Sekulárny štát ako neúspešný projekt (?)

Aj keď sa v mnohých definíciách možno stretnúť s názorom, že sekularizácia (zosvetštenie) je produktom modernej doby, s pokusmi o striktné oddelenie cirkvi od štátu sa stretneme už v období vrcholného stredoveku. Trochu paradoxne narazíme na takéto myšlienky najmä v spisoch cirkevných vzdelancov, ktorí v zmysle Ježišovho - (Marek 12:17) - vyzývali cirkev k duchovnej očiste a stiahnutiu svojho vplyvu na mocenské rozhodovanie panovníkov. V diele (De monarchia) vyjadril nesúhlas s vmiešavaním sa cirkvi do politických záležitostí aj známy taliansky básnik . Odmietol tak rozšírenú teóriu o dvoch mečoch - svetskom a duchovnom - ktoré mal Boh zanechať apoštolovi Petrovi.

V nadväznosti na myšlienky tzv. reformistov (Viklif, Hus, Luther) odznievajú rovnako odvážne myšlienky aj počas cirkevných rozkolov v 14. a 15. storočí. V , ktoré naformuloval predstaviteľ husitského hnutia , sa napríklad stretneme s požiadavkou zakázať , čo radikálna časť husitov ešte umocnila presvedčením, že český panovník by sa mal trónu ujať na základe voľby (!) a nie dedičského nástupníctva.

Zároveň však treba zdôrazniť, že naznačené príklady síce môžeme vnímať ako oslabovanie autority jednotnej (katolíckej) cirkvi, cieľom buričov však nebolo spochybnenie autority Boha ani popretie kresťanského učenia. Vnímanie úzkej previazanosti božskej moci a panovníckej legitimity je aj v 17. storočí nespochybniteľným východiskovým princípom, ktorý sa odráža aj v dielach významných politických filozofov.

Autentický pohyb od k možno zaznamenať až s vrcholiacim osvieteneckým hnutím na konci 18. storočia, a to v kontexte dvoch revolúcií - americkej a francúzskej. Cieľom tohto filozofického prúdu bolo nielen presadenie odluky cirkvi od štátu, ale aj definitívne (Weber) od mýtov a povier, o čo sa mal postarať kritická ľudská racionalita. Pozrime sa, ako sa si týmto ideálom poradili obe revolúcie. V prípade Francúzska si odluka cirkvi od štátu - ako jedna z hlavných požiadaviek revolucionárov - našla svoje miesto už v ústave z roku 1791. Pôvodná, relatívne prísna forma odluky (fr. laicité) bola hneď v nasledujúcej ústave z roku 1795 zmiernená deklaráciou o "náboženskej tolerancii". Z pohľadu cirkví síce išlo o prijateľnejšiu formuláciu, zmeny v odmietavom prístupe však nenastali. Francúzsky štát aj naďalej odmietal oficiálne uznať existenciu akejkoľvek cirkvi, týmto subjektom odňal finančnú podporu a veriacim umožnil účasť na obradoch iba vo vyhradených priestoroch. Kňazi boli pod hrozbou deportácie do Guyanay nútení zložiť prísahu vernosti republike. Pretrhnutie náboženského puta však netrvalo dlho.

Iba dva roky po zavedení odluky prichádza Maximilián Robespierre s myšlienkou založenia nového náboženstva - deistického kultu (L´ Etre Supreme), ktorý mal predstavovať modernú a racionalistickú náhradu odsudzovaného katolicizmu. Práve ním sa však Robespierre do veľkej miery inšpiroval. V novej zaviedol zaužívané slávenie posledného, desiateho dňa v týždni (podľa upraveného kalendára) a do učenia zapracoval aj teóriu o nesmrteľnosti duše. Tieto snahy neutíchli ani po jeho poprave v roku 1794, keď pomyslenú štafetu ihneď prevzala , ďalší z neúspešných pokusov o skĺbenie pozitívnych stránok náboženskej viery (oddanosť, solidarita, súdržnosť) s podobou nového človeka - , ktorý sa mal s prvým výstrelom revolúcie prebudiť z vlastnej nedospelosti (Kant).

Výsledkom týchto neúspešných pokusov bolo rýchle prebudenie nostalgie za starým režimom (Ancien régime), neoddeliteľnou súčasťou ktorého bola aj náboženská viera. Z historického pohľadu je legitímnou otázkou, do akej miery bola revolúcia poháňaná snahou emancipovať spoločnosť a ľudského ducha od cirkevného vplyvu, a do akej miery zohrávala svoju úlohu obrovská neúroda (malá doba ľadová) a s ňou súvisiaca nízka životná úroveň. Je totiž dôležité doplniť, že nespokojnosť obyvateľstva nebola nasmerovaná iba proti samotnej cirkvi (duchovenstvu), ale aj ostatným vrstvám obyvateľstva, ktoré disponovali značným majetkom (šľachta, bohatí mešťania).

Ak majú revolučné udalosti z rokov 1789 - 1799 napĺňať predstavu štartovacieho motora sekularizačných procesov na európskom kontinente, je nevyhnutné naznačený prvok (pohnútkou je chudoba, hlad, hnev...) vyvážiť aj prvkom (pohnútkou je túžba po slobode, pluralite...), čo sa však ukazuje byť neľahkou úlohou. Nesporné unikum francúzskeho prípadu síce spočíva v prelomení vzťahu suverenity a božskej moci (ako aj v rezignácii cirkev opätovne reformovať), porevolučné udalosti nám však s rovnakou intenzitou ilustrujú aj neschopnosť udržať spoločnosť jednotnú bez efektívnych stmelovacích väzieb, ktoré vytvárala práve náboženská viera.

V tejto súvislosti je taktiež dôležité postrehnúť, že významu sociálnej súdržnosti ako predpokladu fungujúcej spoločnosti si podľa všetkého boli vedomí aj samotní revolucionári, ktorí v závere hesla - - prirodzene neodkazovali na solidaritu medzi súrodencami.

S týmto problémom sa v približne rovnakom období pokúšali vyrovnať aj americkí revolucionári, ktorí sa obávali, že otvorené prihlásenie k niektorej z cirkví by vytvorilo neželané puto so starým kontinentom. Netreba tiež zabúdať, že k odchodu za oceán sa nemalá časť amerických obyvateľov rozhodla práve pre náboženskú netoleranciu, ktorú zažívali v niektorom z európskych štátov. Na rozdiel od francúzskeho náprotivku sa však v prípade americkej revolúcie nestretneme s odporom k náboženstvu, práve naopak.

Formujúca sa americká spoločnosť sa od začiatku prezentovala ako výrazne religiózna, čo platí aj v súčasnosti. Tento fakt sa odráža nielen v kľúčových historických dokumentoch, ale opakovane aj v politickom diskurze. Nejde pritom iba o nevinnú zmienku v Deklarácii nezávislosti (1776), ktorá zdroj ľudských práv nachádza v Bohu (Stvoriteľovi), prípadne nemenej známy fakt, že k viere sa