Šmihula, D., Najstaršie dejiny spoločnosti, štátu a práva.

Ako právny historik prednášajúci svetové dejiny štátu a práva som uvítal nedávne vydanie vysokoškolskej učebnice dr. Daniela Šmihulu , ktorá je v našom akademickom prostredí ojedinelým pokusom o prehľadné spracovanie najstarších úsekov vo vývoji ľudstva na pedagogické účely. Študentom práv i kolegom vyučujúcim právne dejiny ju odporúčam do pozornosti ako študijný materiál užitočne dopĺňajúci iné právnohistorické učebnice, ktoré sa dôležitej problematike pravekého a starovekého vývoja venujú len v obmedzenom rozsahu (v lepšom prípade), alebo sa jej nevenujú vôbec. V súčasnej historickej vede a rovnako tak aj v právnej histórii je totiž, a to nielen na Slovensku, rozšírenou praxou orientovať univerzitnú výučbu i výskum na stredovek, novovek a na 20. storočie, keďže iba týmto obdobiam sa priznáva priama súvislosť s našou súčasnou realitou, vrátane reality politickej a právnej. Pritom sa síce celkom nezabúda ani na antické základy Európy a osobitne na rímske právo, vedecké uchopenie antiky je však často vyslovene inštrumentálne - bádatelia sa nepokúšajú skúmať antické dejiny ako také, ale iba z nich účelovo "povyberať" to, čo malo nejaký súvis s postantickým vývojom. Ešte menší odborný záujem ako o antiku majú mnohí historici a právni historici o staroveký Východ a o pravek. Isteže, zúžené vymedzenie predmetu histórie, resp. právnej histórie má opodstatnenie v metodologickej rovine, keďže pravek, no do určitej miery ani starovek nie je možné skúmať základnou (právno)historickou metódou - analýzou písaných prameňov, avšak vynechanie praveku a prípadne aj staroveku pri výučbe (právnych) dejín je trestuhodným ochudobnením študentov o poznanie fascinujúcich počiatkov ľudskej spoločnosti a prvotných foriem jej sociálnej, ekonomickej a politickej organizácie, práva a kultúrnych prejavov. Obe dejinné obdobia si však zasluhujú pozornosť aj z iného dôvodu - ide o časovo najdlhšie úseky svetových dejín; napr. hneď prvé praveké obdobie - paleolit (staršia doba kamenná) zahŕňa vyše 99% (!) z celkového vývoja ľudstva. V neposlednom rade treba zdôrazniť, že možnosť priniesť nové poznatky je v prípade výskumu dejín praveku a