Právny pluralizmus I.

Legal pluralism is a standard element of postmodern vocabulary in legal theory. It is possible to find predecessors of legal pluralism in legal history, but only when we look at it with the eyes of today. It forms a part of broad normative pluralism and is usually connected with important changes in the concept of law. There are different kinds or models of legal pluralism in particular societies, but some kind of it is present almost everywhere. Legal pluralism exists today in the context of postmodern situation, and it is caused by different factors especially by power pluralism and cultural diversity.

Slovné spojenie právny pluralizmus sa stalo štandardnou súčasťou právneho myslenia a čiastočne sa oddelilo či "oslobodilo" od významov, ktoré mu pripísali jeho tvorcovia. Nadobudlo zmysel nezávisiaci od znalosti spisby o ňom. Nasleduje tak osud takých formulácií ako "Law in Books and Law in Action".

Možno i preto si na právny pluralizmus spomenieme pri čítaní mnohých prác z dejín právneho myslenia. Keď Gaius písal o občianskom a prirodzenom práve, nešlo koniec koncov o opis príkladu právneho pluralizmu? "Všetky národy, ktoré sa riadia zákonmi a obyčajami, používajú sčasti svoje vlastné a sčasti všetkým ľuďom spoločné právo. Lebo to, čo si nejaký národ stanoví ako právo sám pre seba, je jeho vlastným (právom) a nazýva sa občianskym právom ako právo vlastné obci. Avšak to, čo pre všetko ľudstvo stanoví (sám) prírodný poriadok, je zachovávané rovnako všetkými národmi a nazýva sa "právo národov" ako právo, ktoré používajú všetky národy. A tak rímsky národ používa sčasti svoje vlastné a sčasti všetkým ľuďom spoločné právo."¹⁾ Rímskoprávnu tradíciu aj v chápaní práva rozvinul T. Akvinský, ktorý už rozoznáva večné, prirodzené a ľudské zákony či práva. Nadpis 91. otázky Summa Theologica "O rôznych druhoch práva"²⁾ vyvoláva pri pohľade cez prizmu súdobej právnej filozofie asociácie s právnym pluralizmom. Ide tu o teoretickú konštrukciu koexistencie viacerých súvisiacich, ale odlišných právnych poriadkov (systémov) platných pre tých istých adresátov, ktorej zodpovedá bežný význam právneho pluralizmu. Pre právnikov a mysliteľov minulosti by však tento pojem bol asi ťažko pochopiteľný, i keď v ich dielach dnešnými očami nachádzame opisy a analýzy jeho príkladov.

Predzvesť právneho pluralizmu vidia viaceré práce v počiatkoch sociológie práva, zvlášť u E. Ehrlicha. Asi najcitovanejšou z nich je pozoruhodná prehľadová štúdia J. Griffithsa Čo je právny pluralizmus?³⁾

Pri čítaní Grundlegung der Soziologie des Rechts očami postmoderny pôsobia viaceré Ehrlichove formulácie a myšlienky ako nábeh k právnemu pluralizmu. "... ale v každej spoločnosti je oveľa viac právnych noriem ako právnych viet."⁴⁾ V citovaných slovách možno vidieť aj uznanie neštátneho práva, ktorého existencia patrí k východiskovým tézam väčšiny predstaviteľov právnopluralistického myslenia. Veta "Právo sa neskladá z právnych viet, ale z právnych ustanovizní"⁵⁾ azda vyvoláva napätie s tou predchádzajúcou, ale zároveň otvára dvere k inému chápaniu práva ako normatívneho systému určitých vlastností. A práve to patrí k základom časti smerov právneho pluralizmu.

Eugen Ehrlich je asi skutočne predskokanom právneho pluralizmu, lebo jeho texty nielen obsahujú jednotlivé formulácie, ktoré tomu, kto pozná spisbu o tejto téme, pripomenú jeho tézy, ale myšlienka existencie viacerých právnych poriadkov na tom istom území a pre tých istých adresátov je v nich implicitne prítomná. Jej neskoršie vyslovenie právnym pluralizmom na ne teda nadväzuje v tom podstatnom. To isté platí o "rozšírení" chápania práva za hranice normatívneho systému určitých vlastností, o dôraze na spoločenskú funkciu právnych inštitúcií a ... Vo výpočte by sa dalo pokračovať.

Právny pluralizmus nemá jedného "otca zakladateľa", a takéto postavenie by asi odporovalo jeho povahe. Pri jeho začiatkoch však ťažko vynechať právnu antropologičku Sally Falk Mooreovú. Jej koncepcia semi - autonómnych sociálnych polí teoreticky predznačila právny pluralizmus a čiastočne i postmodernu v práve: "Semi - autonómne sociálne pole je schopné tvoriť pravidlá a má prostriedky vyvolať alebo vynútiť si, aby im bolo vyhovené; ale zároveň je zaradené do širšieho rámca a živnej pôdy (matrix), ktorá môže na neho zapôsobiť a narušiť ho, niekedy na pozvanie osôb v jeho rámci, niekedy z vlastného podnetu."⁶⁾ V spoločnosti zároveň existuje niekoľko semi - autonómnych sociálnych polí a človek alebo subjekt práva sa súčasne nachádza v rámci viacerých z nich. Všetky vytvárajú vlastné normatívne "systémy" a presadzujú ich. Závisí od vymedzenia pojmu práva, ktoré z týchto normatívnych "systémov" získajú pomenovanie právo. Ide tu o teoretický nástroj na uchopenie nesporného normatívneho pluralizmu, ktorý zároveň umožňuje budovať koncepciu viacerých právnych poriadkov. Odráža postmodernú fragmentáciu spoločnosti, ktorá sa "rozpadá" na viacero relatívne uzavretých subsystémov s vlastnými funkciami i paradigmami fungovania. Vyjadrenie "Vzájomne závislá artikulácia mnohých rozdielnych sociálnych polí tvorí jednu zo základných charakteristík komplexných spoločností"⁷⁾ znie ako z postmoderného sociálneho myslenia a prívlastok "komplexných" je asi zameniteľný prívlastkom "postmoderných".

Prospeje pripomenúť, že S. F. Mooreová vychádzala z empirických údajov o 1. kmeni (Chagga) v okolí Kilimandžára v postkoloniálnej dobe a 2. časti textilného priemyslu New Yorku, ktoré ju priviedli k silným teoretickým zovšeobecneniam. Naznačený postup je typický pre veľkú časť mysliteľov právneho pluralizmu a postmoderny v práve celkovo. Vychádzajú z dôkladných empirických výskumov prevažne marginálnych alebo - použijúc nekorektné označenie - "primitívnych" spoločností a na ich základe budujú komplexné teórie. Už samotné spojenie údajov o africkom kmeni a textilnom priemysle v New Yorku ako východiska jednej teoretickej koncepcie naznačuje tézu o všadeprítomnosti normatívneho a právneho pluralizmu.

Od študenta práva sa očakáva uvedomenie si, že právo pôsobí v kontakte s viacerými ďalšími normatívnymi systémami. Normatívny pluralizmus sa v právnej vede všeobecne uznáva a pokladá za samozrejmosť, o čom svedčia zvlášť učebnice. Zahrnutie nejakého poznatku alebo názoru do učebnice obvykle signalizuje, že ho aspoň hlavný prúd právneho myslenia akceptuje. "V spoločnosti existuje pluralita normatívnych systémov."⁸⁾ Táto veta je v učebnici teórie práva uvedená ako samozrejmosť, rovnako ako "Normatívnych systémov pôsobí v spoločnosti niekoľko"⁹⁾, alebo "Právo nie je jediným systémom noriem pôsobiacich v spoločnosti"¹⁰⁾. Početnosť učebníc teórie práva umožňuje pokračovať v citátoch podobného obsahu, ale už uvedená trojica preukazuje všeobecné uznanie faktu normatívneho pluralizmu. Právo je považované za jeden z viacerých normatívnych systémov pôsobiacich v spoločnosti. Aj typicky moderné prístupy akceptovali normatívny pluralizmus: "V každom štáte platí jeden právny poriadok, záväzný pre všetkých občanov. Pluralita morálok a náboženstiev je daná konkrétno - historickou skladbou určitej spoločnosti."¹¹⁾ Ich výpočet sa rôzni a ide skôr o uvádzanie príkladov, no spravidla sa medzi nimi uvádza morálka - vzťahu s ňou venuje právne myslenie značnú pozornosť. Samotné slovné spojenie normatívny pluralizmus i uvedené citáty implikujú, že ide o existenciu a pôsobenie viacerých normatívnych systémov, čiže systémov pravidiel a štandardov konania ľudí. Ako samozrejmosť sa taktiež predpokladá spoločenský charakter týchto normatívnych systémov a ich súčasné pôsobenie v tej istej spoločnosti.

V rámci načrtnutého "učebnicového" rámca normatívneho pluralizmu by právny pluralizmus znamenal "iba" existenciu viacerých právnych poriadkov (systémov), chápaných však tradične ako normatívne systémy určitých vlastností. Otvorenými ostávajú otázky, aké sú tieto definičné vlastnosti a či sú rovnaké pre všetky právne systémy. Právny pluralizmus však ide oveľa ďalej a opúšťa vžité chápanie práva ako normatívneho systému. Prvým a významným krokom týmto smerom je oddelenie práva od štátu, ktoré ešte ostáva vnútri rámca normatívneho prístupu k právu: "Jedným z dôsledkov globalizácie je tendencia k uvoľneniu spojenia ideí práva, štátu a národa, a tým i zviditeľnenia mnohosti právnych usporiadaní."¹²⁾ V rovnakom duchu sa nesú i slová B. Sousu - Santosa, autora jedného z monumentov právneho pluralizmu: "Relatívne odpojenie práva a štátu ... robí jeho spojenie so spoločenskou mocou o to základnejším."¹³⁾ Odpojenie práva od štátu nie je na ceste k nenormatívnemu chápaniu práva logicky nevyhnuté, ale "