Úloha a význam nesporovej právomoci medzinárodných súdnych a mimosúdnych orgánov v súčasnom medzinárodnom práve

"Ideologicky" bol ich vznik podporovaný svetovým mierovým hnutím, ktoré požívalo veľkú intelektuálnu a politickú podporu po skončení prvej svetovej vojny. V takomto historickom a spoločenskom kontexte mali medzinárodné súdne orgány predstavovať účinný mechanizmus schopný rýchle reagovať na medzinárodné krízy a predchádzať vojnovému násiliu. Ďalej sa od nich očakávalo, že svojou judikatúrou prispejú k rozvoju medzinárodného práva a prostredníctvom poradných posudkov budú poskytovať právne rady vznikajúcim medzinárodným medzivládnym organizáciám. Medzivojnová prax však potvrdila, že žiaden z týchto súdov sa nestal účinným prostriedkom zabránenia vojnových konfliktov, prípadne iného použitia sily, pretože riešili len spory nízkej a strednej intenzity (uplatňovanie niektorých ustanovení Versaillskej mierovej zmluvy, nemecká menšina v Poľsku, pohraničné spory, režim na rieke Odra a pod.).

Dôkazom nástupu novej "vlny" medzinárodných súdnych orgánov sa v povojnovom období stali Medzinárodný súdny dvor OSN ako univerzálny súdny orgán, Medzinárodný trestný tribunál, Tribunál pre morské právo, a rôzne druhy regionálnych súdov ako Súdny dvor EU, Európsky súd pre ľudské práva, ako aj množstvo ďalších regionálnych súdov "pripnutých" k vznikajúcim regionálnym organizáciám vo svete. V porovnaní s predvojnovými súdmi sa zásadne mení ich pretože nevznikajú preto, aby sa stali prostriedkami zabránenia vojnových konfliktov alebo obmedzenia násilia v medzinárodných vzťahov. Hlavnou príčinou takejto zmeny je čl. 2 ods. 4 Charty OSN, ktorý zakazuje hrozbu silou alebo použitie sily medzi štátmi s určenými výnimkami, medzi ktoré však riešenie ich sporov nepatrí. V dôsledku toho ich hlavným cieľom sa stalo udržanie, posilnenie a garantovanie bezporuchového fungovania regionálnych právnych režimov, medzinárodná ochrana ľudských práv (v rámci medzinárodných organizácií), ako aj rozvoj, podpora a stabilizácia pravidiel medzinárodného práva v tých oblastiach, ktoré tvoria predmet ich kompetencií. Svojou činnosťou v naznačených oblastiach prehlbujú právnu istotu, posilňujú kredibilitu právnych aktivít štátov, riešením sporov znižujú možné napätia medzi sporovými stranami a pod.

Proces ich vzniku a pôsobenia sa niekedy označuje ako medzinárodného práva, ktorá sa výraznejšie prejavuje v poslednej štvrtine minulého storočia, pričom predstavujú súdny prvok systémov mierového riešenia sporov v rámci medzinárodných regionálnych organizácií. Popri ich tradičnej sporovej právomoci sa však už začínajú venovať aj spočívajúcej v poskytovaní autoritatívneho výkladu právnych poriadkov medzinárodných organizácií, prípadne ich zakladajúcich medzinárodných zmlúv. Literatúra v tejto súvislosti konštatuje, že: "Keďže štáty čoraz častejšie priznávajú špecializovaným medzinárodným organizáciám právomoc prijímať medzinárodné právne normy, prenáša sa na ne prirodzene aj oprávnenie na ich výklad a dodržiavanie."

Účelom rôznych "výkladových" konaní buď pred medzinárodnými súdnymi, alebo mimosúdnymi orgánmi je prispievať k uniformnému výkladu právnych poriadkov medzinárodných organizácií ich členskými štátmi, ako aj ich zakladajúcich zmlúv po ktorom by mohol (mal) nasledovať proces ich jednotnej aplikácie. Odborná spisba v tejto súvislosti potvrdzuje, že "Tribunály zriaďované medzinárodnými organizáciami sa primárne zaoberajú zmluvami, na základe ktorých boli založené, ako aj sekundárnym právom odvodeným z takýchto zmlúv, takže medzinárodné právo v nich hrá len doplnkovú úlohu, pokiaľ ide napr. o otázky platnosti a systému zakladajúcej zmluvy." Treba však uviesť, že tieto výkladové právomoci nie sú na ujmu tradičnej sporovej agende medzinárodných súdov, ktorá naďalej predstavuje hlavné zameranie ich činnosti. Vo vzťahu k tradičným "decentralizovaným" individuálnym spôsobom výkladu medzinárodných zmlúv ich zmluvnými stranami (ktorých pravidlá sú upravené v čl. 31 až 33 Viedenského dohovoru zmluvnom právez r. 1969 ) však nesporové právomoci súdnych orgánov predstavujú výkladu medzinárodných zmlúv alebo právnych poriadkov medzinárodných organizácií medzinárodnými orgánmi zriadenými medzinárodnými zmluvami (buď súdnej, alebo mimosúdnej povahy). Tento je založený na t.j. na základe dohody členských štátov medzinárodnej organizácie, zmluvných strán medzinárodného dohovoru alebo žiadostí oprávnených neštátnych subjektov opierajúcich sa o takýto súhlas. Odborná spisba v tejto súvislosti uvádza, že: "Výklad medzinárodných zmlúv v súčasnom období koexistuje s orgánmi zriadenými medzinárodnými zmluvami ktoré disponujú rôznymi druhmi noriem a aktov a záväzne vykladajú takéto zmluvy. Stretávame sa tak s priestorom, v ktorom od polovice minulého storočia pôsobia inštitucionalizované zmluvy s rastúcou autonómiou." Zverenie výkladovej právomoci medzinárodným orgánom je spôsobilé eliminovať, prípadne obmedziť možnosť rozdielneho individuálneho výkladu a uplatňovania medzinárodných dohovorov alebo pravidiel regionálnych organizácií ich zmluvnými stranami, resp. členskými štátmi. Je zjavné, že dosiahnutiu požadovaného predmetu a účelu medzinárodnej zmluvy alebo pravidiel právneho poriadku medzinárodnej organizácie neprispieva rozdielny výklad jej ustanovení a ich rôznorodá aplikácia zo strany jednotlivých zmluvných strán alebo členských štátov. Okrem individuálneho spôsobu výkladu medzinárodných zmlúv a výkladu poskytovanému medzinárodným súdnym ale