Náčrt pozemkového práva Aztékov

Civilizácia Aztékov predstavuje jeden z najpozoruhodnejších výsledkov historického vývoja predkolumbovského stredného Mexika. Jej výskum nadobudol v ostatných decéniach medzinárodný rozmer a zároveň výrazne interdisciplinárnu povahu. Poznatky, ktoré priniesol, sú pomerne ucelené, v rovine ich interpretácie sa však prejavujú početné názorové diferencie bádateľov.

K najviac diskutovaným otázkam aztéckych (právnych) dejín patria pozemkovoprávne režimy, ktoré sa uplatňovali v aztéckom štáte, a s nimi bezprostredne súvisiace spoločenské, mocenské (správne) a hospodárske vzťahy. V literatúre sa možno stretnúť s názorom, že tieto režimy a vzťahy viac-menej zodpovedajú pomerom, ktoré jestvovali v krajinách starovekého Orientu, teda tzv. ázijskému výrobnému spôsobu, ďalej s tvrdením, že ich podstata je feudálna a napokon aj s uzáverom, v zmysle ktorého sa aspoň v istých ohľadoch vyznačujú osobitými črtami, s ktorými sa, mimochodom, stotožňuje i autor tohto článku.

Cieľom tohto pojednania je kriticky spracovať príslušné údaje vybraných prameňov aztčckych dejín (ktoré sú zároveň prameňmi poznávania aztéckeho práva), ako aj náhľady niektorých bádateľov, do podoby rámcového prehľadu foriem, ktoré u Aztékov nadobudli vecnoprávne vzťahy osôb a verejnomocenských inštitúcií k pôde. Výkladu témy pojednania predchádza krátka informatívna charakteristika aztéckej civilizácie a poznámka o charaktere aztéckeho práva.

Označenie "Aztékovia" sa v amerikanistike používa v dvoch základných významoch:

na pomenovanie politicky nejednotnej civilizácie etnika ktorá sa rozvíjala zhruba od druhej polovice 12. st. po Kr. v oblasti Valle de Mexico (Mexické údolie). ktoré je frekventovanejšie a v istom zmysle aj oveľa presnejšie, sa takto nazýva iba jeden z kmeňov tvoriacich etnikum Nahuov, a síce kmeň či ktorý obýval metropolu aztéckej ríše - mestský štát

Dejiny Aztékov-Mexicov sa odvíjali prevažne v miestach, ktoré sú dnes súčasťou hlavného mesta Mexika. Ich prvým výrazným medzníkom bolo založenie Tcnochtitlanu cca. r. 1325, ktoré znamenalo definitívny prechod aztéckeho spoločenstva zo seminomádskeho na sedentárny spôsob života. Ďalším prelomovým obdobím aztéckej histórie bol záver 20. rr. 15. st., kedy sa Tenochtitlan oslobodil spod nadvlády Tepanecov a mohol tak začať s realizáciou nezávislej vnútornej i vonkajšej politiky. Aztékovia najskôr uzavreli spojenectvo s mestskými štátmi pomocou ktorých potom začali uskutočňovať výboje. Koalícia Tcnochtitlanu, Tezcoca a Tlacopanu, v literatúre označovaná ako (Triple Alianza, Triple Alliance, Dreibund), ovládla do konca 15. st. Mexické údolie, ako aj viaceré oblasti za jeho hranicami (predovšetkým smerom na juh). Pritom vytvorila tzv. t.j. politický útvar zahŕňajúci semiautonómne mestské štáty, ktoré boli trojaliancii podriadené len v obmedzenom rozsahu (trojaliancia podrobeným mestským štátom v zásade umožnila, aby si svoje interné záležitosti spravovali samostatne, ak jej tieto riadne poskytovali určitý tribút a vojenskú výpomoc). Panstvo trojaliancie ukončila invázia španielskych dobyvateľov (), ktorí si v rr. 1519 až 1521 aztécku ríšu podmanili ().

Aztécka spoločnosť bola Pozostávala z tzv. t.j. radového obyvateľstva roľníkov, členov vládnucej vrstvy (všeobecne: ) a niekoľkých menších sociálnych skupín. Formu vlády, ktorá sa uplatňovala v aztéckom štáte, resp. "impériu", možno kvalifikovať ako Aztécki vládcovia tak mestských štátov tvoriacich troj- alianciu, ako aj mestských štátov, ktoré jej boli podrobené, boli nositeľmi svojrázneho titulu t.j. hovorca; v prípade vládcu Tenochtitlanu sa k tomuto titulu pripájalo adjektivum čím sa manifestovalo jeho nadradené postavenie vo vzťahu k tlatoque iných mestských štátov.

Spoločenskí vedci zameraní na poznávanie "exotických" kultúr "nezápadnčho" sveta už dlhodobo upozorňujú na potrebu nazerať na tieto kultúry predovšetkým z perspektívy ich príslušníkov (v rámci kultúrnej, resp. sociálnej antropológie ide o tzv. ), teda bez nadmerného vnášania "západných" interpretačných koncepcií či apriórnych hodnotiacich súdov. Tento metodický prístup možno, samozrejme, uplatniť aj pri skúmaní práva "tých druhých", pravda, v prípade právneho poriadku Aztékov len v obmedzenom rozsahu, keďže v ich inak pozoruhodne vyspelom a ucelenom religiózno-ŕilozofickom systéme¹⁾ sústavnejšie teoretické rozpracovanie právnych kategórií nenájdeme. Bádateľ je tak pri skúmaní aztéckej právnej kultúry prevažne odkázaný na romano-okcidentálnu právnu doktrínu a terminológiu. Pritom by si však mal byť vedomý toho, že túto doktrínu a terminológiu využíva za účelom postihnutia práva, ktoré, ako sa nazdáva argentínsky právny historik F. de Trazegnics Granda, nie je z formálneho ani substanciálneho hľadiska právom v tom zmysle, v akom právo poníma "západná" jurisprudencia.²⁾

Formálnymi prameňmi aztéckeho práva boli jednak obyčaje, jednak právne a správne akty "písané" piktograficko-ideografickým "písmom" Aztékov. Ich obsah poznáme len sčasti, resp. v rozsahu, v akom ho zachytávajú pramene aztéckych dejín, pochádzajúce z obdobia po záborc aztéckeho štátu Španielmi. Skúmanie dochovaných noriem aztéckeho práva treba preto doplniť rozborom pramenných opisov faktických sociálnych vzťahov a ustanovizní.

Vlastníctvo, resp. držba pôdy nemali u Aztékov jednotný právny obsah. Môžeme preto hovoriť o t.j. o existencii viacerých druhov vlastníckeho práva k pôde a (alebo) hospodárskemu úžitku plynúcemu z jej obrábania.

Klasifikácia aztéckych pozemkovoprávnych režimov je vzhľadom na isté obmedzenia výpovednej hodnoty príslušných pramenných textov dosť komplikovanou a nejednoznačnou záležitosťou. Vo všeobecnosti sa dajú rozlíšiť dve až tri hlavné kategórie pozemkovopráv nych režimov, a to

Nie je bez zaujímavosti, že Aztékom nebola cudzia myšlienka písomne (piktograficky) zaznamenávať právne relevantné skutočnosti týkajúce sa vlastníctva, resp. držby pozemkov v individuálnych prípadoch. Za týmto účelom boli vyhotovované obrázkové rukopisy nazývané kto