Mobbing, história a príčiny vzniku

Sú ešte pre demokratický svet dôležité ľudské práva a zákonnosť? Ako dnešný svet pristupuje k ochrane ľudského života? A ako je to v skutočnosti s ochranou práv pracujúcich? Nie sme čoraz častejšie svedkami, že dnešná doba sa nesie v znamení rôznych trendov, bohužiaľ častokrát negatívnych.

Jedným z nich sú predovšetkým komplikované medziľudské vzťahy alebo boj medzi ľuďmi a skupinami, závisť, nenávisť a ohováranie. Všetky tieto skutočnosti môžeme stručne nazvať novým pojmom "mobbing".

Ten má svoje miesto všade a ako jedna z foriem nežiaducej agresivity v medziľudských vzťahoch, ako závažná deformácia sociálnych vzťahov vyvoláva dlhodobejší až patologický jav, stupňujúce sa psychické zaťaženie a snahu uniknúť zo situácie akýmkoľvek spôsobom až samovraždou.

Ak sa pozrieme do histórie, slovo "mobbing" ako prvý použil Konrad Lorenz, keď opisoval skupinové správanie u zvierat. Označil ním útoky skupiny zvierat na jednotlivcov rovnakého druhu. Neskôr na tento termín upozornil švédsky detský lekár Peter Paul Heinemann, ktorý pomenoval takto veľmi deštruktívne správanie u detí, keď skupina detí napadá iné, obyčajne osamotené dieťa.

Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii zásluhou priekopníka v oblasti výskumu Nóra Dana Olweusa. Šikanovanie definoval ako opakovanú agresivitu jednotlivca alebo malej skupiny agresorov proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí.

Možno uviesť, že o šikanovaní se začalo hovoriť najskôr v súvislosti s jeho zvýšeným výskytom na školách a zhruba o 15 rokov neskôr bola venovaná pozornosť i šikanovaniu na pracovisku.

O ďalšie rozšírenie tohto výrazu sa zaslúžil aj švédsky sociológ práce a priekopník mobbingu profesor Heinz Leymann, keď si všimol určitý druh správania v pracovnom prostredí. Na základe intenzívnych výskumov vytvoril definíciu mobbingu (1984).

O mobbingu možno hovoriť vtedy, keď na postihnutého útočí aspoň raz za týždeň aspoň pol roka jedna alebo viac osôb. Ide o zámerné ponižovanie ľudskej dôstojnosti, o poškodzovanie konkrétneho zamestnanca aktívnym trvalým psychickým tlakom. U nás prvý výskum šikanovania v 70. rokoch urobili psychológovia Miron Zelina a Michal Palovkin.

Aj naše skúsenosti ukazujú, že keď sa isté skupiny ľudí v malom odbore či útvare dajú dokopy proti niekomu tretiemu a snažia sa mu