Osobné právo Aztékov so zameraním na aztécke otroctvo

možno výrazom "Aztékovia" (špan. aztecas) označiť (špan. nahuas) potoltéckeho obdobia, t.j. príslušníkov poslednej predkolumbovskej civilizácie Mexického údolia (špan. Valle de México; azt. Anahuac), resp. stredného Mexika.

, tvorená konglomerátom početných nahuaských spoločenstiev s vlastnými etnonymami, sa rozvíjala od druhej polovice 12. st. po Kr. Hoci nepredstavovala politickú jednotu (a to ani po tom, ako sa väčšina nahuaských štátnych útvarov stala v priebehu druhej polovice 15. st. súčasťou aztéckej ríše), je možné na ňu nazerať ako na jediný svojbytný celok, nakoľko jednotlivé nahuaské spoločenstvá mali rovnaký kultúrny substrát, vyznačovali sa podobnými formami spoločenskej a politickej organizácie (žili v mestských štátoch sčasti pripomínajúcich antické poleis) a používali ten istý jazyk .

sa označenie "Aztékovia" vzťahuje iba na príslušníkov nahuaskej pospolitosti obývajúcej metropolu aztéckej ríše - mestský štát , ktorí sa ale sami nazývali (azt. mexitin; špan. mexicas) alebo (špan. tenochcas).¹⁾

Prvým významnejším medzníkom dejín Aztékov-Tenochcov bolo založenie mesta Tenochtitlan okolo r. 1325 po Kr. Ďalším prelomovým obdobím aztéckej histórie bol záver 20. rr. 15. st., kedy sa Tenochtitlan oslobodil spod nadvlády Tepanecov a mohol tak začať s realizáciou nezávislej vnútornej i vonkajšej politiky. Tenochtitlan uzavrel spojenectvo s mestskými štátmi , s ktorých pomocou začal uskutočňovať rozsiahle výboje. Koalícia Tenochtitlanu, Tezcoca a Tlacopanu, v literatúre označovaná termínom trojaliancia, ovládla do konca 15. st. približne stredné a južné Mexiko. Jej panstvo nad týmto priestorom pretrvalo až do príchodu španielskych dobyvateľov (špan. conquistadores), ktorí si aztécku ríšu v rr. 1519 až 1521 podmanili (tzv. ).

Cieľom tohto príspevku je pojednať o normatívnych úpravách Aztékov, ako aj určitých faktických javoch prítomných v aztéckej spoločnosti, ktoré by sme mohli podradiť systémovej právnej kategórii "osobné právo", predovšetkým však o úpravách a javoch týkajúcich sa aztéckeho otroctva. Prostriedkom na dosiahnutie cieľa bude rozbor relevantných pramenných materiálov (ide o historické pramene pochádzajúce z obdobia po conquiste, ktoré sú súčasne prameňmi poznávania aztéckeho práva) a práca so sekundárnou literatúrou zväčša interdisciplinárneho zamerania.

Príspevok môže byť zaujímavý prednostne pre bádateľov zaoberajúcich sa tzv. predmodernými (predindustriálnymi, predkapitalistickými) spoločnosťami, ktorých výskum má svoje nezastupiteľné miesto tak vo vede dejín štátu a práva, ako aj v rámci ďalších, u nás rozvíjaných spoločenských vied (veda svetových dejín, etnológia/antropológia a.i.).

Osobné právo upravuje skutočnosti spojené s tzv. právnou subjektivitou.

V kontinentálnej európskej právnej kultúre sa tento termín chápe nasledovne:

je platným právom priznaná a garantovaná možnosť ... byť nositeľom práv a povinností a byť ... účastníkom právneho vzťahu.

Subjektom práva ... právo priznáva:

Existovala v aztéckom práve úprava, ktorá by sa svojou podstatou približovala k práve vymedzenému, "západnému" poňatiu právnej subjektivity? Aby sme na túto otázku mohli odpovedať, bude potrebné zmieniť sa o vcelku progresívnom aztéckom chápaní pojmu "osoba".

Aztékovia (podobne ako napr. Rimania) rozlišovali pojmy "človek" a "osoba". Osobu podľa ich nazerania konštituovali dva prvky: tzv. "tvár" (azt. ), čiže charakter človeka, a tzv. "srdce" (azt. ) predstavujúce pojem označujúci (menlivé) potreby, záujmy, túžby alebo plány človeka a súčasne implikujúci úsilie človeka o ich realizáciu, resp. jeho rozhodovanie sa a konanie. Aztékovia sa nazdávali, že každý človek má možnosť dosiahnuť stav, v ktorom bude jeho tvár "rozumná" a jeho srdce "pevné", t.j. v ktorom sa budú jeho charakter i každodenné správanie vyznačovať určitý mi pozitívnymi vlastnosťami, a stať sa tak plnohodnotnou osobou, a to tak vďaka rodinnej a školskej výchove vedúcej k prísnej sebadisciplíne, ako aj na základe svojho slobodného rozhodnutia plniť všetko to, čo od neho spoločnosť požaduje a riadiť sa jej normami; nie je bez zaujímavosti, že takýmto rozhodnutím mohol jednotlivec, o ktorom sa pri jeho narodení podľa rituálneho kalendára "zistilo", že sa narodil v "nešťastnú" hodinu či deň, a preto je predurčený byť "zlým" človekom, toto svoje nepriaznivé predurčenie zvrátiť,³⁾ čo nasvedčuje na čiastočné prekonanie inak výrazne fatalistickej Aztékov.

Z uvedenej koncepcie vyplýva, že v aztéckej spoločnosti status osoby nepatril automaticky všetkým jej príslušníkom, ale iba tým z nich, ktorí ho vlastným úsilím, t.j. správaním sa v súlade s normami aztéckej spoločnosti, resp. svedomitým plnením si svojich rôznych povinností či záväzkov, dosiahli. Ako vidieť, ide o koncepciu etickú. Ide však aj o koncepciu vo vlastnom zmysle právnu? Domnievame sa, že v teoretickej rovine áno, nakoľko z nej možno odvodiť skutočnosť, že status osoby čiže subjektu práva nebol kvalitou, ktorá by Aztéka bez ďalšieho, resp. v najväčšom možnom rozsahu trvale sprevádzala od narodenia (prípadne počatia) až po smrť, ale skôr stavom, ktorý bolo potrebné najskôr dosiahnuť aktívnym zapojením sa do chodu spoločenstva plnením si povinností a následne udržiavať pokračovaním v plnení si povinností. Jednoducho povedané, len osoba, ktorá si riadne plnila svoje povinnosti, mohla požívať konkrétne práva. Naproti tomu ten, kto si prestal plniť svoje povinnosti, prípadne ten, kto sa dopustil nejakého protiprávneho skutku, nebol viac pre Aztékov plnohodnotnou osobou (hovorili, že stratil svoju "tvár"), ale niekým menejcenným alebo opovrhnutiahodným "vyvrheľom" (), ktorý sa svojím delikventným správaním sám vyčle nil z aztéckeho spoločenstva, za čo musel niesť nepriaznivé následky - tak morálne odsúdenie zo strany svojich súkmeňovcov,⁴⁾ ako aj podstatné obmedzenie spôsobilosti mať v rámci tohto spoločenstva vôbec nejaké práva.

Ktoré konkrétne práva mohli požívať, resp. ktoré konkrétne povinnosti museli vykonávať individuálni nositelia spôsobilosti na práva a povinnosti, záviselo, ako je zrejmé, od obmedzení, resp. výhod vyplývajúcich z ich sociálneho postavenia, od ich schopností, na základe ktorých sa mohli "vyšvihnúť" na spoločenskom rebríčku a zväčšiť tak rozsah svojich práv,⁵⁾ a tiež od ich prípadného amorálneho či protiprávneho správania sa, za ktoré boli potrestaní odňatím určitých práv alebo uložením osobitných povinností a pod.

Aztécky pojem "srdce" obrazne pomenúval každodenné rozhodovanie sa a následné faktické konanie osoby, zamerané na dosiahnutie konkrétnych momentálnych cieľov, čím vlastne implicitne vyjadroval (pripúšťal) skutočnosť, že každá osoba môže (v istých objektívne daných medziach) slobodne prejavovať svoju vôľu, čiže, povedané juristicky, že má privátnu (dispozičnú) autonómiu, ktorá jej umožňuje konať, prípadne nekonať s právnymi účinkami, alebo že má kontraktuálnu i deliktuálnu spôsobilosť.

Aktívna stránka právnej subjektivity bola podmienená určitými okolnosťami existujúcimi na strane jej nositeľov rôznych kategórií, a to ich vekom, telesným a duševným zdravím, pohlavím, rodinným stavom, spoločenským postavením, povolaním a pod.

Právny status osoby bol podmienený tiež tým, že verejný, ako aj súkromný život Aztékov sa riadil viacerými, súbežne sa odvíjajúcimi kalendárnymi cyklami, ktoré sa rozdeľovali na rôzne dlhé časové periódy.⁶⁾ V zásade v každej z týchto periód museli obyvatelia vykonávať iné alebo obdobné osobitné povinnosti, či dodržiavať iné alebo obdobné rituálne prohibície, alebo mohli požívať iné alebo obdobné osobitné oprávnenia, alebo mohli, resp. nemohli uskutočňovať určité právne úkony a pod.

V aztéckej spoločnosti existovala nielen prirodzená (faktická) nerovnosť, ale aj umelo vytvorená nerovnoprávnosť. Jednoznačne sa dajú rozlíšiť , a to , ktorí predstavovali vládnucu vrstvu, a , ktorí tvorili masu osobne slobodného radového obyvateľstva. K menším sociálnym, resp. profesným skupinám aztéckeho obyvateľstva patrili obchodníci (azt. pochteca), remeselníci (azt. tolteca), vojaci a kňazi. Osobitnou skupinou boli neslobodní roľníci-nevoľníci (azt. mayeque), odlišní od otrokov, ktorých právnym postavením sa budeme podrobnejšie zaoberať v nasledujúcej stati.

Dôležitý problém spadajúci do oblasti aztéckeho osobného práva, zaujímavý z hľadiska porovnávacích právnych dejín, predstavuje Slovo "otroctvo" by sa však v aztéckom prípade ma