Národná rada Slovenskej republiky v parlamentnej forme vlády

The author refers to the development of the political scene since 1989 to these days. Regular rotation of coherent political parties in the National Council of SR has not been apparent in individual electoral terms; many of them have even shown signs of fragmentation. In the current electoral term the leftwing party is homogenous, while the rightwing parties are fragmented. The author refers to problems of the electoral system, which does not guarantee an adequate representation of candidates from different regions in an electoral district. He recommends considering the adoption of a mixed electoral system or the establishment of the second, regional chamber of parliament. He also refers to the functioning of the political system in democratic foreign countries, taking into account the classification of democratic regimes, which are applied in conditions of competitive democracy or its antipole - consociational democracy. Further, the author addresses the issue of weaknesses in the legal regulation of in terms of its legal effects, participation of interest groups in the lawmaking and participation of citizens in elections and makes suggestions for treatment of .

Úvodom niekoľko slov o demokracii. Demokracia je forma spoločenského a politického usporiadania, kde každý jedinec má byť pánom svojho vlastného osudu i osudu celého spoločenstva a v ktorom sloboda jedného človeka končí tam, kde začína sloboda druhého. Demokracia, ktorá sa usiluje skĺbiť slobodu a rovnosť, je politický ideál, ktorý spočíva na konkrétnych princípoch, ktoré sú málokedy všetky dodržiavané.¹⁾

Moderná demokracia sa opiera o štyri základné piliere: a) princíp tradičných občianskych práv, b) princíp suverenity, c) princíp deľby moci, d) princíp realizácie vôle ľudu cestou slobodných, všeobecných, priamych a tajných volieb, čiže parlamentný princíp.²⁾

Demokracia ako forma štátu sa má zakladať na princípe rovnosti občanov, ktoré sú zdrojom štátnej moci, princípe podriadenia sa menšiny väčšine, princípe ochrany menšín a na princípe časovej obmedzenosti poverenia mocou tak, aby po uplynutí určitej doby občania znovu rozhodovali o tom, komu zveria moc na ďalšie obdobie. Demokracia sa okrem toho chápe ako štátna forma založená na systéme slobody a poriadku tak, aby boli zaručované práva jednotlivcom a spoločenskej skupine - princíp právneho štátu.³⁾

V nadväznosti na predchádzajúce sa budeme venovať otázkam, ktoré vplývajú na charakter parlamentu (v ďalšom SNR a od roku 1993 NR SR), jeho funkčnosti, resp. predpokladom na jeho pôsobenie v parlamentnej forme vlády. Pôjde o otázky kryštalizácie politickej scény v parlamente, vplyv volebného systému na zloženie parlamentu, a účasti záujmových skupín na normotvorbe.

Základom demokratického hnutia v roku 1989 sa stala Verejnosť proti násiliu (VPN), založená 20. novembra 1989 po stretnutí približne 500 umelcov, intelektuálov a osobností spoločenského života dňa 17. novembra 1989 v bratislavskej Umeleckej besede. Toto politické hnutie sa stalo hlavnou opozičnou silou obdobne ako v Českej republike Občanské . V období od 28. decembra 1989 do 31. marca 1990 boli na základe ústavného zákona č. 183/1989 Zb. o voľbe poslancov zákonodarných zborov kooptovaní kandidáti VPN do SNR a Federálneho zhromaždenia.

Prvý snem VPN sa konal dňa 27. januára 1990 v Bratislave. Jeho cieľom bolo stanovenie úloh pre prvé slobodné voľby vypísané na 8. - 9. júna 1990. Predvolebný program Šanca pre Slovensko kládol dôraz na zabezpečenie demokracie, právneho štátu a zavedenie trhového hospodárstva.

Vo voľbách 1990 do SNR získalo VPN najviac hlasov (29,35%), vo voľbách do Federálneho zhromaždenia do jeho oboch komôr získalo 32,5% a 37,3%.

Po voľbách vytvorila VPN koaličnú vládu s Kresťanskodemokratickým hnutím a Demokratickou stranou. Po nedorozumeniach vo VPN vznikla v marci 1991 platforma Za demokratické Slovensko (VPN - ZDS), do ktorej prešlo viacero členov VPN. Napokon sa platforma ZDS transformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Zvyšok hnutia postupne strácal vplyv a väčšina členov sa pretransformovala na Občiansku demokratickú úniu - VPN (ODÚ - VPN) a od roku 1992 iba Občiansku demokratickú úniu (ODÚ).

Vo voľbách do SNR v roku 1992 dostalo hnutie iba 4,04% hlasov, neprekročilo požadované 5% kvórum. Tento neúspech viedol k jeho rozpusteniu v novembri 1992.

Treba však konštatovať, že VPN vytvorila základy pre rozvoj demokratickej spoločnosti a v politickom živote v rámci plurality základy pre činnosť ďalších politických strán. Taktiež treba uviesť, že v tomto období boli prijaté významné politické akty, ako bolo zrušenie článku IV. Ústavy ČSSR o vedúcej sile KSČ a v tej súvislosti i monopolu marxistickoleninskej teórie, prijala sa Listina základných práv a slobôd, vytvorili sa základy pre trhové hospodárstvo a začali sa práce na novej ústave, vrátane otázky československých štátoprávnych vzťahov.

Po voľbách v roku 1992 zaznamenalo HZDS presvedčivé víťazstvo, kým pozícia ostatných strán sa oslabila. HZDS získalo 74 mandátov. V tejto etape vzniklo dlhšie, i keď rozporuplné spojenectvo HZDS a SNS, ktoré bolo základom štiepenia straníckeho systému na dva bloky. V opozícii boli KDH, SDĽ, ESM KDH. Hlavným výsledkom tohto obdobia bolo vyriešenie štátoprávnych vzťahov v ČSFR. Predseda vlády ČSFR V. Klaus presadzoval tzv. funkčnú federáciu, čo však neuspelo, a po viacerých rokovaniach vládnych a zastupiteľských orgánov vyústilo do uznesenia federálneho zhromaždenia 25. novembra 1992, ktorým sa prijal ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zániku ČSFR.^3a)

Krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky došlo ku kríze straníckeho systému, ktorá vyústila do odvolania vlády. Došlo k rozpadu klubu HZDS, z ktorého vystúpilo viacero poslancov kvôli autoritatívnym metódam V. Mečiara a klientelistickým spôsobom privatizácie. Keďže vláda nezískala podporu ani od SNS, stratilo HZDS i podporu v parlamente a došlo k predčasným parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnili na jeseň v roku 1994.

Po voľbách v roku 1994 HZDS síce získala takmer 35% hlasov, bola však odkázaná na vytvorenie koalície. Do tejto koalície bola ochotná vstúpiť len SNS a nový subjekt, ktorý vznikol odčlenením od SDĽ - Združenie robotníkov Slovenska. Toto riešenie však spôsobilo nesúrodosť koalície spočívajúcej na konglomerácii ideovo odlišných subjektov. ZRS bolo nevyhraneným subjektom ľavičiarskych názorov, spochybňovalo privatizáciu, nesúhlasilo so vstupom do NATO a Európskych spoločenstiev. SNS nevhodným spôsobom pristupovala k právu menšín, menovite k maďarskej. Taktiež nesúhlasila so vstupom do NATO.

Rôzne prešľapy voči demokracii vyvolali demarše od EÚ a nesúhlas NATO. Slovenská republika nebola prijatá do NATO a bola vyradená z prístupového rokovania o vstupe do Európskej únie. Opozičné strany naopak zdôrazňovali proeurópsku politiku v súvislosti s členstvom v Európskej únii a výhody vstupu do NATO. Tento liberálnodemokratický blok reprezentovali KDH, DÚ, SDĽ, MKDH, Spolužitie a MOS. Pre vzťahy takéhoto dvojbloku sa zaužívala dikcia konfrontačného charakteru: mečiarizmus a antimečiarizmus.

Tento antagonizmus vyústil vo voľbách v roku 1998 do víťazstva Slovenskej demokratickej koalície (SDK, KDH, SDĽ, SMK a novovzniknutej Strany občianskeho porozumenia SOP). Ideová rozdielnosť medzi týmito stranami bola síce značná, ale spájala ich snaha obnoviť parlamentnú demokraciu a pokračovať v transformácii hospodárstva.

Vzhľadom na polarizáciu a rozdelenie politickej scény na dva bloky charakterizuje Leška tento stav ako viacstranícky atomizovaný model usporiadaný z hľadiska konfliktnej línie do dvoch blokov. Existujúce dvojblokové modely sú však vytvárané na pravoľavej osi, t.j. vytvárajú zoskupenie strán pravého a ľavého stredu. Medzi tento model možno zaradiť v súčasnosti napríklad stranícke systémy vo Francúzsku či Taliansku. Na Slovensku sa však bloky nevytvorili na žiadnej relevantnej konfliktnej línii, ale skôr prekrývali reálne konfliktné línie, ktoré existovali v spoločnosti (socioekonomická, nacionalistická, štát verzus cirkev). Z tohto dôvodu by sa dalo hovoriť o "kvázi dvojblokovom" type, ktorý vznikol na politickej konfliktnej línii "mečiarizmus - antimečiarizmus".⁴⁾

Ideologickú rôznorodosť strán vládnej koalície tvorili tak pravicové, ako aj ľavicové, konzervatívne a liberálne strany. Táto rôznorodosť spočívala i v tom, že vzhľadom na zvýšené kvórum pre koalície v novele volebného zákona bolo potrebné prijať opatrenie vhodné menovite pre strany v opozícii. Tak strana maďarskej koalície (SMK) združovala tri subjekty FMKDH, Spolužitie a MOS. Obdobne to bolo pri SDK, ktorá sa následne transformovala na SDKÚ.

Vládnuca koalícia sa zamerala na odstraňovanie demokratických deficitov v politickom systéme, vo finančnom systéme, na ozdravenie a privatizáciu bánk, obnovenie rokovaní o vstupe do NATO a prístupových rokovaní s EÚ.

Po voľbách v roku 2002 vznikla vládna koalícia pravého stredu, ktorej jadro tvorili SDKÚ, KDH a SMK. Na zabezpečenie väčšiny bola prizvaná do koalície novovzniknutá strana Aliancia nového občana (ANO).

Ešte po voľbách v roku 1998 sa začal formovať na politickej scéne nový subjekt založený R. Ficom, ktorý vystúpil zo SDĽ. Táto strana už po voľbách v roku 2002 získala 13,5% hlasov a bola treťou najsilnejšou stranou. Ďalšie oslabenie vplyvu zaznamenalo HZDS (19,5% hlasov). SDĽ sa už do NR SR nedostala, naopak KSS získala 6,3%. Aktivizovala sa SMK s viacerými pre koalíciu neakceptovateľnými požiadavkami (územná autonómia, prehodnotenie Benešových dekrétov, vytvorenie kraja na juhu Slovenska s maďarskou menšinou).

Po voľbách v roku 2006 sa dominantnou stranou stal SMER - SD. Získal tretinu mandátov a v spojení s ĽS - HZDS a SNS si zabezpečil potrebnú väčšinu. Strany predchádzajúcej vládnej pravicovej koalície SDKÚ - DS, KDH a SMK nezískali potrebný počet hlasov a strana ANO nezískala potrebné kvórum a do parlamentu sa nedostala. Programový rozdiel medzi vládnucou koalíciou a opozíciou spočíval v otázke budovania sociálneho štátu a z druhej strany pokračovania v reformách.

Po voľbách v roku 2010, napriek tomu, že SMER - SD získal 34,8% hlasov, nepodarilo sa mu zostaviť koalíciu. Bývalý koaličný partner HZDS sa do parlamentu nedostal a SNS bola tesne nad hranicou zvoliteľnosti. Takto sa vytvorila opätovne pravicová koalícia SDKÚ - DS, KDH a nové subjekty na politickej scéne MOST - HÍDa Sloboda a Solidarita (SaS). Tým, že sa MOST - HÍD orientoval i na slovenských voličov, získal 8,1% hlasov. SaS so ziskom 12,1% kládla dôraz na rozvoj trhu a opatrne sa stávala k Európskej únii, najmä v otázkach jej zasahovania a regulovania trhovej ekonomiky. Táto vládna koalícia trpela vnútornou nejednotou a ťažko sa hľadali kompromisy. Napokon došlo k predčasným voľbám, keď predsedníčka vlády Radičová spojila hlasovanie o Eurovale s hlasovaním o dôvere vláde, ktorú po negatívnom hlasovaní SaS stratila. O dva dni neskôr, t.j. 13. októbra, sa konalo druhé hlasovanie, v ktorom už prispením SMERU - SD bol Euroval (zvýšenie objemu prostriedkov ENFS) schválený.

Vo voľbách v roku 2012 sa opätovne zvýšil počet kandidujúcich strán na 26 (o 8 viac ako v predchádzajúcich voľbách). Víťazstvo SMERU - SD bolo jednoznačné so ziskom 44,42% (83 poslaneckých mandátov). Do parlamentu sa dostalo ešte ďalších 5 politických strán, a to KDH (8,82%), Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (8,56%), MOST- HÍD (6,90%), SDKÚ - DS (6,10%) a SaS (5,88%).

Vo voľbách sa výrazne oslabili pozície SDKÚ - DS, ako aj SaS, ktorá spôsobila pád Radičovej vlády. Na oslabení SDKÚ - DS zohrala svoju úlohu i tzv. kauza Gorila, ktorá poskytla informácie o údajnom prepojení finančnej skupiny a politikov na najvyššej úrovni, resp. o podozrení z korupcie pri štátnych objednávkach za druhej Dzurindovej vlády. Po voľbách v roku 2012 pokračovalo štiepenie (cleaveges) politického systému na pravicovom spektre. Jedinou stabilnou stranou sa javí SMER - SD.⁵⁾

Odchody poslancov poznamenali každú opozičnú stran