K výkladu vyžadujúcemu rozpis splátky spotrebiteľského úveru.

This article aims to provide a comprehensive analysis of the statutory provision requiring the amount, number and frequency of repayments of capital, interest and other charges be specified in a consumer credit agreement, particularly in view of a portion of the national judicial practice which requires that the contract must state precisely the part of each individual instalment that is to be used to repay capital and the part that is to be used to pay contractual interest and charges. The provision is inspected using standard interpretative criteria recognized by domestic law; in the final segment, the principle of proportionality is also used to test the legal consequences laid down in the legislation in question.

*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
 
 Motto:
 
 Jedna z nejčastějších námitek vůči objektivně teleologickému výkladu spočíva v tom, že slouží jako
 "zástěrka" vlastních hodnotových politických názorů soudce. hned na počátku je nutno zdůraznit, že 
 takový postup není podstatou této výkladové metody, nýbrž jejím zneužitím. 1) 
 
*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

Dňa 1. mája 2018 nadobúda účinnosť novelizácia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež zákon č. 129/2010 Z.z.), po ktorej sa ako jedna z obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bude vyžadovať informácia o výške, počte a frekvencii splátok spotrebiteľského úveru. Nahradí sa ňou predošlá, dlhodobo účinná dikcia, podľa ktorej má zmluva uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov - a práve tá je predmetom záujmu tohto článku.

Azda žiadne iné ustanovenie uplatňované v oblasti tzv. spotrebiteľského práva nie je totiž sprevádzané takou kontroverznou aplikáciou. Od istého okamihu - paradoxne však až s odstupom mnohých rokov od jeho účinnosti - sa v rozhodovacej praxi niektorých súdov a senátov začal uplatňovať výklad vyžadujúci, aby zmluva obsahovala špecifikáciu vnútornej skladby každej jednotlivej splátky, t.j. aká časť splátky pripadá na istinu, aká na úroky a aká na poplatky. Veľmi rýchlo sa tento výklad začal pretavovať aj do príkreho postihovania veriteľských subjektov s "nevyhovujúcimi" zmluvami, či už v podobe zamietnutia priznania vymáhanej pohľadávky nad rámec úverovej istiny, alebo dokonca uloženia povinnosti vrátiť dlžníkovi sumu presahujúcu istinu titulom bezdôvodného obohatenia.

V naznačenom prístupe sa naplno prejavuje trend nekritického zvýhodňovania spotrebiteľa, ktorým sú, žiaľ, aktuálne hlboko zasiahnuté mnohé segmenty súkromného práva. Pod rúškom ochrany spotrebiteľa sú teda aj tu krivené a znefunkčňované základné postuláty právneho štátu (právna istota, rovnosť pred zákonom, ); vznešené komunitárne ideály transparentnosti a poctivosti sú nahrádzané aktivistickými pseudohodnotami odtrhnutými od reálií konkrétneho prípadu, účelovo konštruovanými, len aby sa nejako odôvodnil postih podnikateľského subjektu; a nehľadá sa už ani rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ale právom sa automaticky stáva to, čo žiada spotrebiteľ. Akoby nevyrušovali absurdné scenáre, že spotrebiteľovi v čase vzniku zmluvného vzťahu vôbec neprekážala absencia rozpísania splátok v zmluve, a ani sa odstránenia tohto "nedostatku" nijako nedomáhal, avšak neskôr - nezriedka po mnohých rokoch a až príliš často v situácii vlastného omeškania - ju začal "náhle" spätne pociťovať ako ujmu na svojej informovanosti, ktorá má byť odškodnená vrátením zaplatených úrokov alebo odpadnutím povinnosti na ich zaplatenie. Rovnako, zdá sa, neprekážajú spoločensky neželané dôsledky v podobe podpory špekulatívnosti, vypočítavosti a neúcty k zmluvám. Naopak, bez ťažkostí sa toleruje, že bankám a iným veriteľským subjektom sú odnímané úroky z úverov, akoby príjem, zárobok, zisk boli nejakými bezvýznamnými ekonomickými kategóriami, ktoré možno kedykoľvek obetovať, a bezúročný úver bol akousi novou výsadou, a nie extrémnou anomáliou.

Zarážajúcejšia je však plytkosť argumentačnej opory takejto "štvanice na veriteľov". Autorom sú známe desiatky rozhodnutí slovenských súdov, ktoré negovanie práva ústavnej kvality (práva na dosahovanie zisku) odôvodnili niekoľkými slovami, spravidla s využitím nasledovného myšlienkového postupu: "Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné vykladať tak, že vyžaduje rozpísanie splátky na istinu a príslušenstvo. Uzavretá zmluva túto náležitosť neobsahuje, a preto je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov." Nič však nie je vzdialenejšie od kategorických požiadaviek, ktoré sú na činnosť súdov kladené v materiálnom právnom štáte, ako ich napr. zhrnul Ústavný súd Slovenskej republiky: ""²⁾

Týmto článkom preto mienime podrobiť rozhodujúcu zákonnú úpravu štandardným výkladovým metódam za účelom zistenia, či niektorá vôbec umožňuje dospieť k takému striktnému záveru, aké podsúva kritizovaná časť justičnej praxe. Popísaná legislatívna zmena, ktorá nastáva 1. mája 2018, pritom skúmanej otázke nijako neuberá na naliehavosti, jednak pre nespočetné množstvo zmluvných vzťahov vzniknutých pred uvedeným dátumom, ale tiež pre znepokojivé tempo výskytu nových súdnych rozhodnutí, ktoré sa už ani neusilujú o hľadanie a nastolenie individuálnej spravodlivosti, a túto nahrádzajú alibistickým odvolaním sa na údajne ustálené riešenie predmetnej otázky v rozhodnutiach súdov nižších inštancií³⁾.

Jazykový výklad sa radí medzi štandardné metódy interpretácie práva, ktorá sa zameriava na jazykovú stránku textu a spočíva na gramatickej a sémantickej analýze právneho textu. Pomocou tejto metódy dospievame k základným poznatkom o zmysle jednotlivých slov. Skúma zloženie vety (podáva syntaktický výklad) a význam jednotlivých slov v spojení s inými (gramatický výklad); vykladá tiež význam použitých slov (sémantický výklad)⁴⁾.

Právna náuka i judikatúra ho často charakterizuje ako prvý krok pri interpretácii právneho predpisu. Jeho význam pre právnu metodológiu je však výlučne klasifikačný. Vymedzuje oblasti, v ktorých je možné použiť ďalšie výkladové metódy, ako aj oblasti, v ktorých je potrebné skúmať podmienky na dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej redukcie. Sám osebe nemôže viesť ku konečnému interpretačnému záveru⁵⁾.

Úlohu jazykového výkladu ako tzv. prvotného priblíženia výstižne vyjadril Ústavný súd Českej republiky vo svojom hojne citovanom rozhodnutí: ""⁶⁾ Nie inak to vidia najvyššie súdne autority v Slovenskej republike⁷⁾. Orgán aplikácie práva nie je nikdy oprávnený redukovať zisťovanie obsahu právnej normy len na doslovné znenie ustanovenia právneho predpisu, ako zdôraznil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v už citovanom rozhodnutí: ""⁸⁾

Znenie zákonných ustanovení, ktorých komplexná analýza je ambíciou tohto článku, je v chronologickej postupnosti nasledujúce:

Zástancovia názoru, že povinnou náležitosťou zmluvy o splátkovom spotrebiteľskom úvere je rozčlenenie (rozpísanie) splátky, spravidla argumentujú, že už samotné slovné (jazykové) vyjadrenie citovaných zákonných ustanovení je natoľko jednoznačné, že nie je potrebné žiadne ďalšie úsilie za účelom zistenia obsahu právnej normy, ktorá je nimi komunikovaná. S týmto prístupom si dovoľujeme rozhodne nesúhlasiť.

Formulácia "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", osobitne jej časť, v ktorej sa údajové zložky "výška, počet a termíny" viažu na (ekonomickú a právnu) kategóriu "splátky" (teda ide o "výšku splátok", "počet splátok" a "termíny splátok"), priamo rieši výlučne tie typy spotrebiteľských úverov, v ktorých sú istina a príslušenstvo splácané oddelene. Bez ďalšieho je pod ňu možné subsumovať iba tie zmluvné vzťahy, v ktorých je na splácanie istiny určené iné plnenie ako na splácanie úrokov (a prípadné ďalšie plnenie môže byť vyhradené plateniu poplatkov). Iba na tieto zmluvné situácie dopadá príslušná jazyková konštrukcia bezvýhradne.

Čo však v prípade, ak sa má splácanie úverového záväzku uskutočňovať "kumulatívnymi" splátkami, ktoré v sebe zahŕňajú zložku určenú na splácanie istiny, zložku na splácanie úrokov a prípadne aj ďalšie zložky (napr. poplatky)¹⁰⁾ ? Je nesporné, že ťažiskom zákonnej dikcie je slovo "splátka", ktoré je následne rozvité prívlastkami "istiny, úrokov a iných poplatkov". Práve k nemu sa jazykovo upínajú informácie, ktoré majú byť poskytnuté (výška, počet, termíny). A práve z jeho významu ("suma, ktorou sa spláca dlh al. pôžička", "suma, ktorou sa po častiach, obyč. v pravidelných lehotách spláca dlh"¹¹⁾ ) je aj potrebné vychádzať pri gramatickom a sémantickom výklade. V ustanoveniach § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., resp. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa žiaden iný bod (žiadne iné písmeno) nevenuje splátke. V týchto ustanoveniach sa preto prvoradá dôležitosť musí priznať splátke ako informácii, kedy a koľko bude spotrebiteľ platiť v určitých časových (spravidla mesačných) intervaloch. Výška splátky - ako praktický údaj, akú sumu finančných prostriedkov si musí každomesačne pripraviť, aby spĺňal svoj záväzok - patrí spolu s výškou úrokovej sadzby (resp. ročnej percentuálnej miery nákladov) medzi najzásadnejšie informácie, ktoré musia byť oznámené spotrebiteľovi. A je omnoho transparentnejšie a zrozumiteľnejšie, ak je táto informácia vyjadrená spôsobom "každá splátka vo výške 100,- EUR", než by sa to malo udiať napr. takto: "prvá splátka - časť pripadajúca na istinu vo výške 20,- EUR, časť pripadajúca na úroky vo výške 80,- EUR, druhá splátka - časť pripadajúca na istinu vo výške 35,- EUR, časť pripadajúca na úroky vo výške 65,- EUR, ..." (poukazujeme tu, že ak by bol správny výklad o obligatórnom rozpise splátky, už žiadne ustanovenie by nevyžadovalo uvádzať súčet jednotlivých zložiek, t.j. celkovú výšku anuitnej splátky).

Nemožno takisto prehliadať, že predstavitelia tohto výkladu spravidla zameriavajú svoju pozornosť iba na údaj o výške splátok a ignorujú ostatné náležitosti v skúmaných ustanoveniach (počet a termíny splátok), pravdepodobne s vedomím mierne absurdných dôsledkov, ku ktorým by to viedlo. Ak by totiž formulácia "výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" mala znamenať nutnosť rozlíšenia výšky jednotlivých zložiek splátky, rovnaké pravidlo by sa malo uplatniť aj vo vzťahu k "počtu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" a k "termínom splátok istiny, úrokov a poplatkov". A teda, hoci sú všetky položky zahrnuté v jednej splátke, v zmluve by podľa tohto výkladu mal byť separátne uvedený počet i splatnosť u každej z nich. Z 50 mesačných anuitných splátok by sa tak stalo splátok 150 (samostatne pre istinu, úroky a poplatky), a hoci má spotrebiteľ zaplatiť v každom mesiaci iba jednu splátku, boli by k nej zrazu mätúco uvedené 3 údaje o (časovo úplne identickej) splatnosti. Táto línia je tak nielen sémanticky nezmyselná, ale v konečnom dôsledku by aj pôsobila kontraproduktívne k jednému z hlavných a nepochybných cieľov regulácie - zabezpečeniu transparentného informovania spotrebiteľa.

Iste by bolo jednoduchšie, keby bol normatívny text precíznejší, ako tomu bude od účinnosti novelizácie zákona č. 129/2010 Z.z. zákonom č. 279/2017 Z.z. ("výšku, počet a frekvenciu splátok"), prípadne - ak by mala mať navrch požiadavka rozpisu splátok - kazuistickejší (t.j. keby v ňom bola napr. formulácia: "ak majú byť jednou splátkou splnené viaceré povinnosti zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, musí zmluva obsahovať aj rozpis ich výšky"). Rozhodne však neplatí, že úprava účinná do 30.4.2018 pripúšťa záver o obligatórnom rozpise splátok ako jediný či prevažujúci. Je to skôr naopak, pričom problematika anuitnej splátky je prinajmenej tou neurčitou časťou príslušného právneho pravidla, na ktorej posúdenie je nevyhnutné zapojiť ďalšie interpretačné metódy.

Historický výklad predstavuje interpretačnú metódu, pri ktorej sa z okolností vydania právneho predpisu () usudzuje na jeho zmysel (ratio legis)¹²⁾. Smeruje k zisteniu skutočného úmyslu, ktorý mal zákonodarca pri prijatí právneho predpisu, a ak nie je preukázaný opak, je potrebné predpokladať, že zákonodarca prijal so samotným predpisom aj jeho zámer¹³⁾.

Za hlavný prameň historického výkladu sú štandardne uznávané najmä dôvodové správy. Podľa legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky z r. 2016¹⁴⁾ pozostávajú vždy zo všeobecnej a osobitnej časti. Všeobecná časť dôvodovej správy má obsahovať zhodnotenie súčasného stavu najmä zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky s uvedením potreby novej zákonnej úpravy, spôsobu jej vykonávania, zhrnutie vplyvov v súlade s doložkou vybraných vplyvov, ako aj rozbor ďalších otázok nevyhnutných na všestranné posúdenie návrhu zákona, najmä sa stručne zhodnotí primeranosť zásahu do práv adresátov vzhľadom na dosiahnutie účelu navrhovanej právnej úpravy. Osobitná časť dôvodovej správy má zase obsahovať vecné odôvodnenie jednotlivých navrhovaných ustanovení zákona, do ktorého sa nemá preberať text týchto ustanovení, ani argumentácia už obsiahnutá vo všeobecnej časti dôvodovej správy. S prakticky rovnakými nárokmi pristupovali k dôvodovým správam aj predošlé legislatívne pravidlá vlády¹⁵⁾.

Princíp právnej istoty súčasne vyžaduje, aby zistenie konkrétneho obsahu normy bolo prístupné adresátom už v čase ich konania, a teda nie až ex post v čase rozhodovania súdu¹⁶⁾. V rámci historického výkladu je teda možné zohľadniť výlučne dôvodové správy existujúce v čase prijímania skúmaných právnych noriem, a nie aj napr. dôvodové správy k novelizačným alebo derogačným predpisom, hoci by v nich aj boli prezentované výkladové stanoviská k meneným alebo rušeným normám.

Analýza dôvodových správ a ďalších historických prameňov, ktoré boli použité v príslušných legislatívnych procesoch (vrátanie pripomienkových konaní), však pri riešení otázky obsahu právnej normy inkorporovanej vo formulácii "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" neumožňuje dospieť k jednoznačne užitočným odpovediam.

Všeobecná časť dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorý bol neskôr vyhlásený ako zákon č. 258/2001 Z.z., nešpecifikovala hlavné zámery zákonodarcu (nanajvýš z nej možno dovodiť, že ambíciou bola najmä regulácia spotrebiteľských úverov určených na nákup tovarov s služieb). Výklad podaný v osobitnej časti k § 4 návrhu zákona (o. i. vypočítavajúcemu náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere) bol v podstatných ohľadoch kópiou normatívneho textu, a v bezprostrednej súvislosti so skúmanou problematikou je iba informácia, že medzi povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa radí aj "frekvencia, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" (paradoxne bol vynechaný údaj o "výške", ktorý však v návrhu zákona obsiahnutý bol). Rovnako sa danou problematikou nezapodievala ani žiadna z početných pripomienok, ktoré boli predložené k návrhu zákona.

Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorý bol neskôr vyhlásený ako zákon č. 568/2007 Z.z. (novela zákona č. 258/2001 Z.z.), obsahovala už stručné stanovisko k ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. i) ("") nasledujúceho znenia: "". Nešlo pritom o nové ustanovenie v zákone č. 258/2001 Z.z., ale, ako sme už objasnili v predošlej časti, išlo iba o jeho zaradenie do nového bodu (písmena) v rámci § 4 ods. 2. Avšak, ak by sme aj odhliadli od problematickej okolnosti dodatočného vysvetľovania normy zavedenej už v r. 2001, nemožno ani z tohto prameňa vyvodzovať žiadne jednoznačné závery. Javí sa síce, že spracovateľ novelizácie favorizoval informovanie o tom, čo má spotrebiteľ fakticky plniť (""), čo by zodpovedalo údaju o splátke bez nutnosti jej vnútornej špecifikácie, rovnako ako normatívny text, vysvetlenie ktorého má podávať, však dôvodová správa operovala so slovným spojením splácania istiny, úrokov a iných poplatkov, a teda priamo neriešila situáciu, keď je na plnenie rôznych povinností zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere určená jedna "kumulatívna" splátka. Neobsahovala takisto ani žiadne výslovné spresnenie, že by spotrebiteľovi mala byť poskytnutá informácia o vnútornej štruktúre splátok.

Úplne rovnaké parametre vykazovala aj dôvodová správa k návrhu nového zákona, ktorý bol vyhlásený ako zákon č. 129/2010 Z.z. Jej osobitná časť vysvetlila skúmanú obsahovú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere prakticky totožnými slovami, ako sa to stalo vo vzťahu k zákonu č. 568/2007 Z.z.: ""

Historický výklad teda nemožno považovať za interpretačnú metódu, o ktorú by bolo možné výrazne sa oprieť za účelom spoľahlivej aplikácie príslušných zákonných ustanovení. Do značnej miery to súvisí s faktom, že súdne rozhodnutia sankcionujúce spotrebiteľské úvery bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou z dôvodu nerozčlenenia splátky sa začali objavovať až po účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. (a prekvapivo - s takýmto značným oneskorením - aj vo vzťahu k úverom podliehajúcim režimu zákona č. 258/2001 Z.z.), a teda zákonodarca nemal v čase prípravy a schvaľovania zákona č. 129/2010 Z.z. (a už vôbec nie v čase vzniku zákona č. 258/2001 Z.z.) odkiaľ vnímať problematické aplikačné impulzy.

Nepriamy význam však nepochybne majú širšie súvislosti, ktoré boli dôvodnými správami aj náležite akcentované, a to jednak zreteľné prihlásenie k eurokonformite [hľadisko súladu návrhov zákonov s komunitárnymi predpismi, tu najmä