Úvod do prostredia belgického konštitucionalizmu

Na rozdiel od počiatku tridsiatych rokov devätnásteho storočia, kedy novovzniknuvšie Belgické kráľovstvo malo charakteristiky unitárneho štátu a kedy v prostrediach nemeckého priestoru suverénnych štátov postnapoleonských dekád predminulého storočia preukázateľne vznikali rôzne únie so statusom medzinárodných organizácií¹⁾ možno belgickú skúsenosť s jej konštitučne dlhodobým usporiadaním pochádzajúcim z roku 1831 opisovať skôr ako pod jeho povrchom situovanú a iba neskôr oficiálne zviditeľňovanú fragmentáciu a asymetriu.

Belgickosť, ktorá v časoch svojho moderného utvárania na žiaden pád nezahŕňala jednotné jazykové zázemie, napokon ani nemá tendenciu byť aspoň v určitých doménach na celoštátnej úrovni bezozvyšku zabývaná jedným jazykom. Charakterizuje ju skôr živo tlejúca pluralita a množstvo zoširoka rozrôznených divergencií, až sa niekedy zvlášť zďaleka nazeraný belgický štát snáď zdá byť mysliteľnejším predovšetkým vďaka v podmienkach decentralizácie môžbyť i vzrastajúcej priestorovosti pre vynaliezavé počiny kráľovskej autority.

Na tróne Belgického kráľovstva dodnes pretrvávajúcej ikony primogenitúry dedičstva sasko-koburského rodu by sa v prezumovanej "priamej, prirodzenej a legitímnej postupnosti"²⁾ ako faktor stmelenia súčasnej belgickosti mohla hypoteticky začať vari intenzívnejšie presadzovať väčšmi vyvýšená kapacita, ktorá by takou snáď mohla byť vďaka kráľovsky vystupňovanejším zručnostiam a ovládaniu troch úradných jazykov, regionálnych jazykov, žargónov. A bolo by to aj v mysliteľnej sume dobier vari aj historicky dôvodné a príkladné: Od Belgicka a belgickosti neodmysliteľné Valónsko napríklad za pôvod svojho slovného označenia vďačí ukotveniu v zvláštnom žargóne, ktorý sa v modifikovanej podobe lokálne ešte vždy uchováva a stále drží, súc uchytený v kde - tu situovaných záhyboch košato chápanej belgickosti i vďaka výrečnostiam, škála ktorých dokáže životodarne pôsobiť i dnes. A tak i franským pôvodcom - odosielateľom môže európske zrkadlo poďakovať za stále aktuálne slovo Wallon, ktoré sa voľakedy bolo ujalo i na označenie jedného z keltských kmeňov dávnej Galie.³⁾

Prirodzene, že v slovnom mapovaní albumu románskostí a germánskostí, ktoré v severozápadne situovaných európskych priestoroch pretrvali i do neskorších čias, by sa dalo pokračovať zvlášť cez Cézarovi vojnovo známe slovo , zaostrené na jadro odporu, ktorý v bojovej vrave kládla len ťažko zdolávaná teutónska srdnatosť.⁴⁾

Ak by však nemalo zostať iba pri dávnosti a ňou dávkovaných slovnostiach, bolo by sa zrejme skôr potrebné aspoň letmo poobzrieť po tých sotva piatich desaťročiach, ktoré s bezprostrednejšou naliehavosťou predchádzali vznik samostatnej belgickej štátnosti.

Ako sotva prehliadnuteľná, v revolučnom roku 1830 na mapu vtedajšej Európy z barikád premietaná entita bola belgickosť neskôr slovútne zahrnutá i do albumu liberálne znejúcich posolstiev.

V Belgickej ústave zo dňa 7. februára 1831 možno, medziiným, nájsť aj lingvisticky zahniezdené a vlastne dodnes platné ustanovenie, v zmysle ktorého sa po prebehnuvšej revolúcii považuje za žiaduce, aby bolo "používanie v Belgicku užívaných jazykov fakultatívne (...)".⁵⁾

Zrevolucionizovaný Brusel, ku ktorému sa pridávali i ďalšie mestá južnej zóny Viedenským kongresom etablovaného Spojeného nizozemského kráľovstva, sa v relatívne krátkom časovom úseku sotva šiestich mesiacov rokov 1830 - 1831 usiloval takpovediac vyšachovať predchádzajúcu generačnú skúsenosť. A ak by na tomto mieste mala byť na niekoľkých riadkoch načrtnutá akoby už dajako pominuvšia minulosť, bolo by ju potrebné redukovať na pár bodov zúžených len na niekoľko výziev, ktorými bolo poznačené sotva polstoročné plynutie času predchádzajúceho belgický experiment s nezávislosťou (...).

Mnoho stáročí po tom, čo flámska komunita bola dokomponovaná batavskými a frízskymi kmeňovými štruktúrami a sotva stopäťdesiat rokov pred preusporiadaním Európy Zmluvou z Versailles, v dôsledku k