Niektoré aspekty zahraničných platobných prostriedkov z pohľadu anglického práva

Každý štát vo vzťahu k zahraničiu rozvíja celý rad hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a iných stykov. Pri uskutočňovaní týchto stykov vo všetkých ich formách vstupujú ich účastníci do určitých vzťahov, ktorých objektom sú zahraničné platobné prostriedky. Právne zakotvenie vzťahov, pri ktorých dochádza k nakladaniu s týmito prostriedkami, má spravidla svoj základ v normách devízového práva. V Slovenskej republike aj v Českej republike tvorí jedno z pododvetví finančného práva.¹⁾

Pojmovo možno pojem "zahraničné platobné prostriedky" z pohľadu národnej právnej úpravy stotožniť s pojmom "peňažné prostriedky v cudzej mene", čo z pohľadu zaužívanej praxe a donedávna aj niektorých všeobecne záväzných právnych predpisov znamená syntetické vyjadrenie dvoch pojmov - valút a devíz, pričom valuty znamenajú spravidla hotovostné prostriedky v akejkoľvek inej mene než v tuzemskej (bankovky, mince). Teda pojem obsahovo v podstate totožný s pojmom "devízové prostriedky", používanom do októbra 1995 v Českej republike aj v Slovenskej republike. Devízami potom rozumieme likvidné, kedykoľvek splatné pohľadávky v cudzej mene, spravidla v podobe kreditného zostatku na účtoch v príslušnej cudzej mene, s ktorým možno nakladať prostredníctvom platobných dokumentov.

Takzvané kontinentálne ponímanie je však v mnohom odlišné od ponímania typického pre právnu úpravu predovšetkým vo Veľkej Britá nii a krajinách Commonwealthu; treba uviesť, že ani kontinentálna právna úprava nie je v tomto smere jednotná napriek pokračujúcej unifikácii v dôsledku pokračujúcej europeizácie spoločenských vzťahov od roku 1992 (Maastricht) a rozširovaní operačného priestoru pôsobenia spoločnej európskej meny (euro).

Anglickým právom nazývame právny systém, ktorý sa používa v Anglicku a vo Walesi. Nie je to teda ani právo anglicky hovoriacich krajín alebo iba Britského spoločenstva národov (Commonwealthu), ani právo Spojeného kráľovstva či Veľkej Británie. Právne systémy krajín Britského spoločenstva národov sú spravidla blízke anglickému právu, jednako však môžu sa v rôznych prípadoch značne odlišovať.

Anglické právo je predovšetkým dielom kráľovských súdov - súdov a súdu equity - ktoré ho vytvorili postupne, od precedensu k precedensu tak, že vyhľadávali v každom novom prípade staré riešenie, ktoré by bolo rozumné zachovať. Tento spôsob tvorby a vývoja v širšom zmysle slova má viaceré dôsledky.

Obsahuje predovšetkým princíp, že precedensom sa priznáva určitá platnosť. Tým sa súčasne uznáva aj platnosť pravidiel, ktoré použili sudcovia už v predchádzajúcich súdnych procesoch. Bez určitej autority k týmto precedensom nejestvovalo by vlastne nijaké anglické právo. Boli by tu iba jednotlivé riešenia rozhodnuté s konečnou platnosťou podľa sudcovej ľubovôle. Anglické právo sa mohlo vyvíjať a vytvoriť systém iba preto, že od pradávna, už od 13. storočia, jestvovala zbierka súdnych rozhodnutí a sudcovia príliš brali do úvahy precedensy.

Autorita priznávaná precedensom je významná už aj preto, lebo sa zdá najvlastnejšou podmienkou existencie anglického práva.²⁾ Kontinentálne právo sa javí ako uzavretý právny systém, v ktorom zákonodarca teoreticky všetko predvídal. Súdne rozsudky sa vždy odôvodňujú znením zákona. Pravda, vieme, ako môžu sudcovia pri výklade textu zákona za určitých okolností vniesť nové, pôvodné myšlienky do jestvujúcich kodifikácií a zákonov a obnovovať tak právo. Anglické právo je otvoreným systémom.

je nám známe ako súbor pravidiel, ktorý vytvorili v priebehu storočí kráľovské súdy. Tieto súdy nemali všeobecnú pôsobnosť a zaoberali sa výlučne vecami, ktoré sa týkali záujmu významných osobností alebo záležitosťami, ktoré boli samy dosť dôležité.

Slová štát a štátna správa nepatria do anglického práva. Anglické právo je vo svojom základe stále verné feudálnej koncepcii spoločnosti, a preto nepoužíva výraz štát, ale iba Koruna (the Crown).

Na rozdiel od panovníka pojem Ko