Nové Rozhodcovské pravidlá Medzinárodného arbitrážneho súdu v Paríži (Problémy súčasnej aplikačnej praxe)

The International Arbitration Court in Paris ("the ICC Court") is nowadays the leading arbitration institution in Europe. Its new arbitration rules have entered into effect on 1st of January 2012 ("the ICC Rules"), being an undisputed improvement of its predecessor from 1998. Up to now, there have not been noted any critical voices in international arbitration writings, which would concern the application of the new ICC Rules. Overall, then, it seems that everything is fine with the ICC Rules and their application is flawless. Indeed, it appears flawless, except for one complication, caused by ignorance of the strengthened position of the ICC Court in relation to the ICC arbitration's organization. Circumventing the ICC Court is on no account theoretical, far, far away from the ICC seat in Paris, and nowhere else but in a popular (and cheaper) Singapore International Arbitration Centre SIAC, well known for solving disputes among traders from Europe and Asia. Actually, those are the hybrid arbitrations under the ICC Rules and auspices of the SIAC, which have at least a dubious surface. They are a clear Singaporean specialty - no European arbitration institution has ever come to sewing something similar. Although the Singaporean supporters do not show any desire to surrender, in spite of the apparent discrepancy between hybrids and the new ICCI Rules, one might probably assume that their all efforts will evaporate in the air. The trouble is, that authors of the new ICC Rules (as a matter of fact) really enacted an absolute exclusivity of the ICC Court for all ICC arbitrations. The latest dispute in has then set alive again the European - Asian polemic about the rightness of hybrid arbitrations. In the aforementioned case, the Singaporean judges decided in 2013 in favour of hybrids, supporting the international arbitration practice in Singapore. The soundness of their decisions is questionable. Be that as it may, the reasons of their issuing may be deduced by the gradual analysis of the most resonating hybrid ICC arbitrations under the SIAC insatiable roof - and this is exactly a well hidden topic of the following study.

Možno skonštatovať, že po troch rokoch od nadobudnutia účinnosti nových Rozhodcovských pravidiel ICC v r. 2012 nezaznamenáva medzinárodná arbitrážna spisba v súvislosti s ich aplikáciou v praxi v podstate žiadne kritické ohlasy. Povinná konferencia k manažmentu konania nespôsobuje problémy a pri inštitúte núdzového rozhodcu (rovnako ako v iných rozhodcovských inštitúciách) sa očakáva v ďalších rokoch postupný nárast žiadostí o ustanovenie núdzového rozhodcu.

Navonok je teda aplikácia nových Rozhodcovských pravidiel ICC (ďalej len "ICC Pravidlá") bez jedinej chybičky. Až na jeden neopomenuteľný problém, ktorý spôsobuje ignorancia výrazne posilnenej pozície Rozhodcovského súdu ICC (ďalej len "ICC Súd") vo vzťahu k organizácií samotnej ICC arbitráže.¹⁾

Zvykne sa hovoriť, že pod svetlom býva najväčšia tma, v tomto prípade však známe príslovie určite neplatí. Žiaden rozumný rozhodcovský tribunál so sídlom v Európe pod záštitou LCIA v Londýne²⁾ alebo SCC v Štokholme³⁾ či VIAC v susednej Viedni⁴⁾ by totiž bohorovne neignoroval jasný (hneď prvý) čl. 1 ods. 2 ICC Pravidiel, striktne určujúci jedine ICC Súd ako orgán oprávnený na organizáciu ICC arbitráží podľa Rozhodcovských pravidiel ICC v celej ich komplexnosti.⁵⁾

K obchádzaniu ICC Súdu však v medzinárodnej arbitrážnej praxi sporadicky dochádza ďaleko od parížskej centrály ICC, a to priamo v lacnejšom Singapurskom medzinárodnom arbitrážnom centre SIAC, známom rozhodovaním medzinárodných obchodných sporov medzi obchodníkmi z Európy a Ázie.⁶⁾ Deje sa tak bez vedomia ICC Súdu s výrazným s podporou tamojších súdov.

Problémom sú staronové "hybridné arbitráže" s aplikáciou ICC Pravidiel pod dozorom SIAC v Singapure. Sú vyslovene singapurskou špecialitou - žiadna európska rozhodcovská inštitúcia hybridné arbitráže dodnes nikdy nerealizovala. Komentátori podporujúci hybridné arbitráže ich zadefinovali ako osobitnú kategóriu rozhodcovského konania v medzinárodnom obchode. Nie sú organizované ani v forme, ani vo forme inštitucionálnej.

Podľa Blocha a Nichollsa⁷⁾ sú hybridné arbitráže ".". Legálnosť hybridov odôvodňujú princípom autonómie sporových strán v medzinárodnej obchodnej arbitráži, ktorý vraj nebráni sporovým stranám, aby si zvolili hybridnú arbitráž, organizovanú jednou rozhodcovskou inštitúciou, so stopercentným využitím rozhodcovských pravidiel inej rozhodcovskej inštitúcie - aj bez jej súhlasu.

I keď sa singapurskí zástancovia hybridných arbitráží napriek ich očividnému rozporu s novými ICC Pravidlami evidentne nechcú v budúcnosti vzdať, je možné predpokladať, že ich námaha v tomto smere bude v budúcnosti sizyfovského charakteru.⁸⁾ Autori nových ICC Pravidiel totiž absolútnu exkluzivitu ICC Súdu pre celkový manažment každej budúcej ICC arbitráže v relevantnom čl. 1 ods. 2 skutočne zakotvili.

Na druhej strane je postoj podporovateľov hybridných arbitráží pochopiteľný - na ich organizáciu sú zvyknutí už desať rokov. Toľko totiž uplynulo od rozhodnutia v prelomovom učebnicovom prípade ⁹⁾ nad ktorým sa pred desiatimi rokmi prekvapivo nezamýšľala hlbšie ani arbitrážna prax, ani akademická sféra.

Správnosť hybridov v podobe aplikácie ICC Pravidiel pod záštitou SIAC v Singapure tak bola opätovne potvrdená prakticky bez problémov (okrem námietok sporovej strany) aj v r. 2009 v komplikovanom medzinárodnom obchodnom spore v prípade ¹⁰⁾ Hybridné rozhodcovské doložky sa začali zrazu frekventovane vyskytovať v medzinárodných obchodných zmluvách.

Dôvodom bola podľa Kirbyho¹¹⁾ skutočnosť, ".". Skutočné praktické problémy nastali až po prijatí nových ICC Pravidiel v r. 2012 - ich staršia verzia z r. 1998 totiž výlučnú právomoc ICC Súdu na organizáciu ICC arbitráží nezakotvovala.

Posledný prípad¹²⁾ ktorý nanovo vyvolal pomerne búrlivú európsko - ázijskú polemiku o správnosti hybridných ICC arbitráží pod záštitou SIAC, bol rozhodnutý singapurskými súdmi až v r. 2013, t.j. približne poldruha roka po nadobudnutí účinnosti nových ICC Pravidiel. Singapurskí sudcovia v ňom rozhodli v prospech hybridných arbitráží s ušľachtilým cieľom podpory medzinárodnej arbitrážnej praxe v Singapure.

Správnosť uvedených rozhodnutí je však otázna. Singapurská súdna prax totiž v r. 2013 ešte stále vychádza z osvedčeného precedensu vydaného v staršom prípade ¹³⁾ v r. 2009, súčasne tak ignorujúc jednoznačné znenie nových ICC Pravidiel z r. 2012. Dôvody vydania naznačených súdnych rozhodnutí v spolupráci so singapurskou arbitrážnou praxou je možné vydedukovať najlepšie postupnou analýzou najvýznamnejších hybridných ICC arbitráží pod záštitou SIAC.

Základom neskoršieho trendu akceptácie arbitrážnych hybridov v medzinárodnom obchode sa nepochybne stal prípad

Spor v prípade ¹⁴⁾ vznikol v r. 2004 zo zmluvy o dodaní a inštalácií vybraných oceľových zariadení na stavebnom projekte Biopolis v Sinagapure. Obchodná spoločnosť Jay-Tech Marine bola subdodávateľom spoločnosti Bovis Land Lease (ďalej len "Bovis" alebo "objednávateľ").

Dôvodom vzniku sporu boli neuhradené faktúry objednávateľa za rôzne práce, ktoré subdodávateľ vykonal pre objednávateľa v súlade so zmluvou o dodaní a inštalácii oceľových zariadení. Po začatí sporu prakticky ihneď súhlasne komunikovali právni zástupcovia oboch sporových strán s cieľom dosiahnuť rozhodnutie sporu v zmluvne dohodnutej medzinárodnej obchodnej arbitráži.

K žiadnemu obchádzaniu zmluvne zakotveného rozhodcovského konania teda nedošlo. Problémom však bola patologická rozhodcovská doložka. Arbitráž ako spôsob rozhodovania bola v zmluve o dodaní a inštalácii zakotvená jednoznačne, avšak v zmätočnej forme - ani v forme, ani v inštitucionálnej forme. Skrátka, ani ryba, ani rak.

Podľa zmluvného čl. 13 ods. 3 mal byť jediný rozhodca v arbitráži určený prezidentom Singapurského inštitútu architektov, prípadne iným orgánom, plniacim úlohy inštitútu. Uvedený spôsob výberu rozhodcu jednoznačne poukazuje na výber arbitráže v forme bez dozoru vybranej rozhodcovskej inštitúcie a aplikácie jej rozhodcovských pravidiel.

Logicky bolo teda možné očakávať aplikáciu univerzálnych Rozhodcovských pravidiel UNCITRAL,¹⁵⁾ ktoré aj boli pôvodne pre formu medzinárodnej obchodnej arbitráže vytvorené. Nasledujúci odsek toho istého zmluvného ustanovenia však trochu nelogicky zakotvoval povinnosť rozhodcu viesť rozhodcovské konanie podľa Pravidiel Singapurského medzinárodného arbitrážneho strediska SIAC (ďalej len "SIAC").

Rozhodca teda mal byť určený ako v arbitráži, sporové strany sa však rozhodli "požičať si" zaužívané rozhodcovské pravidlá najúspešnejšej rozhodcovskej inštitúcie v Singapure. Po viacerých nedorozumeniach právnych zástupcov sporových strán ohľadne otáznej úlohy samotného arbitrážneho strediska SIAC v danom spore predložili sporové strany spor ohľadne aplikácie ich patologickej rozhodcovskej doložky v praxi na rozhodnutie Vyššiemu súdu v Singapure.

Sudkyňa Prakash interpretovala problémovú rozhodcovskú doložku ako doložku za súčasnej aplikácie Rozhodcovských pravidiel SIAC bez dozoru SIAC a vysvetlila uvedenú interpretáciu v súlade so zásadou autonómie sporových strán v medzinárodnej obchodnej arbitráži. Nájduc oporu v staršej medzinárodnej arbitrážnej spisbe, súd považoval SIAC v spore len za poskytovateľa rozhodcovských pravidiel.¹⁶⁾

Podľa súdu rozhodcovská doložka zakotvovala len povinnú aplikáciu Rozhodcovských pravidiel SIAC. Neurčila však ani dozor SIAC, ani žiadnu úlohu SIAC pri výbere rozhodcu. Z uvedeného vyplýva, že Vyšší súd v Singapure vôbec nepovažoval rozhodcovskú doložku v prípade za doložku smerujúcu obe sporové strany na riadnu inštitucionálnu arbitráž pod záštitou SIAC podľa jej vlastných rozhodcovských pravidiel.

Ako šalamúnsky konštatuje Hwang,¹⁷⁾ ". Vypožičali si invenčne len jej rozhodcovské pravidlá a Vyšší súd v Singapure ich neeurópsky invenčnú voľbu odobril.

Rozhodnutie Vyššieho súdu v Singapure, vydané v prípade Bovis Land lease v Jay- Tech Marine v r. 2005 bolo podporne aplikované o štyri roky neskôr v doteraz najznámejšej medzinárodnej hybridnej obchodnej arbitráži v prípade (ďalej len ). Zmluvné strany tzv. "polnočnej" rozhodcovskej doložky¹⁸⁾ však v prípade Insigma zašli oveľa ďalej.

Dohodli sa totiž priamo na hybridnej inštitucionálnej arbitráži vedenej podľa Rozhodcovských pravidiel ICC, avšak nie pod záštitou Rozhodcovského súdu ICC, ale pod záštitou SIAC. Vyšší súd v Singapure opätovne s rozhodujúcou sudkyňou Prakash patologickosť uvedenej rozhodcovskej doložky odmietol, rovnako ako neskôr i príslušný odvolací súd v Singapure.

Sporové strany chceli prostredníctvom hybridnej ICC-SIAC arbitráže zjavne ušetriť, keďže poplatky Rozhodcovského súdu ICC v súvislosti s organizáciou ICC arbitráže sú vyššie, než poplatky singapurského SIAC. V konečnom dôsledku však neušetrili ani dolár, pretože ich hybridná medzinárodná obchodná arbitráž mala neskôr dohru v dvoch nasledovných súdnych konaniach.

Ako správne konštatuje Kirby,¹⁹⁾ "