Karol Rebro - analýza jeho vedeckého diela

Po maturite na klasickom gymnáziu v Trenčíne sa Karol Rebro zapísal na štúdium práv v roku 1931 na Univerzitu Komenského v Bratislave. Rozhodol sa tak preto, ako sám tvrdil, že právnická fakulta mohla poskytnúť nádejnému študentovi štipendium, na ktoré bol Rebro viac-menej odkázaný. Štúdium práv úspešne ukončil v roku 1935, promoval v roku 1936 a v tom istom roku bol vymenovaný za vedeckého zmluvného ašpiranta,²⁾ presnejšie dňa 1.2.1936 nastúpil na asistentské miesto podľa rozhodnutia profesorského zboru fakulty č.j. 1331/35-36 v seminári trestné právo, civilné konanie, občianske právo a rímske právo a podľa rozhodnutia Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe č.j. 11171/36-IV/3 zo dňa 15.2.1936 bol ustanovený (JUC. K. Rebro) za vedeckého zmluvného ašpiranta pre judiciálny odbor s platnosťou od 1.1.1936.³⁾

Od začiatku sa Rebro prejavoval ako talentovaný študent, ktorý má vážny záujem o študijné predmety. Prvý si nadaného študenta všimol profesor rímskeho práva, Miroslav Boháček, pri kolokviu z rímskeho vecného práva na konci prvého semestra. Schopnému študentovi vtedy vysvetlil, že v poslednom čase pribúda vedecká literatúra o závažnom právnom probléme derivatívneho nadobudnutia rímskeho vlastníckeho práva v prípade, ak sa kontrahenti nedokázali zjednotiť v kauze prevodu. Preto by bolo užitočné a potrebné, aby mladý Rebro vypracoval bibliografickú publikáciu k tejto téme z literatúry, nachádzajúcej sa v knižnici fakulty. Rebro súhlasil a bezodkladne sa pustil do práce, ktorú koncom letného semestra 1932 ukončil. Pred odchodom na letné prázdniny Boháček pozval Rebra k sebe do pracovne a ponúkol mu písomné spracovanie témy v rámci seminára z rímskeho práva, veď prvý krok, ktorým je zostavenie bibliografie, tak či tak urobil. Treba podotknúť, že do vedeckého seminára profesori vyberali iba najlepších študentov. Rebro bol, samozrejme, týmto návrhom poctený, ale priveľkú chuť do písania nemal. Nechcel otvorene priznať svoju nevôľu, Boháčka si vážil, a tak sa vyhovoril na neznalosť talianskeho jazyka, v ktorom boli mnohé publikácie napísané. Avšak profesor Boháček sa nedal takto poľahky odbiť a študentovi odpovedal asi takto: "Keďže latinčinu ovládate, vypožičiate si príručku, máme ju v knižnici, ktorá je zameraná na štúdium taliančiny pomocou latinskej gramatiky." Proti tomu sa vskutku nedalo nič namietať, a tak študent pod psychickým tlakom, Rimania by povedali pod vis compulsiva, súhlasil, najmä keď profesor Boháček patril už vtedy k právnikom významného mena.⁴⁾

Celé leto 1932 strávil Rebro štúdiom literatúry a pokračoval v akademickom roku 1932/1933 jednak v štúdiu na fakulte a v príprave na prvú štátnu skúšku z predmetov dejín práva, jednak v intenzívnej práci nad koncipovaním monografie, aby splnil úlohu uloženú Boháčkom. Dielo po roku usilovnej práce dokončil ako študent druhého ročníka na konci letného semestra 1933 pod názvom "Dissens v kauze pri tradícii".⁵⁾ Rebro sám o ňom neskôr napísal, že "ide o študentskú prácu a zároveň o prvú monografickú štúdiu z rímskeho práva v slovenskom jazyku. Autor sa pokúša v nej podložiť samostatné riešenie v protichodných stanoviskách rímskych právnikov (Juliána a Ulpiána) v otázke prevodu vlastníckeho práva v prípade, že došlo medzi stranami k rozporu o právnom dôvode prevodu".⁶⁾ K tomu treba ešte pridať slová, ktoré napísal o publikácii svojho žiaka samotný Boháček vo vydavateľskej poznámke. Okrem iného otvorene zdôraznil skutočnosť, že predkladá verejnosti Rebrovu prácu "nejen ku povzbuzení", ale zároveň "i pro svou pozoruhodnou úroveň" (s. 3) a pripojil k poznámke dátum 1. VI. 1934.

Nemienim na tomto mieste Rebrov spis podrobiť detailnej analýze. Zdôrazniť však treba aktuálnosť Boháčkom zvolenej témy a jej dôležitosť pre rímske vecné právo, ako aj pre moderné európske občianske právo, ktoré v otázke odvodeného nadobudnutia vlastníckeho práva spočíva dodnes na rímskoprávnych základoch. V dejinách kontinentálneho súkromného práva a takisto v jeho platnej úprave sa prejavujú od čias klasického a justiniánskeho rímskeho práva nepretržite dva princípy derivatívneho nadobudnutia: kauzálny a abstraktný a ich prípadné modifikácie.⁷⁾ To je jedna poznámka, týkajúca sa selekcie vlastnej problematiky. Druhá sa dotýka najpodstatnejšieho znaku Rebrovej štúdie: samostatný metodologický prístup k téme, spočívajúci v autonómnom posúdení a kritike názorov jednotlivých teórií k nadobudnutiu prevodom, ak došlo k disenzu v právnom dôvode nadobudnutia - a týchto teórií nie je málo - a v originálnom zvládnutí kompetentných konklúzií na konci práce. Tretia poznámka sa dotýka autorom použitej literatúry. Nie je možné uprieť Rebrovi prehľad o literárnych dielach, najmä, ak berieme do úvahy skutočnosť, že autorom bol študent druhého ročníka. Predsa však chcem, nie kriticky, pripomenúť dve práce, ktoré Rebro mohol poznať, Boháček istotne poznal. Prvá pochádzala z pera poľského romanistu Marcella (alebo Marceli) Chlamse tacza,⁸⁾ druhá od takmer neznámeho nemecky píšuceho autora Rudolfa Höniga.⁹⁾ Najmä druhý spis zasluhuje z viacerých hľadísk pozornosť. Predovšetkým R. Hönig nie je renomovaný autor a jeho spis z roku 1913 necituje moderná romanistika. Prečo by ho mal poznať a citovať Rebro? Nuž, jednoducho z dôvodu, že Hönigova štúdia sa nachádzala v knižnici bratislavskej fakulty.¹⁰⁾ Je teda záhadné, z akej príčiny Rebro nepoužil Hönigov spis, najmä keď medzi Juliánom a Ulpiánom, podľa Höniga, nedošlo k názorovej kolízii.¹¹⁾

Z doteraz uvedeného vyplýva, že Rebro bol žiakom romanistu M. Boháčka a že najviac ho priťahovalo rímske právo a osobnosť jeho učiteľa. A nebolo to celkom tak. Totiž nielen romanista Boháček ho ovplyvňoval a nebolo to iba rímske právo, o ktoré sa zaujímal. Predovšetkým treba vedieť, že v čase Rebrových štúdií na fakulte tvoril predmet rímske právo súčasť prvej štátnej historickoprávnej skúšky spolu s národnými dejinami práva, stredoeurópskymi dejinami verejného a súkromného práva a s kanonickým právom. Samotná výučba rímskeho práva, považovaná za pevný základ právnického vzdelávania a právnického myslenia vôbec, tvorila v prvej polovici 20. storočia, keď Rebro na fakulte študoval, významný rozsah v trvaní 6 hodín týždenne v prvom semestri, 12 hodín týždenne v druhom semestri a 8 hodín týždenne v treťom semestri, čo spolu tvorilo, za predpokladu, že semester pozostával aspoň z 12 týždňov, spolu 332 hodín nepovinných prednášok a seminárov a povinných praktických cvičení a kolokvií