Regionalizmus ako nástroj zmeny vo vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva (Pluralizmus na obzore), I. časť

Current development of International law encourage us to rethink wellestablished theory of monism and dualism explaining the relationship between International and Municipal law.¹⁾ New ideas of the relationship of legal orders are emerging mainly in the European region which is affected by the legal order of European Union. These ideas are related to the theory legal pluralism. Although increasing constitutionalism and fragmentation undermine its foundations, the pluralism is still one of the best solutions how to deal with the new role of International law (which now also govern the fields so far covered just by national law), relationship between International, European and Municipal law or internationalization of constitutional law. Basic idea of the pluralism is existence of no hierarchy, so we can apply norm of this legal order which is the best for the protection of the values common for all legal orders.

V podmienkach európskeho regiónu sa niekedy zdá, že pozornosť je príliš zameraná len na vzťah európskeho práva a vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov. Medzinárodné právo je tak z úvah vylúčené alebo naň hľadíme ako len na odraz vôle štátov.²⁾ Povaha i obsah medzinárodného práva sa však výrazne posunuli od jeho tradičného chápania len v zmysle "vôle štátov". Tento posun je viditeľný najmä pri úvahách o konštitucionalizácii medzinárodného práva, o ktorej pojednávame ďalej. Jednou z dôležitých zmien je zaradenie jednotlivca medzi subjekty medzinárodného práva, a to najmä v prípadoch, ktoré boli pôvodne výlučne upravené len vnútroštátnym právom, v dôsledku čoho sa zmenil nielen subjekt, ale i objekt medzinárodného práva. Preto je niekedy veľmi ťažké odlíšiť vnútroštátne a medzinárodné pramene práva, čo sa prejavuje najmä pri ich aplikácii. Vplyv medzinárodného práva na vnútroštátne právo nielen vzrástol, ale taktiež zmenil svoju povahu. Aj to je dôvodom, prečo sa objavujú diskusie týkajúce sa starých otázok, ako je vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva, platnosť, postavenie a vplyv medzinárodného práva na vnútroštátne právo.³⁾

Pri týchto diskusiách prenikajú na povrch myšlienky o pluralistickom pohľade na vzťah právnych poriadkov. Ten sa dostáva do popredia nielen vďaka silnému postaveniu európskeho práva v regióne európskych krajín, ale i z dôvodu čoraz väčšieho prieniku pojmov doteraz čisto napojených na vnútroštátne právo. Ide najmä o pojmy ako je Rule of Law, z ktorého sa stáva zmedzinárodnené alebo medzinárodné Rule of Law, či demokracia, z ktorej vychádza demokratizácia medzinárodného práva. K takémuto zmedzinárodňovaniu pôvodne čisto vnútroštátnych pojmov dochádza najmä v dôsledku úsilia o vytvorenie globálnej právnej spoločnosti,⁴⁾ ktorá obmedzuje a riadi politickú moc vo svetle spoločných hodnôt a spoločného dobra v zmysle opätovného usporiadania medzinárodného práva často označovaného ako konštitucionalizmus. Úlohou konštitucionalizmu v medzinárodnom práve je zabezpečenie medzinárodného mieru, bezpečnosti a spravodlivosti vo vzťahoch medzi štátmi, ako i ľudských práv, či Rule of Law vo vnútri štátov na prospech ľudí, ktorí sú v podstate konečnými adresátmi medzinárodného práva.⁵⁾ Podstatou konštitucionalizácie medzinárodného práva je, že základné princípy medzinárodného práva riadia a obmedzujú všetky druhy politickej moci.⁶⁾

K presadeniu pluralistického pohľadu na vzťah právnych poriadkov môže prispieť i rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kadi,⁷⁾ dokazujúca komplementaritu medzi právnymi poriadkami. Okrem toho, rozhodovacia činnosť SD EÚ v týchto veciach odhaľuje pohľad samotnej Európskej únie, resp. jej súdnych orgánov, na jej vlastný právny poriadok, na jeho vzťah k medzinárodnému právu, ako i jeho vzťah k právnym poriadkom členských štátov. Aj z týchto dôvodov sa úvahy o pluralizme právnych poriadkov stávajú v podmienkach európskeho regiónu užitočné, či dokonca nevyhnutné. Dôvodom je i skutočnosť, že európske právo, založené zmluvou medzi štátmi, nemá charakter vnútroštátneho právneho poriadku, ale ako právo priamo aplikovateľné vo vzťahu k jednotlivcom v členských štátoch, má supranacionálny charakter. Preto európske právo čelí nevyhnutnosti vysporiadať sa s jeho vzťahom k medzinárodným rozhodnutiam. Stojí teda pred rozhodnutím, či svoj vlastný poriadok považuje z monistického pohľadu za časť medzinárodného práva, alebo ho považuje za samostatný právny poriadok hľadiaci na medzinárodné právo rovnakým spôsobom ako vnútroštátny právny poriadok.⁸⁾

Pre bližšie pochopenie pluralistického pohľadu na vzťah právnych poriadkov sa v nasledujúcom texte pred samotnou teóriou pluralizmu venujeme stručnému pripomenutiu pomerne ustálených teórií vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva, monizmu a dualizmu, a objasneniu skutočností, ktoré odôvodňujú potrebu zmeny nazerania na vzťah medzinárodného práva k iným právnym poriadkom.

Právny systém medzinárodného práva je odlišný od právneho systému vnútroštátneho práva. Odlišnosti sa viažu najmä na subjekty, pramene a sankčný režim toho ktorého systému. Správanie sa subjektov práva ovplyvňujú dva druhy noriem, morálne a právne, pričom právne normy sa od morálnych líšia najmä osobitou logickou štruktúrou a silou účinne riadiť ľudskú vôľu. Vnútroštátne právo sa tak stáva normatívnym poriadkom alebo osobitým systémom noriem účinných voči konkrétnym osobám v rámci konkrétne definovaného teritória, zatiaľ čo medzinárodné právo je normatívnym poriadkom širšej účinnosti a riadenia. Pre objasnenie vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva, ako aj na zodpovedanie otázky, norma ktorého právneho poriadku bude aplikovateľná na konkrétnu situáciu, či otázky prednosti noriem jedného či druhého právneho poriadku, sa využívajú najmä historicky známe teórie monistického či dualistického vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva. Tieto teórie úzko súvisia s teóriou suverenity, ktorá sa spája nielen so zvrchovanosťou štátu, ale najmä so vzťahom vnútroštátneho práva k iným normatívnym poriadkom či už prirodzenému právu, alebo medzinárodnému právu. Už v roku 1758 Vattel⁹⁾ napísal, že každý suverénny štát je slobodný v určení si vlastných záväzkov, ktoré na seba prevezme. Vo vzťahu k medzinárodnému právu je však možné poukázať na skutočnosť, že medzinárodné právo trpí určitými nedostatkami viažucimi sa na orgány a procesy, ktoré zvyšujú efektivitu vnútroštátneho práva. Tie by však mali byť námietkami nie jeho právneho charakteru, ale kvality jeho historického vývoja.

Vedúcimi osobnosťami dualistickej teórie vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva sú Triepel a Anzilotti.¹⁰⁾ Je založená na tvrdení, že systémy vnútroštátneho a medzinárodného práva sú úplne odlišnej povahy, a preto sa vylučuje akýkoľvek obsahový stret noriem týchto dvoch právnych systémov. Dôvodom sú odlišné sociálne vzťahy, ktoré sa ich normami