Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Ústavodarná chvíľa (constitutional moment) prijatia maďarského základného zákona z roku 2011 a pokusy o jeho umeleckú propagáciu
BALATONI, M., HALÁSZ, I.: Ústavodarná chvíľa (constitutional moment) prijatia maďarského základného zákona z roku 2011 a pokusy o jeho umeleckú propagáciu.*** Právny obzor, 105, 2022, č. 4, s. 342 – 359.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2022.4.05
The constitutional moment of adoption of Hungarian Fundamental Law from 2011 and the attempts of its artistic propagation. The paper deals with the political and social circumstancies of the Hungarian constitutional moment in 2011. This time Hungary adopted the new Fundamental Law, which has started the new period in the political life of country. The constitution making did not play the role in the electoral campaign, but the achievement of the constitutional majority by Fidesz-KDNP coalition has guaranteed the possibility for the long time changes. The constitutional majority has interpretated the adoption of Fundamental Law as a beginning of the the period after two decades of chaotic transition. The constitution making process was accompanied also with policy of artistic popularization of constitutional text. Director of theatre Imre Kerényi played the crucial role in this process. The idea of the special illustred book mixing the constitutional text and pictures with historical topics was his idea. The process of popularisation has been criticized by Hungarian opposition and also by former presiden László Sólyom. The paper deals with this topic in the wider context with short comparative perspective.
Keywords: constitution, constitutional moment, education, Fundamental Law, parliament, publication
Úvod
Identitu každej ústavy vo veľkej miere okrem histórie, politickej mentality a kultúry danej krajiny ovplyvňujú aj konkrétne historické okolnosti a politickoideologické motívy jej prijatia. Každý takýto dokument síce časom "žije" vlastný život, ale niektoré faktory prijatia môžu ešte dlhé roky ovplyvňovať jeho širšiu politickú a spoločenskú akceptáciu. Výskum okolností prijatia nových ústav dokonca umožnil vytvorenie jednej z klasifikácií ústavných identít. Michel Rosenfeld vo svojej zásadnej sumarizujúcej štúdií o ústavnej identite preto napríklad rozlíšil z pohľadu ústavodarného procesu šesť rozličných identít alebo skôr modelov.
1)
Prvý predstavuje ústavodarný proces, ktorý nasleduje po revolúcii, a preto je vo vzťahu k predchádzajúcej ústavnej identite skôr diskontinuitný. Typickým príkladom je prijatie nových ústav po americkom boji za nezávislosť alebo po Francúzskej revolúcii z konca 18. storočia. Do tejto kategórie však patrila taktiež prvá ruská revolučná ústava a následne aj ostatné sovietske ústavy. Opačný vzťah k predchádzajúcim tradíciám a kontinuite má takzvaný britský neviditeľný model. Spúšťačom nového ústavodarného procesu však môže byť aj prehratá vojna, ako to bolo napríklad v prípade Japonska a Nemecka po druhej svetovej vojne. V ich prípade išlo o totálnu porážku, takže veľmi nemali na výber. Porážka v ruskojaponskej vojne v rokoch 1904 - 1905 však spôsobila aj prvé vážnejšie ústavné reformy v rámci upadajúceho cárskeho Ruska. Nasledujúci "tranzičný" model je založený na kompromise medzi odchádzajúcim a prichádzajúcim politickým systémom, resp. režimom a jeho elitami. Rosenfeld tu spomenul pokojný španielsky prechod z diktatúry do demokracie a prijatie ústavy z roku 1978. Takzvaný transnacionálny model prišiel s členstvom v EÚ, resp. s ústavodarnými pokusmi v rámci tejto supranacionálnej entity, ako aj s jej ľudskoprávnou dimenziou. Rosenfeld nakoniec spomenul ústavodarné procesy, ktoré prebehli za medzinárodnej asistencie (napríklad v tranzičnej Juhoafrickej republike, v postkonfliktnej Kambodži, Bosne a Hercegovine, vo Východnom Timore alebo v Afganistane a Iraku po medzinárodných vojenských zásahoch).
2)
Prirodzene, život je vždy pestrejší a na základe okolností ich vzniku nie je možné všetky ústavodarné procesy a ústavné identity prípady zaradiť do niektorého zo spomínaných modelov. Do úvahy treba napríklad zobrať aj vnútorný vývoj jednotlivých štátov a ich politických systémov. V ústavnoprávnej literatúre sa napríklad bežne hovorí o ústavnom zrode piatej Francúzskej republiky v roku 1958, ktorý súvisel predovšetkým s pokusom prekonať politickospoločenskú krízu, avšak bez revolúcie alebo občianskej vojny. Zrod jednotlivých sovietskych ústav (1924, 1936, 1977) zase súvisel s ideologickými motívmi, a tieto ústavy často mali deklaratívne ciele. Vstup do EÚ taktiež nemusel a vo veľkej väčšine zatiaľ ani neznamenal radikálny ústavnoprávny zlom vo vývoji jednotlivých členských štátov.
Maďarský ústavodarný proces, ktorý prebehol v rokoch 2010 až 2011, nie je ľahké zaradiť do spomínaných ústavodarných modelov. V krajine pred prijatím novej ústavy neprebehla skutočná revolúcia alebo občianska vojna, neutrpela porážku vo svetovej vojne a v rámci EÚ už existovala viac ako šesť rokov. Pre jednoznačné (dvojtretinové) volebné víťazstvo pravice nebolo potrebné ani hľadanie kompromisu medzi tzv. starými a novými politickými silami. Hoci počas ústavodarného procesu prebehol čiastočný dialóg medzi maďarskými a medzinárodnými, resp. európskymi orgánmi, jeho opodstatnenosť nesúvisela s ozbrojeným konfliktom, ale skôr s členstvom Maďarska v rozličných európskych integračných zoskupeniach. Tento dialóg pritom pre krajinu nebol povinný ani záväzný.
V zásade tu v rokoch 2010 - 2011 išlo hlavne o reakciu maďarského politického spoločenstva na dôsledky medzinárodných finančnoekonomických a vnútorných politických kríz z prvého desaťročia nového tisícročia. Umožnila ho kvalifikovaná väčšina, ktorú dovtedajšia opozícia získala v regulárnych parlamentných voľbách. Celý proces mal predovšetkým domáce politické zdroje a pohyboval sa v rámci starších i novších maďarských ústavnoprávnych tradícií. Zároveň však jeho spustenie a následne aj deklarované ciele mnohých občanov a zahraničných pozorovateľov prekvapili. Celý proces určite vyvolal a dodnes vyvoláva väčšiu odozvu, ako to bolo v prípade novej fínskej ústavy, ktorá sa ako prvá - a okrem maďarského prípadu - zatiaľ aj jediná európska ústava zrodila v podmienkach členstva v EÚ. Pravda, nová maďarská ústava z roku 2011 bola prijatá v hektickejších časoch.
Načasovaním, ako aj politickým a spoločenským dosahom sa maďarský ústavodarný proces zo začiatku druhého desaťročia 21. storočia pravdepodobne najviac podobal vzniku piatej Francúzskej republiky v roku 1958. Hoci aj toto porovnanie - podobne ako väčšina takýchto paralel - trochu kríva. Maďarsko predsa nemalo svoju alžírsku vojnu, k reforme nebolo potrebné referendum alebo silné ovplyvňovanie parlamentu, zmeny postavenia štátnych orgánov boli menej výrazné atď. Z perspektívy presunutia akcentov výkonu moci, charakteru režimu, čiastočne aj ideológie však táto paralela môže mať svoje opodstatnenie. Bývalý francúzsky politik Charles de Gaulle pravdepodobne nie je náhodou obľúbeným politikom súčasného maďarského premiéra Viktora Orbána.
3)
V maďarskom politickom systéme v rokoch 2010 - 2011 bezpochyby došlo k posilneniu exekutívy a jej hlavy, k oslabeniu ústavného súdnictva, ďalej k celkovej a komplexnej centralizácii štátu, ako aj k personálnemu princípu riadenia krajiny. Tento trend sa odvtedy len posilnil. Veľmi dôležitou bola v tomto smere štvrtá novela základného zákona (2013), ktorá sa okrem iného pokúsila aj o odklon od judikatúry dovtedajšieho ústavného súdu. Zároveň sa postupne zmenili aj volebné a mediálne zákony, ktoré sú dodnes predmetom vnútornej a zahraničnej kritiky. Tieto zmeny sa spájajú predovšetkým s viacerými (2010, 2014, 2018, 2022) kvalifikovanými víťazstvami pravicovej vládnej väčšiny a, prirodzene, aj s novým ústavným textom, ktorý vlastne otvoril dvere pre mnohé zmeny. Voči základnému zákonu bola preto od začiatku veľmi kritická liberálna a socialistická verejnosť, ale postupne sa kritickejšou stala aj časť konzervatívcov. Nie náhodou preto aj renomovaní centristickí politológovia, ktorí zväčša nepoužívajú radikálny opozičný naratív o autokracii, modernom autoritarizme alebo hybridnom systéme
4)
, dnes už taktiež hovoria o Orbánovom režime, resp. o "plebiscitárnej vodcovskej demokracii".
5)
1. Politické okolnosti a ideologické motívy prijatia novej maďarskej ústavy
Maďarský snem zvolený v roku 2012 prijal dvojtretinovou väčšinou novú ústavu v apríli 2011.
6)
Základný zákon štátu nadobudol účinnosť 1. januára 2012. Za jeho prijatie hlasovali len poslanci víťaznej vládnej koalície strán Fidesz a KDNP (Kresťansko-demokratickej ľudovej strany). Opozičný krajne pravicový Jobbik, ktorý presadzoval v ústavodarnom procese návrat ku koncepcii historickej ústavy spred roka 1945, nehlasoval za predložený návrh. Opoziční socialisti (MSZP) a ekologické hnutie Politika môže byť iná (LMP) sa vtedy už nezúčastňovali na ústavodarnom procese. Opozícia totiž vtedajšiemu ústavodarnému procesu okrem jeho jednostrannosti vyčítala predovšetkým nedostatočnú legitimitu, lebo o tejto otázke sa neviedla diskusia ešte počas predvolebnej kampane. Voliči, ktorí hlasovali na víťaznú koalíciu, teda nevedeli, že ich hlas môže priviesť k zrodu nového ústavného poriadku. Viktor Orbán takúto možnosť naznačil len v medziobdobí medzi prvým a druhým kolom hlasovania. Voľby poslancov v individuálnych jednomandátových volebných obvodoch boli vtedy totiž ešte dvojkolové.Bezprostredne pred prvým kolom volieb skutočne neprebiehala intenzívna politická ani odborná diskusia o novej ústave. Po ústavodarnom neúspechu v rokoch 1994 až 1998, keď socialistickoliberálna koalícia napriek kvalifikovanej (t.j. dvojtretinovej) väčšine v parlamente pre vnútorné rozpory nedokázala prijať sľúbenú novú ústavu,
7)
došlo k vážnejšiemu pokusu zmeniť aspoň názov a číselné zaradenie ústavy už len počas osláv tisícročia vlastnej štátnosti v roku 2000. Vládnuca konzervatívna väčšina pod vedením mladého premiéra Viktora Orbána
8)
chcela totiž vtedajšiu (tranzičnú) ústavu doplniť o novú historizujúcu preambulu a celý dokument prijať ako zákon číslo I. z roku 2000. Vtedajšia ústava totiž v právnom poriadku ešte figurovala pod číslom zákon číslo XX. z roku 1949.Ústavný text z rokov 1989 - 1990, ktorý úplne zmenil a zdemokratizoval maďarský ústavný poriadok, síce už nemal veľa spoločného s pôvodnou stalinskou (oficiálne "ľudovodemokratickou") ústavou, ale parlament vtedy nezmenil jeho číslovanie.
9)
Veľkú novelu starej ústavy, ktorá vlastne v materiálnom zmysle znamenala novú demokratickú ústavu, totiž prijímal ešte posledný komunistický parlament zvolený v roku 1985. Jeho legitimita bola preto v očiach opozičnej a demokratickej verejnosti predsa len sporná. Na druhej strane sa na novom texte dohodli predstavitelia komunistickej štátostrany a demokratickej opozície počas rokovaní za okrúhlym stolom v lete 1989. Práve ich dohoda umožnila realizovať nenásilný, t.j. pokojný a postupný prechod k demokracii v kľúčových rokoch 1989 až 1990.Ideologicky a hodnotovo išlo o relatívne neutrálny dokument, ktorý sa však postupne udomácnil v maďarskom politickom prostredí a spolu s novým volebným právom zabezpečil pluralitný parlament a zároveň stabilné vládne väčšiny potrebné na riadenie štátu a spoločnosti počas ťažkých rokov komplexnej transformácie. Myšlienka prijatia novej, skutočne legitímnej a hlavne konečnej ústavy sa síce počas dvoch desaťročí platnosti ústavného textu z rokov 1989 - 1990 neustále objavovala v politických diskusiách, nakoniec však rozhodujúci politickí aktéri zistili, že neexistuje skutočná väčšinová politická vôľa zmeniť text tranzičnej ústavy, resp. k tomuto potrebný konsenzus je skoro nemožné dosiahnuť v čoraz väčšmi polarizovanom maďarskom politickom prostredí. Tento fakt stabilizoval existenciu ústavného textu z rokov 1989 - 1990. Nápady na prijatie novej ústavy sa v posledných rokoch pred kľúčovými voľbami v roku 2010 viacmenej obmedzili na perifériu politického a odborného života.
Tu však treba pripomenúť, že o existujúcom ústavnom systéme sa po roku 2006 čoraz kritickejšie vyjadroval líder pravicovej parlamentnej opozície Viktor Orbán. Svoju nespokojnosť so systémom, ktorý ako predstaviteľ radikálnej liberálnej opozície pomáhal spoluvytvárať v hektických mesiacoch postupného prechodu k demokracii, vyjadril Orbán dokonca ešte počas svojej prvej vlády v rokoch 1998 - 2002. Postupne totiž prebral pravicový naratív o tom, ako komunistická nomenklatúra vďaka pokojnému a kompromisnému prechodu k demokracii začiatkom 90. rokov 20. storočia transformovala svoju pôvodne politickú moc na moc ekonomickú. Tá jej nakoniec umožnila návrat na vládne pozície v roku 1994 a potom znovu v roku 2002. Svoju stranu začal postupne štylizovať do pozície bojovníka proti "postkomunizmu" a svoj cieľ videl v odstránení starej komunistickej elity a jej potomkov z rozhodujúcich pozícií. Neoficiálne volebné heslo strany Fidesz z roku 1998 preto znelo: "Viac než zmena vlády, menej než zmena systému."
10)
Počas svojho prvého vládneho cyklu však premiér Orbán ešte nehovoril o komplexnej zmene celej ústavy. V roku 2008 však už ako vodca pravicovej opozície rečnil o potrebe prijatia novej ústavy, ktorá by uzav
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 4/2022
