Pleger, W., Sokrates. Zur dialogischen Vernunft. K dialogickému rozumu. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 2020, 304 s.

Wolfgang Pleger (1944) pôsobil ako profesor filozofie na Univerzite v Münsteri, dnes je emeritným profesorom Univerzity Koblenz-Landau. Monografia o Sokratovi1 je výsledkom jeho dlhoročného záujmu o myslenie tohto filozofa, respektíve o antickú filozofiu. Opisuje v nej dobový kontext a základy sokratovskej filozofie a jej historicky najvýznamnejšie školy a tradície. Stredobodom pozornosti autora a hlavnou tézou knihy je princíp dialogického rozumu.

Z hľadiska dejinných súvislostí sa Pleger v úvode publikácie zaoberá krízou polis a politiky. Demokratickú polis chápe ako spoločenstvo, v ktorom občania všetky spoločné záležitosti verejne prerokúvajú pod ochranou božstva - v Aténach bohyne Atény - a na základe práva a zákona (s. 21). Médiom týchto prerokúvaní je politická reč, ktorá získava čoraz väčší význam. Autor vychádza z názoru Jeana-Pierra Vernanta, že " ".

Druhá kapitola sa týka životopisu, vystupovania a charakteru Sokrata. V tejto časti ma zaujala predovšetkým Plegerova interpretácia procesu so Sokratom zhrnutá v osobitnej kapitolke (s. 61 - 73). Aj preto, že sa dlhodobejšie zaoberám touto témou. Pramene sokratovskej filozofie (3. kapitola) odkazujú na Aristofana, Xenofóna, Platóna a Aristotela. Z diel týchto autorov potom Pleger vyberá tie najreprezentatívnejšie ukážky sokratovských dialógov: (Aristofanes - Oblaky, Platón - Laches, Platón - Trasymachos v Politei, Protagoras - problém politického vzdelávania, Platón - Eutyfrón a Kritón, a Xenofón - Spomienky na Sokrata). Názov Sokratovské dialógy zvolil Pleger podľa označenia „Σοκρατικοι λογοι“, ktoré zaviedol Aristoteles v Poetike (1447b). Ide o osobitný literárny druh, o poetické "napodobnenia" rozhovorov typu, ktorý uplatňoval Sokrates.

Pozornosť autora v piatej kapitole sa zameriava na Filozofický spôsob života a na koncept dialogického rozumu, respektíve na dialogickú metódu. Pridávam sa k názoru autora i jeho predchodcu Paula Friedländera, ktorý v diele o Platónovi vyzdvihol tento dôležitý moment: