Uplatňovanie zásady ne his in idem.

Autor sa v článku zaoberá chápaním zásady nie dvakrát o tej istej veci - v právnom poriadku Československa a právnom poriadku Slovenskej republiky a jej postavením a významom ako jednej zo základných zásad Trestného poriadku. Následne porovnáva právne úpravy tejto zásady v iných krajinách a právnych systémoch, ako aj v medzinárodných dokumentoch. Zaoberá sa širším rozsahom výkladu tejto zásady v judikatuře Európskeho súdu pre ľudské práva. V samostatnej časti opisuje nové smery rozširovania uplatnenia tejto zásady v rámci integračných procesov prebiehajúcich v Európskej únii ako súčasť jednotnej justičnej a policajnej politiky členských štátov Európskej únie. Tieto tendencie dávajú zásade medzinárodnú platnosť.

Základnými zásadami trestného konania rozumieme vedúce právne idey, ktorým toto vedúce postavenie priznáva zákon. Predstavujú základ, na ktorom je vybudovaná organizácia trestného konania. Bez ich znalosti nemožno pochopiť podstatu trestného konania, význam jednotlivých inštitútov a štádií. Bez pochopenia významu a zásad trestného konania, ich zmyslu a podstaty nemožno porozumieť jednotlivým ustanoveniam Trestného poriadku a správne ich aplikovať v praxi. Základné zásady odzrkadľujú stupeň demokratizmu, ktorý sa v právnom štáte dosiahol na úseku trestného procesu.¹⁾

Konštrukcia postavenia štátu v trestnom procese zaväzuje štát plniť dve antagonistické úlohy. Najednej strane je tu požiadavka chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie Slovenskej republiky, na druhej strane je tu požiadavka rešpektovať osobnosť, základné práva a slobody každého občana, ako aj právnických osôb, aj pokiaľ ide osobu obvineného. Táto skutočnosť je zvýraznená v Trestnom poriadku:²⁾ "Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb."

Pre zachovanie demokratizmu a charakteru právneho štátu je nevyhnutné dodržiavať základné ľudské práva obsiahnuté v medzinárodných dokumentoch ako napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najdôležitejšími predpismi, ktoré upravujú túto oblasť vo vnútroštátnom práve, sú Ústava Slovenskej republiky a Listina základných práv a slobôd. Právna úprava základných zásad trestného konania je zvýraznená v § 2 Trestného poriadku. Podstatou zásady je zachovanie právnej istoty obžalovaného. Osoba trestne stíhaná za konkrétny skutok, ak bolo v danej veci právoplatne meritórne rozhodnuté, nemôže byť v právnom štáte za ten istý skutok opätovne trestne stíhaná. Výnimkou uplatnenia tejto zásady je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov.

Táto zásada bola vo vnútroštátnom právnom poriadku prvýkrát konkretizovaná Listinou základných práv a slobôd:³⁾ "Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom." Obdobnú úpravu obsahuje Ústava Slovenskej republiky.⁴⁾

Pôvodný trestný poriadok,⁵⁾ i keď rešpektoval túto zásadu, nekonkretizoval ju ako základnú zásadu trestného konania. Platný Trestný poriadok už v § 2 ods. 8 stanovuje zásadu ako jednu zo základných zásad trestného konania. Táto zásada je ďalej podrobnejšie upravená v ďalších ustanovenia Trestného poriadku.

Zásada je ďalej rozšírená ustanovením § 215 ods. 2 písm. b): "Prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie, ak o skutku obvineného bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne alebo kárne iným orgánom, cudzozemským súdom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku alebo inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce." Ide o inštitút fakultatívneho zastavenia trestného stíhania, keď síce o danom skutku nebolo rozhodnuté v trestnom konaní, ale v inom type konania (disciplinárne, kárne alebo administratívno-právne), resp. bola uložená iná právna sankcia (disciplinárna, kárna alebo administratívno-právna) a prokurátorovi sa javí rozhodnutie ako postačujúce.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 11 Tdo 738/2003 rozširuje zásadu aj na prípady, keď osoba bola na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu sankcionovaná v priestupkovom konaní, a teda nemôže byť v danej veci opätovne trestne stíhaná. Tento svoj právny názor najvyšší súd opiera predovšetkým o judikaturu Európskeho súdu pre ľudské práva. Najvyšší súd ČR vyslovil v citovanom rozhodnutí tento právny názor:

Tento názor možno subsumovať aj pod ustanovenie slovenského Trestného poriadku, ktoré predpokladá neprípustnosť trestného stíhania z dôvodu, že tak stanovuje medziná rodná zmluva podľa § 9 ods. 1 písm. g). Dalším argumentom, ktorý podporuje citovaný názor Najvyššieho súdu ČR, je všeobecná zásada: "Pri konkurenčnej aplikácii ustanovenia zákona a ustanovenia medzinárodnej zmluvy v oblasti ľudských práv treba aplikovať to z nich, ktoré jednotlivcovi priznáva väčší rozsah ochrany."

Argumenty proti citovanému súdnemu rozhodnutiu pramenia predovšetkým z neprecízneho formulovania pojmov uvádzaných v tomto rozhodnutí: "Zákon používa pojmy ako zastavenie konania alebo postúpenie veci. Použitie termínu "oslobodzujúce rozhodnutie" prináša pochybnosť, o aké konkrétne rozhodnutie správneho orgánu v priestupkovom konaní ide.⁶⁾

Zavedenie nepresného pojmu priestupky trestnoprávnej povahy pripúšťa pri tomto pojme pochybnosť, že dané rozhodnutie vychádza namiesto z totožnosti skutku z totožnosti právnej kvalifikácie.

Právna úprava zásady sa popri ďalších princípoch a právach patriacich medzi práva na právnu ochranu a spravodlivý súd objavuje vo viacerých medzinárodných dokumentoch. Z teritoriálneho pohľadu zrejme najvýznamnejším je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý prijala Organizácia spojených národov 19. decembra 1966 v New Yorku. Podľa neho "Trestné stíhanie nemožno začať proti tomu, proti komu už predchádzajúce stíhanie pre ten istý čin skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným alebo spod obžaloby oslobodený."

Citované znenie je všeobecné a značne nepresné a pripúšťa výklad, že sa zásada ne his in vzťahuje na rozhodnutia orgánov viacerých štátov v danej veci, teda