať aj príslušnou zmenou ústavy.

Pri zriaďovaní Špeciálneho súdu viedol zákonodarcu zámer dokonalejšieho postihu niektorých závažných trestných činov (organizovaný zločin, korupcia) s tým, aby sa posilnila nezávislosť sudcov od miestnych a iných vonkajších vplyvov.

Zo súhrnnej správy z medzinárodnej konferencie o súdnictve konanej v roku 2000 v San Franciscu vyplýva, že špecializované súdy majú tak svoje výhody, ako aj nevýhody. Rada Európy neuprednostňuje ani nezvýhodňuje používanie špeciálnych súdov, ale zameriava sa skôr na to, či súdny systém ako celok spĺňa minimálne požiadavky ochrany právneho štátu a ľudských práv.

Podstatné je, aby takýto osobitný súd pri uplatňovaní svojich právomocí mal dostatočné garancie na uplatňovanie princípov spravodlivého procesu, najmä nezávislosti súdov zaručenej v čl. 141 ods. 1 ústavy.

Pri dodržaní týchto zásad je vecou zákonodarcu, či považuje súčasné spoločenské pomery z hľadiska páchania závažnej trestnej činnosti za také, aby uvažoval o zriadení osobitného súdu, ktorý by prispel k dokonalejšiemu postihu a azda i prevencii v určitej oblasti.¹⁾

Položme si otázku, ako sa s kauzou Špeciálneho súdu vysporiadal nález ústavného súdu a následne i zákonodarca.

Nález ústavného súdu vyústil do rigidného rozhodnutia tým, že Špeciálny súd zrušil - vyhlásil ho za protiústavný ako celok. To sa však nestalo v spojitosti s čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý pojednáva o sústave súdov. Ústavný súd sa zaoberal najmä odmeňovaním sudcov, bezpečnostnými previerkami sudcov a problematikou trestného stíhania z personálneho aspektu. K tomu pribudla charakteristika Špeciálneho súdu ako hybridného s prvkami súdu mimoriadneho, čo viedlo k záveru, že čl. I. § 1 zákona o špeciálnom súde, t.j. jeho zriadenie je v rozpore s ústavou. Po prijatí návrhu na konanie nepoužil ústavný súd ustanovenie čl. 125 ods. 2 ústavy. Nálezom plénum ústavného súdu vyslovilo nesúlad ustanovení čl. I. § 1 zákona č. 458/2003 Z.z., § 14 ods. 1 a 3 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov; § 12 ods. 2 slovného spojenia "a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2 v § 14, § 69 ods. 2 a § 150a zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad s čl. 148 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii.

V odôvodnení nálezu sa však ústavný súd v mnohom venoval teoretickým úvahám, ktoré prislúchajú skôr moci zákonodarnej, a tým sa spochybňovala jeho výroková časť.

Možno konštatovať, že tento nález ústavného súdu sa stal predmetom odozvy odbornej i laickej verejnosti z hľadiska presvedčivosti v rozsahu, v akom sa doterajšie nálezy ústavného súdu ešte nespochybňovali. Nasvedčuje tomu i separátne votum šiestich sudcov ústavného súdu z trinástich.²⁾

Ak si osvojíme názor, že európske právo sa čoraz viac orientuje na koncepciu materiálneho právneho štátu a neponímame ústavu výlučne v rámci jej procesných náležitostí, ktoré môžu byť naplnené ľubovoľným politickým obsahom, musíme si zodpovedať otázku, do akej miery sa tento princíp môže uplatniť v rámci deľby moci v sústave orgánov zákonodarných, výkonných a súdnych. Ako v tomto zmysle naplniť tézu, že poňatie materiálneho právneho štátu nespočíva iba na kritériách pochádzajúcich zo súboru technicko- organizačných zásad a ich rešpektovaní, ale že štátna moc je ponímaná primárne vo väzbe na určité najvyššie ústavné a právne hodnoty, ktoré ju ovplyvňujú, teda, že úlohou nachádzania práva je objavovanie hodnotových predstáv, ktoré sú imanentné právnemu poriadku, založenému na ústave i v prípade, že nie sú v texte zákona vyjadrené vôbec alebo len nedokonale.³⁾

Aj z tohto pohľadu majú vypovedaciu hodnotu argumenty separátneho vota šiestich sudcov ústavného súdu, na ktoré upriamime v ďalšom pozornosť predovšetkým z pohľadu, či Špeciálny súd bolo možné považovať ako súd mimoriadny:

Pokiaľ sa väčšina pléna ústavného súdu rozhodla posúdiť postavenie Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky,