Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
O organizácii, riadení a rozhodovaní Ústavného súdu SR. Kritické poznámky k novému zákonu I.
O organizácii, riadení a rozhodovaní Ústavného súdu SR. Kritické poznámky k novému
zákonu I.
Prof. JUDr.
Ján
Mazák
PhD.
Profesor Ústavu medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej fakulty
UPJŠ.
Doc. JUDr.
Martina
Jánošíková
PhD.
Riaditeľka Ústavu medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej fakulty
UPJŠ.
MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: O organizácii, riadení a rozhodovaní Ústavného
súdu. Kritické poznámky k novému zákonu I. Právny obzor, 102, 2019, č. 1, s. 44 -
55.
The Organisation, Managment and Decision-making of the Constitutional Court. The
Critical Remarks on the New Act.
The authors analyse critically the second and third part of the
new act on the Constitutional Court which becomes legally binding from the 1 March 2019. Their
contribution starts with the consideration on the lack of respect towards the EU law despite the
fact that the Constitutional Court is a court who is obliged to submit preliminary ruling questions.
There are several specific problems with the interpretation and application of the new act. The most
relevant are the decision making by a single judge and the unification of different legal opinions
of chambers of three judges of the Constitutional Court. The rest of the interpretative difficulties
concern the removal of President and Vice-President of the Constitutional Court.Key words: New act on the Constitutional Court; EU law; decision-making by a single
judge; unification of different legal opinions of chambers
Niekoľko slov na úvod
Po 25 rokoch účinnosti zákona č. 38/1993
Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len zrušený zákon
o ústavnom súde) bola prijatá nová zákonná úprava týkajúca sa Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ústavný súd), ktorú predstavuje zákon č.
314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len nový zákon
o ústavnom súde). Táto nová právna úprava je účinná od 15. novembra 2018, okrem ustanovení
§ 1 až 13,
16 až 28,
32 až 248,
250 a
251, ktoré budú účinné až od 1. marca
2019.
Zrušený zákon o ústavnom súde "narástol" za
25 rokov svojej účinnosti o 42 paragrafov na aktuálnych 123 paragrafov.
Nový zákon o ústavnom súde má až dvakrát viac
ustanovení. Podľa jeho dôvodovej správy má väčšia prehľadnosť a jednoznačnosť normatívneho textu
prispieť k zefektívneniu práce ústavného súdu, čím sa posilní ochrana základných práv, čo je účelom
tejto právnej úpravy.
Pri koncipovaní znenia nového zákona o ústavnom
súde sa podľa nášho názoru zabudlo na to, že príliš podrobná právna úprava zvyšuje mieru
rizika, že normatívny text nebude schopný postihnúť všetky situácie, ktoré sa v reálnom živote môžu
vyskytnúť. Zákon obsahuje podrobnú úpravu viacerých otázok, ktoré sú viac-menej organizačného
charakteru, avšak v konkrétnej úprave procesu pred ústavným súdom zostal nielen na polceste, ale
vzbudzuje oprávnené pochybnosti o jeho výklade a používaní. Tieto rozpaky sú umocnené aj tým, že
dôvodová správa k novému zákonu o ústavnom súde práve
v kritických častiach neobsahuje žiadne vysvetlenie alebo používa zavádzajúce argumenty, eventuálne
len opakuje text zákona.
Cieľom tohto príspevku o novom zákone o ústavnom
súde je pomenovať niektoré problémy, ktoré nastoľuje jeho druhá a tretia časť v spojení aj s
ostatnými časťami, naznačiť ich riešenie alebo preklenutie výkladovými metódami, prípadne aj zmenou
zákona. Napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že v organizačných normách
nového zákona o ústavnom súde nie sú zásadnejšie
otázniky, nie je to tak. Niektoré z nich, ktoré sa vzťahujú na rozhodovanie ústavného súdu, ukazujú
na nepochopenie toho, že aj ústavný súd je viazaný čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
ústava), ktorý zaručuje základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
dohovor) ako aj čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len
charta
).Nevyhneme sa tomu, aby sme v úvode našich úvah neuviedli niektoré súvislosti s právom
Európskej únie, ktoré boli podcenené. Takéto opomenutia sa totiž objavujú v zákonodarnej praxi
Národnej rady Slovenskej republiky častejšie, než by sa predpokladalo.1)
Osobitne je to nevhodné, ak k tomu dochádza pri úprave procesných postupov všeobecných súdov aj
ústavného súdu.
Právo Európskej únie na periférii záujmu
zákonodarcu?
Podľa § 2 ods. 1 a
2 písm. d) zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 310/2016 Z.z., cieľom tvorby
právnych predpisov je pripraviť za účasti verejnosti taký právny predpis, ktorý sa stane funkčnou
súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku Slovenskej republiky (ďalej len
právny poriadok) zlučiteľného s právom Európskej únie a medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej
republiky. Vyváženosť právneho poriadku predpokladá zosúladenie všetkých jeho súčastí. Toto
zosúladenie predpokladá súlad právneho predpisu, okrem iného, s právom Európskej únie.
Vo všeobecnej časti dôvodovej správy, v doložke zlučiteľnosti k
novému zákonu o ústavnom súde je uvedené, že predmet
návrhu zákona nie je upravený v primárnom práve Európskej únie, nie je upravený v sekundárnom práve
Európskej únie, nie je upravený v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Pravdepodobne z tohto
dôvodu sa v dôvodovej správe jednoznačne konštatuje, že návrh zákona je v súlade s právom Európskej
únie. Tieto konštatovania by mohli vyvolať zdanie, že nový
zákon o ústavnom súde nemá žiaden súvis s právom Európskej únie. No nie je to tak. Prepojenie
s právom Európskej únie by sme mohli nájsť v troch bodoch.
Prvým bodom je čl. 19 ods. 1 druhá veta zmluvy o Európskej únii (ZEÚ), z ktorého vyplýva
pre členské štáty povinnosť ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky
nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Z toho vyplýva, že hlavne konanie o
sťažnosti pre porušenie základných práv pred ústavným súdom musí byť na vnútroštátnej úrovni právne
regulované tak, aby predstavovalo prostriedok nápravy zabezpečujúci účinnú právnu ochranu práv
plynúcich z práva Únie.2) Ak by mal zákon z tohto pohľadu nedostatky,
znamenalo by to neplnenie si povinnosti plynúcej z členstva štátu v Európskej únii.
Druhým spojivom nového zákona o ústavnom
súde s právom Európskej únie je čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý zavádza zásadu
lojálnej spolupráce členských štátov a Európskej únie. Podľa Súdneho dvora Európskej únie:
"...úlohou členských štátov podľa zásady lojálnej spolupráce vyjadrenej v článku 4 ods. 3 prvom
pododseku ZEÚ je najmä zabezpečiť, aby sa na ich území uplatňovalo a dodržiavalo právo Únie. Okrem
toho podľa tohto istého ustanovenia prijmú členské štáty všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy, aby zabezpečili splnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie. V
tejto súvislosti vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru prináleží, aby zabezpečili plné uplatnenie
práva Únie vo všetkých členských štátoch a súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej
právomoci z uvedeného práva vyplývajú."3) Vychádzajúc z takto vnímanej zásady
lojálnej spolupráce je zrejmé, že konanie pred ústavným súdom je potrebné zaradiť medzi prostriedky
zabezpečujúce súdnu ochranu práv jednotlivcov plynúcich z práva Európskej únie.
Tretie prepojenie nového zákona o ústavnom
súde s právom Európskej únie je dôsledkom čl. 47 charty, ktorý obsahuje právo na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces. Toto ustanovenie nás dovedie k rovnakému záveru ako už
uvedená zásada lojality.
Ústavný súd teda jednoznačne prispieva k ochrane a realizácii práv plynúcich z práva
Európskej únie. V tejto súvislosti pripomenieme, že pri plnení uvedenej úlohy môže ústavný súd
využívať konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len Súdny dvor)
podľa článku 267 zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré nastoľuje dialóg medzi Súdnym dvorom a
súdmi členských štátov, ktorého cieľom je zabezpečiť jednotný výklad práva Únie, ako aj jeho
súdržnosť, plný účinok a autonómiu.4)
Z pohľadu konania o prejudiciálnej otázke nerobí Súdny dvor rozdiel medzi ústavnými súdmi
členských štátov a ostatnými súdmi členských štátov. Jednoznačne to konštatovala napríklad aj
generálna advokátka Kokott v návrhoch vo veci C-23 9/075), kde prejudiciálne
otá
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).