Míľniky aplikácie komunitárneho práva v judikatúre talianskeho ústavného súdu (I. časť)

Tento príspevok bol vypracovaný v rámci projektu č.APVV-0754-07 "Vplyv judikatury súdov Európskej únie na vnútroštátne právo členských štátov", financovaného Agentúrou na podporu výskumu a vývoja.

Tento dvojdielny príspevok sa zaoberá niektorými významnými judikátmi talianskeho ústavného súdu, ktoré predurčili genézu aplikácie komunitárneho práva v talianskom právnom poriadku a môžu byť inšpiratívne najmä pre "nové" členské štáty Európskej únie, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika. Rozhodnutia talianskeho ústavného súdu analyzované v prvej časti príspevku sa týkajú základných otázok aplikácie komunitárneho práva vo vnútroštátnom právnom poriadku, najmä vzťahu komunitárneho a vnútroštátneho práva, riešenia rozporov medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom pri aplikácii práva a ochrany základných ústavných princípov a ľudských práv garantovaných ústavou.

Otázka aplikácie komunitárneho práva a jeho vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov je osobitne významná v "nových" členských štátoch Európskej únie, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika.¹⁾ Preto je vhodné v rámci ešte stále len rodiacich sa prístupov ku komunitárnemu právu v našich podmienkach venovať pozornosť genéze aplikácie komunitárneho práva v iných členských štátoch. Jedným z najinšpiratívnejších členských štátov v tomto smere je nepochybné Taliansko.

Vzhľadom na to, že Talianska republika bola jedným zo šiestich zakladajúcich členských štátov Európskych spoločenstiev, poskytuje genéza aplikácie komunitárneho práva v judikatuře talianskeho ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou je dbať na dodržiavanie Ústavy Talianskej republiky ako základného zákona štátu, stojaceho na vrchole hierarchie vnútroštátnej legislatívy, a ktorý bol konfrontovaný s dovtedy bezprecedentným fenoménom komunitárneho práva, mimoriadne zaujímavé postrehy a podnetné poznatky svedčiace o dlhej ceste aplikácie komunitárneho práva v judikatuře tohto ústavného súdu.

Táto pomyselná cesta smerovala od doslova protekcionistického prístupu v rozhodnutí vo veci z roku 1964 k množstvu zásadných rozhodnutí, ktoré boli čoraz viac "zhovievavejšie" ku komunitárnemu právu. Za doterajší "vrchol" vývoja prístupu talianskeho ústavného súdu ku komunitárnemu právu možno označiť priam revolučné rozhodnutie tohto ústavného súdu z roku 2008,²⁾ v ktorom sa, odchyľujúc sa od svojej predchádzajúcej ustálenej judikatury, rozhodol obrátiť na Súdny dvor Európskych spoločenstiev s návrhom na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Niektoré míľniky tejto dlhej, takmer päťdesiat rokov trvajúcej cesty aplikácie komunitárneho práva v judikatuře talianskeho ústavného súdu sa pokúsime priblížiť v tomto príspevku.

V jeho prvej časti sa budeme zaoberať vybranými judikátmi talianskeho ústavného súdu z obdobia 60. a 70. rokov minulého storočia, v ktorých tento súdny orgán ešte len nachádzal prvotné prístupy ku komunitárnemu právu, ktoré neskôr najmä na základe judikatury Súdneho dvora zásadným spôsobom modifikoval. Ide v prvom rade o rozhodnutie vo veci z roku 1964, v ktorom taliansky ústavný súd zaujal zo svojej pozície vnútroštátneho súdu protekcionistický prístup ku komunitárnemu právu. Toto rozhodnutie je o to zaujímavejšie, že vo veci, v ktorej rozhodoval začiatkom roka 1964 taliansky ústavný súd, vydal Súdny dvor len o niekoľko mesiacov neskôr svoje legendárne rozhodnutie, v ktorom sformuloval zásadu prednosti komunitárneho práva. V nadväznosti na toto rozhodnutie Súdneho dvora taliansky ústavný súd modifikoval svoj protekcionistický prístup ku komunitárnemu právu a nahradil ho striktným rozlíšením komunitárneho práva a vnútroštátneho práva v rozhodnutí vo veci z roku 1965. Túto pomerne netradičnú dualistickú koncepciu taliansky ústavný súd naplno rozvinul vo svojom rozhodnutí vo veci v roku 1973. Hoci v tomto rozhodnutí taliansky ústavný súd v plnom rozsahu uznal autonómnosť komunitárneho práva, zároveň vyjadril ústavnú výhradu vo vzťahu ku komunitárnemu právu, ktorou si vyhradil právo skúmať súlad komunitárnych noriem so základnými ústavnými zásadami a neodňateľnými právami človeka garantovanými talianskou ústavou. Prvú časť príspevku uzatvára rozhodnutie talianskeho ústavného súdu vo veci /C/C z roku 1975, ktoré vyjadruje rozpaky zo spôsobu aplikácie autonómnych komunitárnych predpisov vnútroštátnymi sudcami. Tieto rozpaky sa prejavili najmä v tom, že taliansky ústavný súd neumožnil vnútroštátnym sudcom autonómne aplikovať komunitárne normy namiesto vnútroštátnych noriem, ale uviedol, že v prípade rozporu vnútroštátnej normy s komunitárnou normou sa musí vnútroštátny súd obrátiť na ústavný súd, ktorý o tomto namietanom rozpore rozhodne.

³⁾ Zmierovací sudca v Miláne (Conciliatore di Miláno) sa obrátil na taliansky ústavný súd s otázkou súladu zákona č.1643 zo 6. decembra 1962 o založení Enté nazionale per ľenergia elettrica (E.N.E.L.) s článkami 67, 43, 4, 41, 3 a 11 talianskej ústavy. Tieto otázky boli vznesené v konaní medzi Flaminiom Costom, spoločnosťou E.N.E.L. a spoločnosťou Edisonvolta SpA o zaplatenie ceny za dodávku elektrickej energie. Podľa pána Costu bola totiž spoločnosť E.N.E.L. založená zákonom č.1643 zo 6. decembra 1962 v rozpore s talianskou ústavou.

Pokiaľ ide o namietaný rozpor s článkom 11 talianskej ústavy, ktorý umožňuje obmedzenie suverenity, ktoré si vyžaduje usporiadanie sveta, ktoré zabezpečí mier a spravodlivosť medzi národmi, zmierovací sudca v Miláne uviedol, že celý zákon, ktorým bola založená spoločnosť E.N.E.L., je v rozpore s článkami 102, 93, 53 a 37 zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva.

Pán Costa v konaní uviedol, že Talianska republika prijatím citovaného zákona porušila viaceré ustanovenia Zmluvy, najmä preto, že prijatie tohto zákona Talianska republika neprerokovala s Komisiou, že tento zákon je v rozpore so zákazom nových obmedzení slobody podnikania a že umožňuje neoprávnené poskytnutie štátnej pomoci. Pán Costa navrhol prerušenie konania na ústavnom súde a predloženie prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu ustanovení 102, 93, 92, 53 a 37 Súdnemu dvoru. Podľa pána Costu v dôsledku porušenia citovaných ustanovení Zmluvy je citovaný zákon v rozpore s talianskou ústavou, preto navrhol, aby bol vyhlásený za protiústavný. Podobné návrhy predložila v konaní aj spoločnosť Edisonvolta SpA.

Spoločnosť E.N.E.L. namietala, že nedošlo k porušeniu článku 11 talianskej ústavy, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na obmedzenia suverenity vyplývajúce zo Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ale len na obmedzenia suverenity potrebné na usporiadanie sveta, ktoré zabezpečí mier a spravodlivosť medzi národmi. Podobné argumenty smerujúce k záveru, že citovaný zákon nie je v rozpore so Zmluvou o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, a teda ani v rozpore s článkom 11 talianskej ústavy, v konaní predložila aj Avvocatura dello Stato.

V súvislosti s namietaným rozporom citovaného zákona s článkom 11 talianskej ústavy ústavný súd uviedol, že toto ustanovenie je relevantné v časti, v ktorej uvádza, že Taliansko súhlasí, za podmienok rovnosti s ostatnými štátmi, s obmedzeniami suverenity, ktoré si vyžaduje usporiadanie sveta, ktoré zabezpečí mier a spravodlivosť medzi národmi, a podporuje medzinárodné organizácie s týmto cieľom. Táto norma podľa ústavného súdu umožňuje za určitých okolností prijatie medzinárodných zmlúv, z ktorých vyplývajú obmedzenia suverenity, ktoré sa vykonajú obyčajným zákonom.

Ustanovenia týchto zmlúv teda nemajú prednostné postavenie v hierarchii talianskeho právneho poriadku. Zákon, ktorý obsahuje ustanovenia, ktoré sú v rozpore s týmito zmluvami, nie je protiústavný pre nepriamy rozpor s článkom 11 ústavy. Článok 11 ústavy je totiž len "dovoľujúcou normou", ktorá "nepriznáva zákonu na vykonanie zmluvy osobitné postavenie vo vzťahu k ostatným zákonom".

Ústavný súd uviedol, že

Ústavný súd sa preto nezaoberal otázkou, či je napadnutý zákon v rozpore s ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ani otázkou predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, a vyhlásil predložené otázky ústavnosti napadnutého zákona za neopodstatnené.

Rozhodnutie talianskeho ústavného súdu vo veci prejavom ústavného súdu členského štátu k medzinárodným záväzkom štátu, ktoré vyplývajú z Vzhľadom na to, že Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva nebola do talianskeho právneho poriadku prebratá zákonom, ktorý by mal vyššiu právnu silu ako ostatné (obyčajné) zákony, ústavný súd logicky posudzoval vzťah zákonov rovnakej právnej sily v súlade so zásadou Týmto fakticky G. Tesauro výstižne označuje tento prístup talianskeho ústavného súdu k aplikácii komunitárneho práva z dnešného pohľadu za "prehistorický".⁶⁾

Táto vec dala podnet na v ktorom Súdny dvor dospel k záveru nezlučiteľnému so záverom talianskeho ústavného súdu a dal nový rozmer európskej integrácii. Súdny dvor, okrem iného, uviedol, že Súdny dvor, na rozdiel od talianskeho ústavného súdu, rozhodol, že

⁹⁾ Súd v Turíne vzniesol v rámci civilného konania medzi spoločnosťou Acciaierie San Michele di Torino a Európskym spoločenstvom uhlia a ocele otázku súladu článku 33, druhý odsek, článku 41 a článku 92, posledný odsek, Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, ktorá bola uvedená do platnosti zákonom č.766 z 25. júna 1952, s článkami 102 a 113 talianskej ústavy. Súd v Turíne uviedol, že napadnuté ustanovenia určujú výlučnú právomoc Súdneho dvora Spoločenstva rozhodovať o žalobách proti aktom Vysokého úradu a pozastaviť účinnosť týchto aktov a okrem iného obmedzujú súdnu ochranu vo vzťahu k týmto aktom len na prípady zneužitia právomoci. Z tohto dôvodu sú v rozpore so základnými zásadami talianskej ústavy, ktoré zverujú výkon súdnej moci riadnym sudcom, ktorí sú ustanovení a ktorí podliehajú právnej úprave súdneho systému, a ktoré zakazujú, aby boli ustanovení mimoriadni alebo špeciálni sudcovia a zaručujú každému občanovi úplnú ochranu práv a oprávnených záujmov pred aktmi verejnej moci. Súd v Turíne tiež uviedol, že považuje za problematickú implementáciu ustanovení medzinárodných zmlúv, ktoré môžu mať vplyv na ústavné normy, do talianskeho právneho poriadku zákonom a že na účinnosť takýchto ustanovení sa vyžaduje zmena ústavy.

Spoločnosť Acciaierie San Michele uviedla, že