Pôsobnosť prezidenta v parlamentnej forme vlády

The author compares individual republic forms of government and examines the position of the President of the Slovak Republic within a parliamentary form of government. He points out to amendments of the constitution since its adoption in 1992, which seem to be adequate in a parliamentary form of government. The author´s criticism aims at the provisions of Article 115 of the Constitution, as amended by the Constitutional Act 356/2011. This amendment has affected the dualism of executive power which is typical for a parliamentary form of government. It constitutes an excessive limitation of powers of the government in case of loss of trust, expression of distrust. Moreover, certain acts of the government are made conditional upon previous approval of the President. for amendment of competences of the President as neutral constitutional are made. The author points out to the problems in the application of acts of the creative right of the President, which enter the division of power. Long-term constitutional customs, which supplement the constitutional practice in accordance with a parliamentary form of government, also play an important role in the exercise of powers by the President and other constitutional bodies.

V úvode state poukážeme na jednotlivé republikové formy vlády, ktoré ovplyvňujú postavenie prezidenta.

vlády patrí k najrozšírenejším formám vlády, v ktorej má parlament výsadné postavenie a zásadný vplyv na fungovanie vlády, ktorá zodpovedá parlamentu. Pre túto formu vlády je typickým znakom dualizmus výkonnej moci: predseda vlády a prezident. Postavenie prezidenta býva viac symbolom štátnosti, pričom má možnosť zasahovať do neriešiteľných konfliktných stavov medzi vládou a parlamentom ako moderátor. Požíva oprávnenie použitia suspenzívneho veta vracaním zákonov do parlamentu. Bežným prvkom je pri niektorých aktoch prezidenta inštitút kontrasignácie, ktorý k platnosti týchto aktov vyžaduje podpis vlády, resp. príslušného ministra, čím vláda zodpovedá za takéto akty hlavy štátu. Pravda, i parlament vo svojej činnosti je viazaný pravidlami, ktoré ohraničujú jeho pôsobenie a diskrečnú právomoc.

typický pre Spojené štáty americké spočíva na neexistencii duálnej výkonnej moci a prezident pôsobí ako hlava výkonnej moci. Menovanie, zloženie vlády nezávisí od zloženia politických síl v parlamente. Voči prezidentovi nemôže parlament uplatňovať politickú zodpovednosť vyslovením dôvery alebo nedôvery; zodpovedá len za porušenie ústavy (impeachment). Pravda, prezident USA musí hľadať i oporu v Kongrese, ak chce presadzovať niektoré svoje programové, menovite legislatívne zámery.¹⁾

Určitý hybrid v parlamentných republikách predstavuje , ktorá je typická pre Francúzsko. Francúzsky prezident vplýva na výkonnú moc prostredníctvom predsedania ministerskej rade, môže po porade s premiérom a predsedami komôr parlamentu rozpustiť Národné zhromaždenie, v rámci promulgácie zákonov môže navrhnúť ich nové prerokovanie a pri stave vážneho a bezprostredného ohrozenia republiky a jej inštitúcií disponuje mimoriadnymi právomocami a podľa okolností môže vykonať na to príslušné opatrenia, o ktorých uvedomuje národ posolstvom (články 9, 11, 12, 16 francúzskej ústavy).

Treba poznamenať, že akty francúzskeho prezidenta okrem tých, ktoré sú uvedené v čl. 8 ods. 1, 11, 12, 16, 18, 54, 56 a 61, podliehajú kontrasignácii (čl. 19).

V literatúre je charakteristika, resp. definícia poloprezidentského systému rôznorodá.²⁾ Podľa G. Sartoriho má tento systém nasledovné prvky:

Klokočka a Wagnerová uvádzajú, že vo všeobecnosti väčšina ústav Európskej únie (pôvodných 15) vychádza z tak či onak modifikovaného parlamentarizmu, zatiaľ čo jednotlivé prvky, ktoré boli v niektorých krajinách prevzaté z prezidentského systému, neprevážili natoľko, aby oprávnili kvalifikovať systém ako prezidentskú formu vlády. V žiadnom z 15 členských štátov nebol uplatnený konzekventne systém dualistického výkonu moci zákonodarnej a výkonnej, ako to poznáme z prezidentského systému USA, v ktorom je hlava štátu súčasne skutočným šéfom exekutívy. Napriek určitým prvkom posilnenia, resp. väčšej právomoci hlavy štátu (najmä vo Francúzsku a Portugalsku), ide v týchto krajinách o kooperatívny výkon ústavnej moci vychádzajúcej z parlamentnej formy vlády (i keď modifikovanej), založený na dualistickej štruktúre výkonnej moci (vláda - prezident), na pružnom a kooperatívnom rozdelení kompetencií medzi legislatívu a exekutívu a na existencii prostriedkov vzájomného pôsobenia medzi obidvoma mocami.³⁾

Parlamentná demokracia - jej funkčnosť je vo všeobecnosti závislá od toho, do akej miery sú v parlamente pôsobiace politické strany programovo vyhranené a disciplinované, čo ovplyvňuje i postavenie vlády, ktorá je parlamentu zodpovedná. To môže ovplyvniť úvahy o vhodnom postavení prezidenta v našom ústavnom systéme z hľadiska jeho silnejších či slabších právomocí, menovite pri riešení ústavne politických konfliktov.

V Slovenskej republike bola po prijatí ústavy v roku 1992 táto poznamenaná do roku 2010 viacerými novelami v úprave pôsobnosti prezidenta, ktoré upravovali jeho pôsobnosť v zhode s parlamentnou formou vlády. Neovplyvnila to ani priama voľba prezidenta. Priama voľba prezidenta zvyšuje jeho autoritu, čo ale v legislatíve neznamenalo, že mu bolo nejako výrazne potrebné posilniť jeho právomoc.

po prijatí ústavy v roku 1992 (č. 460/1992 Zb.) boli následne upravené viacerými ústavnými novelami, ktoré viedli k spresneniu jeho právomoci a smerovali k jeho neutrálnemu, arbitrárnemu postaveniu. Z uvedených noviel možno poukázať na úpravu výkonu právomocí prezidenta pre prípad, že tento svoju funkciu nemôže vykonávať alebo nebol ešte zvolený, resp. nezložil ústavný sľub, v takom prípade jeho niektoré oprávnenia prešli na predsedu Národnej rady SR a vládu SR, čím sa zabezpečila funkčnosť príslušných ústavných činiteľov. Významnú zmenu priniesol ústavný zákon č.9/1999 Z.z., ktorým sa zaviedla priama voľba prezidenta, v rámci ktorej sa prejavila snaha priznať prezidentovi postavenie nositeľa neutrálnej moci. Ústavodarca to premietol do čl. 101 ods. 1 ústavy: "Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.". Toto ustanovenie možno obsahovo považovať v rámci parlamentnej demokracie za dôležitú vypovedaciu hodnotu o výkone funkcie prezidenta. Súčasne jeho nezávislosť je limitovaná stíhaním iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu (čl. 107). Pred prijatím tejto novely ústavy bolo prezidenta možné stíhať iba pre vlastizradu.

Parlamentnej forme vlády vyhovuje i v novele ústavy (ústavný zákon č.9/1999 Z.z.) obsiahnutý inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu, ktorým sa zabezpečuje nielen potrebná súčinnosť medzi prezidentom a vládou, ale zároveň i zodpovednosť vlády za rozhodnutie prezidenta. Kontrasignácia sa vzťahuje na prijímanie, poverovanie a odvolávanie vedúcich diplomatických misií, udelenie amnestie a aktov vyplývajúcich z jeho funkcie hlavného veliteľa ozbrojených síl. Taktiež v súlade s parlamentnou formou vlády sa odňalo prezidentovi právo predsedať vláde, ako aj právo vracať parlamentu ústavné zákony, ktorých prijímanie sa zverilo do autonómnej právomoci zastupiteľského orgánu.

Významnú zmenu priniesol ústavný zákon č.90/2001 Z.z., ktorým prezidentovi bolo v rámci udeľovania milostí odňaté právo používať formu abolície. Právo používať milosť formou agrácie, resp. rehabilitácie zostalo nedotknuté. Vo vzťahu k súdnej moci a v súvislosti so zriadením súdnej rady prislúcha prezidentovi oprávnenie vymenúvať a odvolávať sudcov, predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu a troch členov súdnej rady. Vymenovanie a odvolávanie sudcov prezidentom sa uskutočňuje na návrh súdnej rady. Zastúpenie prezidenta v súdnej rade predstavujú ním vymenovaní a odvolávaní traja členovia. Na odstránenie pochybností o ústavnosti referenda, ktoré má byť prezidentom vyhlásené, umožňuje sa prezidentovi požiadať ústavný súd o posúdenie, či predmet referenda je v súlade s ústavou. V rámci tejto preventívnej kontroly je ústavný súd zaviazaný rozhodnúť vo veci do 60 dní od doručenia podnetu (čl. 125 písm. b ods. 3 ústavy).

Uvedené novely ústavy možno považovať za súladné s parlamentnou formou vlády.⁴⁾ Problémy však nastolil prijatý ústavný zákon č.356/2011 Z.z. Táto novela nie je vhodná pre parlamentnú formu vlády a nie je takto konzistentná s materiálnym jadrom ústavy. Pôvodný text článku 115 ods. 1 ústavy neriešil situáciu po odvolaní vlády prezidentom na základe zamietnutia návrhu vlády na vyslovenie dôvery parlamentom a politické strany zastúpené v parlamente nevytvorili podmienky na vymenovanie novej vlády. Zvolilo sa však riešenie, ktoré neprimerane posilnilo právomoci prezidenta. Tejto novele ústavy predchádzalo prijatie ústavného z