Niekoľko poznámok k vývoju čistej právnej náuky

Čistá právna náuka opisuje právo ako špecifickú spoločenskú metódu na usmernenie ľudského správania. Prostriedkom na to je hrozba a nasadenie donútenia. Právna norma je "donucovacia norma".

Čistá právna náuka vidí svoj predmet, pozitívne právo, ako poriadok toho, čo má byť a je preto učením o normách. Systém práva je opísaný ako usporiadanie právnych noriem a nie sociálnych skutočností, pretože len táto normatívna interpretácia zodpovedá imanentnému významu práva, jeho nároku na platnosť. Čistá právna náuka je preto protikladom takých sociologicko-právnych teórií, ktoré popierajú možnosť normatívnej právnej vedy.

Čistá právna náuka je pozitivistická teória: právne normy sa opisujú ako zmyslové obsahy ľudských vôľových aktov. Tým sa učenie oddeľuje od všetkých prirodzenoprávnych učení, ktoré vnímajú právo ako chcené nadľudskou inštanciou alebo ako odvoditeľné z rozumu.

Čistá právna náuka je založená na oddelenosti bytia (Sein) a toho, čo má byť (Sollen): určujúci je poznávaco-teoretický protiklad skutočností a hodnôt, tvrdení a noriem, vedenia a chcenia - ktorý po prvý raz sformuloval David Hume. Preto čistá právna náuka odmieta všetky teórie, ktoré odvodzujú platnosť práva od jeho účinnosti. Konečné odôvodnenie platnosti práva spočíva v domnienke, ktorú Kelsen nazýva "základná norma" (Grundnorm). Tá však nie je predpokladaná v každom poriadku, ktorý má byť, ale iba v tom, ktorý je "vo všeobecnosti účinný". Účinnosť však nie je dôvodom platnosti, ale účelovou podmienkou, keď existuje záujem na vedeckom opise efektívnych donucovacích poriadkov. To je základná pozitivistická črta učenia. Vôbec nelegitimuje tento donucovací poriadok. Pretože záujem o poznanie pozitívneho práva existuje bez ohľadu na to, či máme právo poslúchať, nerešpektovať ho, alebo dokonca proti nemu bojovať.

Čistá právna náuka spočíva na hodnotovom relativizme. Primerane tomu striktne oddeľuje právo a morálku, právnu vedu a etiku. Pozitívne právo musí byť odlíšené od svojho hodnotenia podľa rozličných iných normatívnych kritérií. Čistá právna náuka teda vôbec nie je učenie čistého práva, je to čisté učenie práva.

Čistá právna náuka rozlišuje medzi pozitívnym právom a právnou vedou predpisovanými právnymi normami a opisujúcimi právnymi normami. Právna veda síce opisuje právnu situáciu pomocou sémanticky normatívnych výpovedí, nemôže však vytvoriť nijaké právne normy.

Ďalším podstatným prvkom čistej právnej náuky je pohľad na relativitu protikladu medzi tvorbou práva a jeho aplikáciou. Tým sa už dostáva do hry dynamický aspekt, o ktorom ešte budeme podrobnejšie hovoriť neskôr.