K ustanoveniu náhradného dediča alebo o jednom "zanedbanom" inštitúte

In this article author focuses on the problems of vulgar substitution, a legal institute based on institution of a substitute, which should be the heir in the instance, that person, who was instituted in the first place, will not become heir of the testator. Author after defining legal substance of vulgar substitution and after its distinguishing from substitutio fideicommissaria, with which it is often interchanged, states, that vulgar substitution has a long tradition in the Slovak law and also at present it is widely used in practice, in spite of it has no support in the Civil Code since 1964. Author is also pointing out, that the absence of legal regulation of vulgar substitution, a legal institute, which follows from general principles of law of succession and also the whole civil law, is the loophole in the law, which, in the interest of legal security, needs to be filled up. Author, using Roman law science and comparison with Austrian ABGB, German BGB and Swiss ZGB, is ruminating about optimal extent and content of legal regulation of vulgar substitution in the Civil Code.

Vulgárna substitúcia () je inštitút dedičského práva, ktorého korene siahajú do práva rímskeho.¹⁾ Rozširuje možnosti testamentárneho dedenia, priznávajúc poručiteľovi právo povolať osobu (), ktorá sa stane dedičom namiesto prvého za dediča ustanoveného () v prípade, keď sa tento nebude chcieť stať dedičom (tzv. ) alebo dedičstvo nebude môcť nadobudnúť (tzv. ). Právny poriadok môže dovoliť poručiteľovi ustanoviť vulgárneho substitúta aj pre prípad odlišný (pre iný ), avšak tým, čo tvorí podstatu vulgárnej substitúcie, je skutočnosť, že substitút nastúpi na miesto inštitúta, pretože tento sa dedičom poručiteľa nestane. Onen podstatný znak vulgárnej substitúcie bol s ňou neoddeliteľne spätý tak v práve rímskom, ako aj v práve platnom na území Slovenska po roku 1861²⁾ a rovnako sprevádza vulgárnu substitúciu i v súčasnosti.

Vulgárna substitúcia je ustanovením za dediča pod suspenzívnou kondíciou, z čoho tiež vyplýva, že substitútovi sa pozostalosť ponúkne až v okamihu splnenia podmienky, pod ktorou bol ustanovený. Poručiteľ môže povolať i niekoľko vulgárnych substitútov za sebou, pričom dedičom sa stane ten z nich, ktorý bude v okamihu, keď nastane , povolaný v rade najbližšie poručiteľovi a v momente delácie bude žiť, bude spôsobilý dediť a dedičstvo prijme. Ak sa niektorý z vulgárnych substitútov stane univerzálnym nástupcom zriaďovateľa závetu, navždy tým vylúči z dedenia ostatných, ustanovených v rade za ním, v čom spočíva aj základný rozdiel medzi substitúciou vulgárnou a substitúciou zvereneckou³⁾ alebo fideikomisárnou, ktorú poznalo súkromné právo platné na území Slovenska v období po skončení Judexkuriálnej konferencie až do konca roku 1950.⁴⁾

Zverenecké náhradníctvo bolo ustanovením viacerých postupných "kvázidedičov" k tej istej pozostalosti takým spôsobom, že poručiteľ osobu povolanú na dedenie na prvom mieste časovo obmedzil ustanovením, podľa ktorého si má dedičstvo ponechať len do určitého času alebo do nadídenia určitej udalosti, a ihneď ako určený termín alebo udalosť nastanú, má pozostalosť odovzdať ďalšiemu za dediča ustanovenému, teda zvereneckému náhradníkovi.⁵⁾ Inštitút a tiež fideikomisárny substitút, v prospech ktorého bol vo svojom dedičskom práve inštitút obmedzený, sú v tomto príspevku označení ako "kvázidedičia", nakoľko sa domnievame, že pri fideikomisárnej substitúcii ani inštitút, ani zverenecký substitút neboli dedičmi skutočnými.⁶⁾ Pod pojmom "dedič" totiž rozumieme univerzálneho nástupcu poručiteľa, ktorý vstupuje na miesto zomretého () tak, akoby on a poručiteľ, čo do zdediteľných práv a povinností, boli jedna a tá istá osoba. Literatúra občianskeho práva vymedzujúca dedenie ako univerzálnu sukcesiu zväčša akcentuje iba jeden jej prvok, a to, že dedič je nástupcom poručiteľa nielen čo do práv mu patriacich, ale zároveň i do jeho dlhov, nakoľko poručiteľom zanechaný majetok, aktíva i pasíva, tvoria nerozlučný celok, ktorý ako jednota prechádza na dediča. Často sa však opomína podstata univerzálnej sukcesie, ako ju chápali už starovekí Rimania.⁷⁾ Jadrom univerzálnej sukcesie je, podľa nášho názoru, bezprostredný, priamy⁸⁾ vstup dediča do všetkých práv a povinností zomretého. Obdobne predpokladáme, že zdedené práva a povinnosti majú rovnaký obsah ako práva a povinnosti osoby, po ktorej sa dedí. Pri takomto vymedzení univerzálnej sukcesie je evidentné, prečo pri zvereneckom náhradníctve ani inštitút, ani fideikomisárny substitút nemôžu byť "dedičmi" poručiteľa.⁹⁾

Vulgárnou substitúciou, na rozdiel od substitúcie fideikomisárnej, je len také náhradníctvo, pri ktorom substitút, ako osoba závetom povolaná na dedenie v druhom (), prípadne ďalšom rade (), nastupuje na miesto subjektu, ktorý bol poručiteľom síce na dedenie povolaný (), avšak jeho dedičom sa nestal. Vulgárny substitút sa tak stáva bezprostredným univerzálnym nástupcom, dedičom zriaďovateľa závetu, natrvalo a bez obmedzenia.¹⁰⁾

Vulgárna substitúcia v podobe, v akej sa vyskytovala po skončení Judexkuriálnej konferencie,¹¹⁾ nasvedčuje vplyvu rímskoprávnej náuky na vývoj práva v Uhorsku po roku 1861.¹²⁾ Častejšie ako rímskoprávne označenie substitutio vulgaris sa používal výraz "ustanovenie náhradníka"¹³⁾, prípadne aj "menovanie námestného dediča"¹⁴⁾. Fajnor a Záturecký vymedzujú vulgárnu substitúciu slovami: "Osoba činiaca posledný poriadok môže menovať dedičovi námestného dediča. Pre prípad, že by menovaný dedič nemohol nadobudnúť dedičstvo (napríklad skôr umrie), alebo že by dedičstvo odmietol: nastúpi na jeho miesto námestný dedič"¹⁵⁾. Ak poručiteľ v závete ustanovil vulgárneho substitúta iba pre jeden z týchto prípadov (že sa inštitút nebude chcieť alebo nebude môcť stať dedičom), malo sa za to, že chcel ustanoviť substitúta aj pre prípad druhý. Či ale toto pravidlo platilo bezvýnimočne, alebo išlo o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú bolo možné poprieť dôkazom opaku (preukázaním opačnej vôle poručiteľa), z prameňov zrejmé nie je.

Vulgárny substitút vstupoval priamo do pozície osoby, ktorej bol substituovaný a za predpokladu, že poručiteľ v závete neurčil inak, nadobúdal celý dedičský podiel zanechaný inštitútovi, a to tak práva, ako aj povinnosti.¹⁶⁾ Čo sa týka dlhov, z povahy veci vyplývalo, že na substitúta sa nevzťahovali dlhy obmedzené na osobu prvého povolaného.

Charakteristická črta rímskeho práva bola poznateľná i na dvoch rozhodnutiach kráľovskej Kúrie, podľa ktorých poručiteľ mohol ustanoviť aj viac vulgárnych substitútov za sebou, pričom ihneď ako sa jeden z ustanovených náhradníkov ujal dedičstva, zanikli nároky ostatných¹⁷⁾ povolaných v rade za ním. Poručiteľ mohol povolať niekoľko substitútov nielen za sebou, lež i vedľa seba. Títo si potom rozdelili podiel inštitúta, ktorému boli substituovaní podľa podielov, ktoré im určil poručiteľ, ak stanovené neboli, podľa podielov rovnakých ().

Zriaďovateľ závetu mohol za substitútov ustanoviť i spoludedičov navzájom, či už samých, alebo spolu s inými. Ide o recipročnú substitúciu (), opäť právny inštitút pochádzajúci z rímskeho práva.¹⁸⁾ Od vzájomnej substitúcie treba zreteľne odlišovať prípad, keď niektorý z inštitútov bol zároveň substituovaný svojmu spoludedičovi. V takomto prípade ide o obyčajnú vulgárnu substitúciu vykladanú podľa všeobecných pravidiel.¹⁹⁾

Ak boli za substitútov vzájomne povolaní iba spoludedičia samotní, malo sa za to, že boli substituovaní k tým istým podielom, ku ktorým boli ustanovení za dedičov, to znamená, že si podiel odpadnutého spoludediča rozdelili podľa pomeru svojich inštitučných podielov. S neveľmi vhodnou modifikáciou rímskoprávnych zásad sa stretávame v situácii, keď popri spoludedičoch bol zároveň substituovaný i niekto tretí (). Vtedy sa uvoľnený podiel vylúčeného spoludediča rozdelil medzi všetkých náhradníkov (t.j. i spoludedičov) ²⁰⁾

OZ č.141/1950 Zb., ktorý upravoval dedičskoprávne pomery poručiteľov zomretých po 1. januári 1951 a pred 31. marcom 1964 vrátane, podľa ktorého sa posudzovala i platnosť závetov zriadených v tomto období, hoci ich zriaďovateľ zomrel po 1. apríli 1964,²¹⁾ obsiahol inštitút vulgárnej substitúcie do jedinej vety v § 539:

"Závetca môže v závete²²⁾ ustanoviť námestného dediča pre prípad, že dedič ním povolaný dedičstvo nenadobudne."

Ide o všeobecné ustanovenie deklarujúce právo zriaďovateľa závetu menovať niekoho za dediča pod odkladacou podmienkou, že pred ním povolaný sa dedičom nestane. Výkladom zákonodarcových slov: náhradného dediča môže poručiteľ ustanoviť "pre prípad, že dedič ním povolaný dedičstvo nenadobudne" dospejeme k záveru, že OZ nadväzoval na predchádzajúcu právnu úpravu a dovoľoval ustanoviť i viacerých substitútov za sebou, pričom nadobudnutie dedičstva niektorým z povolaných dedičov spôsobovalo, že substitútom, ktorí boli povolaní za ním, zanikli všetky práva zo substitúcie vyplývajúce.

Je prirodzené, že také strohé ustanovenie nemôže poskytnúť odpovede ani na základné otázky. Nemusí to nevyhnutne spôsobovať ťažkosti a všeobecnosť zákonných noriem môže byť i prospešná, pokiaľ k odpovediam možno dospieť interpretáciou právneho predpisu. Domnievame sa, že východiskom všetkých pokusov o zodpovedanie otázok týkajúcich sa vulgárnej substitúcie by malo byť ustanovenie § 538 onoho zákona, podľa ktorého:

"Pri výklade závetu treba dbať na to, aby bola splnená skutočná vôľa závetcu".

Jedným z ústredných problémov, na ktorý je potrebné § 538 aplikovať, je Ustanovenie § 539 predpokladalo iba kombináciu a Avšak, ak zákon prikazoval nasledovanie skutočnej vôle poručiteľa, je opodstatnené rozhodnúť tak, že poručiteľ mohol s právnymi účinkami obmedziť povolanie náhradníka iba na jeden z týchto prípadov. Pokiaľ ide o iné podmienky, ktorými by poručiteľ vymedzil , tieto priamo vylučovalo ustanovenie § 550 OZ č.141/1950 Zb.:

"Neplatná je podmienka, ktorou poručiteľ obmedzil povolanie niekoho za dediča. Neplatné je ustanovenie závetu, že to, čo sa zanecháva, má dedič nadobudnúť len na určitý čas alebo neskoršie než dňom poručiteľovej smrti, ako aj ustanovenie závetu o tom, na koho má prejsť dedičstvo po dedičovej smrti. Neplatný je aj poručiteľov príkaz, aby dedič použil dedičstvo alebo jeho časť určitým spôsobom alebo aby niečo vykonal."²³⁾

Čo sa týka možnosti recipročnej substitúcie, opäť rešpektujúc ustanovenie § 538 OZ č.141/1950 Zb., ukladajúce povinnosť nasledovať skutočnú vôľu zriaďovateľa závetu, máme za to, že zákon umožňoval vzájomnú substitúciu spoludedičov účinne zriadiť. Ak poručiteľ v závete výslovne neurčil veľkosť substitučných podielov recipročne substituovaných spoludedičov, bolo podľa nášho názoru správne postupovať podľa pravidiel platných pred prijatím tohto OZ, t.j. posudzovať ich podľa určených podielov inštitučných.

OZ č.40/1964 Zb., účinný od 1. apríla 1964, zo svojich ustanovení vypustil akúkoľvek zmienku o vulgárnej substitúcii. Úpravu podmienok v závete obmedzil na nevyhnutné minimum, keď v § 478 ustanovil:

"Akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne následky; ustanovenie

§ 484 ods.1 druhej vety²⁴⁾ tým nie je dotknuté".

Takáto situácia trvá až dodnes. Takmer 50 rokov v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje ustanovenie, ktoré by sa dotýkalo vulgárnej substitúcie, napriek tomu, že je právnym inštitútom prýštiacim zo samej podstaty testamentárnej slobody, právnym inštitútom, ktorý sa v praxi neustále hojne používa.²⁵⁾

Vypustil OZ vulgárnu substitúciu úmyselne? Ide o tzv. kvalifikované mlčanie zákonodarcu alebo o medzeru v zákone, ktorú treba vyplniť? Alebo je vulgárna substitúcia priamo zakázaná ako podmienka pripojená k závetu? Potrebuje vôbec inštitút vulgárnej substitúcie osobitnú právnu úpravu? Tieto a ešte ďalšie otázky sa pokúsime v nasledujúcej časti príspevku zodpovedať a zdôvodniť, pričom sú dva spôsoby, akými možno postupovať. Buď budeme posudzovať vulgárnu substitúciu striktne ako podmienené ustanovenie za dediča, alebo iba ako pravidelnú inštitúciu druhého, prípadne ďalšieho stupňa. Výber medzi týmito dvoma metódami je potrebné uskutočniť podľa toho, čo je pre vulgárnu substitúciu príznačnejšie, či podmienka, viažuca účinky povolania dediča na budúcu neistú, ale možnú udalosť (odpadnutie inštitúta), alebo ustanovenie niekoho za dediča ako najpodstatnejšia súčasť závetu, vyplývajúca z práva slobodne rozhodovať o osude svojho m