Uplatňovanie práva na náhradu škody v dôsledku zneužitia súťažného práva EÚ (základné východiská)

Všetky prostriedky, ktoré spotrebiteľom a podnikom umožňujú účinnejšie dosiahnuť náhradu škody, by zároveň mali mať prospešné účinky v zmysle odradenia od budúcich porušení a zabezpečenia vyššej miery dodržiavania pravidiel. Každá osoba má právo domáhať sa súdnou cestou náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi takouto škodou a správaním zakázaným pravidlami EÚ v oblasti hospodárskej súťaže. Vnútroštátne súdy sú podľa právnych predpisov EÚ povinné v plnej miere a účinne presadzovať tieto práva v sporoch, ktoré sú im predložené na prerokovanie a rozhodnutie. Právo EÚ neupravuje mechanizmy, ktorých prostredníctvom si možno nárok na náhradu škody uplatniť. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí uznal, že uplatňovanie subjektívnych práv vyplývajúcich zo súťažného práva EÚ posilňuje účinnú aplikáciu hospodárskej súťaže EÚ a svojou povahou odrádza od často utajených dohôd a postupov, ktoré sú spôsobilé obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. Pri uplatňovaní článku 101 ZFEÚ je rozhodujúcim momentom posúdenie dohody obmedzujúcej súťaž z hľadiska jej objektívneho dosahu na hospodársku súťaž alebo jej účelu vyvolať protisúťažné účinky. Subjektívny zámer účastníkov dohody pritom nie je relevantný. Články 101 a 102 ZFEÚ (v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ) zakladajú subjektívne práva, ktorých sa jednotlivci môžu dovolávať a ktoré sú súdy členských štátov povinné chrániť.

Súdny dvor EÚ vo veci definoval tri podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú protisúťažným konaním, ktorými sú:

Preukázanie existencie zavinenia medzi týmito podmienkami nefiguruje.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplývajú tri podmienky na uplatnenie náhrady škody spôsobenej porušením súťažného práva EÚ, a to:

Súkromnoprávne vymáhanie súťažného práva prostredníctvom vnútroštátnych súdov nie je len spôsobom následným, ktorý by bol aplikovateľný až po tom, ako súťažný orgán rozhodne o porušení súťažného práva ( ). Právo EÚ garantuje každému poškodenému subjektu súkromnoprávnu ochranu v podobe samostatnej žaloby, ktorou sa domáha náhrady škody spôsobenej porušením súťažného práva, aj keď o ňom súťažný orgán nerozhodol ( ). Poškodený subjekt teda nemusí čakať, kým súťažný orgán konštatuje porušenie súťažného práva, a až potom podať následnú žalobu o náhradu škody ( ), pretože verejnoprávne vymáhanie súťažného práva a súdne konanie o náhradu škody pred civilným súdom (súkromnoprávne vymáhanie) sú od seba nezávislé. Pokiaľ sa ale poškodený subjekt rozhodne podať vo veci civilnú žalobu na náhradu škody a nečakať na výsledky správneho konania pred súťažným orgánom, bude jeho pozícia ako žalobcu podstatne sťažená, pretože musí preukázať všetky atribúty protiprávnosti konania žalovaného, čo je spravidla mimoriadne komplikované z dôvodu informačnej asymetrie a nedostatku dôkazov.

Ak je vec predmetom "živého" správneho konania pred PMÚ SR a poškodený subjekt uplatní žalobu o náhradu škody voči účastníkovi správneho konania (rušiteľovi), všeobecné súdy konanie o náhradu škody spravidla prerušujú s poukazom na ust. § 164 CSP: Všeobecné súdy však prerušujú civilné konania nielen do doby právoplatnosti rozhodnutia PMÚ SR o správnom delikte, ale aj počas súdneho prieskumu právoplatného rozhodnutia PMÚ SR o správnom delikte v konaní o správnej žalobe a dokonca aj počas konania o kasačnej sťažnosti proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu o správnej žalobe. Z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 2Cob/135/2020 vyplýva, že: