Verejná žaloba v anglo-americkom právnom systéme

The author of this article deals with the public prosecution in the Anglo-American legal system. Anglo-American legal system is one of the biggest legal systems in the world that has many particularities. One of them is the organization and competence of the public prosecution offices. Therefore the author analyzes public prosecution system existing in the original English legal system that has had an enormous influence on the form of public prosecution systems of other Anglo-American countries. Subsequently the author deals with the American public prosecution system that has after time diverted from the English public prosecution system. The author of the article also analyzes the historical background of formation and developement of the public prosecution offices and points out to some criticised aspects of the Anglo-American public prosecution system.

Anglo-americký právny systém, ako je vo všeobecnosti známe, má svoj pôvod v anglickom práve a aj z toho dôvodu často býva označovaný ako . Keďže bývalá britská ríša ovládala v minulosti veľké množstvo kolónií, jej právny systém sa rozšíril do celého sveta. Hoci postupom času väčšina britských kolónií získala slobodu a nezávislosť, anglická podstata právneho systému existujúceho v súčasnosti na ich území je stále zachovaná. Bolo by však nesprávne tvrdiť, že vo všetkých krajinách s anglo-americkým právnym systémom je či už samotné právo, alebo organizácia štátnych úradov totožná. Celkom prirodzene v každej z týchto krajín došlo k samostatnému vývoju a odklonu od toho rýdzeho pôvodného britského právneho systému a vytvoreniu vlastných, špecifických čŕt.

Ak by sme mali zhrnúť, ktoré okruhy anglo-amerického právneho systému v súčasnosti rozoznávame, možno uviesť tieto najvýznamnejšie okruhy: anglický, americký, kanadský, austrálsky, novozélandský, indický, írsky.¹⁾ Napriek tomu, že právne systémy všetkých týchto krajín majú svoje špecifiká, je pre ne charakteristické a spoločné to, že ide o systémy tzv. sudcovského práva. To v praxi znamená, že sudca, na rozdiel od kontinentálneho právneho systému, tu právo nielen nachádza, ale i tvorí. Treba však ale zároveň podotknúť, že čoraz viac aj v týchto krajinách nadobúda význam právo písané (zákonné).

Okrem uvedeného, anglo-americký právny systém sa značne líši od toho nášho kontinentálneho i organizáciou či pôsobnosťou niektorých štátnych inštitúcií či štátnych úradov. Vo všetkých krajinách sveta zohráva veľmi významnú úlohu inštitút verejnej žaloby. Tento inštitút má však v každej krajine svoje charakteristické črty či špecifiká. Tie možno najvýraznejšie vidieť, ak sa porovná systém verejnej žaloby v kontinentálnych krajinách a v krajinách anglo-amerických. V nasledujúcom článku by som sa z tohto dôvodu chcel bližšie venovať inštitútu verejnej žaloby v anglo-americkom ponímaní. Budem analyzovať jeho korene, organizáciu a funkcie v Anglicku a Walese a následne v Spojených štátoch amerických. Ide totiž o štáty, ktoré sú typickými predstaviteľmi anglo-amerického systému a ktoré majú z krajín anglo-amerického právneho systému celosvetovo najvýznamnejšie postavenie.

Verejná žaloba existujúca v Anglicku a Walese nemá v porovnaní s kontinentálnymi systémami príliš dlhú históriu. Anglicko a Wales totiž patria k tým systémom, kde zodpovednosť za trestné stíhanie nebola (a stále ani nie je) zverená do rúk jediného centrálneho štátneho orgánu vykonávajúceho či už vyšetrovanie, alebo samotné trestné stíhanie. Charakteristickou črtou tohto systému je práve skutočnosť, že štát sa pôvodne nesnažil zasahovať do riešenia trestných vecí a otázku začatia trestného stíhania zveroval výlučne do rúk . Táto skutočnosť mala za následok, že poškodený bol v prvopočiatkoch povinný nielen vypátrať a chytiť podozrivého, ale realizovať aj trestné stíhanie.²⁾ Inštitút súkromnej žaloby bol tak jediným nástrojom umožňujúcim realizovať postih trestného činu spáchaného na konkrétnom jednotlivcovi.

Až postupom času, keď došlo v 19. storočí k zmene v organizácii a činnosti polície, bola zodpovednosť za realizáciu trestného stíhania zverená . Možno uviesť, že Anglicko a Wales bolo až do roku 1986 jednou z mála krajín, kde bola právomoc trestne stíhať zverená do rúk polície, a nie do rúk špecializovaného štátneho orgánu - orgánu verejnej žaloby.³⁾ Napriek tomu, že súkromná žaloba bola neefektívna a trestné stíhanie realizované políciou bolo v mnohých prípadoch realizované svojvoľne, bez akýchkoľvek dôkazov, hlasy proti vytvoreniu špecializovaného orgánu verejnej žaloby boli silnejšie ako hlasy za. Odporcovia mali totiž obavy, že vytvorením takéhoto orgánu podriadenému exekutíve by mohlo dôjsť k narušeniu základných občianskych slobôd.⁴⁾ Určitým konsenzuálnym riešením sa stalo kreovanie úradu v roku 1879, účelom ktorého bolo dosiahnuť istú mieru jednotnosti v spôsobe riešenia najzávažnejších trestných činov. Riaditeľ verejnej žaloby bol od svojho začiatku podriadený Generálnemu verejnému žalobcovi s ktorým vykonával, aj keď obmedzený, ale skutočný dohľad nad trestnými stíhaniami realizovanými či už poškodenými, alebo políciou.

Vo väčšine prípadov polícia prenechávala prejednávanie konkrétnej trestnej veci pred súdom špecializovaným právnym zástupcom, ktorí boli zamestnancami polície a ktorí políciu zastupovali v konaní pred súdom. Polícia však bola stále plne zodpovedná za vyšetrovanie, ako aj trestné stíhanie. Uvedené skutočnosti boli oprávneným zdrojom kritiky. Odborníci poukazovali predovšetkým na to, že kumulácia dvoch odlišných funkcií - vyšetrovania a trestného stíhania - v rukách jedného orgánu nie je záujmom spravodlivosti. Dvojaká úloha polície totiž spôsobovala narúšanie princípov nestrannosti a nezávislosti, ktoré by mali byť základným kameňom justície. Polícia sa totiž viac zaoberala snahou vyhrať prípad, ako odhaliť pravdu. Existovalo preto nebezpečenstvo, že v prípade získania dôkazov svedčiacich v prospech obvineného políciou, by polícia zabránila obvinenému prístup k nim. Problémom však bola i absencia jednotnej a efektívnej trestnej politiky. V rôznych oblastiach krajiny polícia uplatňovala totiž rozdielne pravidlá týkajúce sa trestného stíhania a celý proces bol neefektívny, bez náležitej prípravy jednotlivých prípadov.⁶⁾ To boli dôvody, ktoré napokon v roku 1985 viedli k vytvoreniu prvého úradu verejnej žaloby - a teda i k faktickému oddeleniu odhaľovania a vyšetrovania trestných činov (vykonávaného políciou) od ich trestného stíhania.

V Anglicku a Walese v súčasnosti neplní funkcie verejnej žaloby jediný centrálny úrad, ako je to v štátoch kontinentálneho systému. Práve naopak, a je tvorený viacerými, od seba relatívne nezávislými inštitúciami, ktoré pôsobia ako úrady verejnej žaloby paralelne. Treba tiež zdôrazniť, že na rozdiel od kontinentálnych systémov verejnej žaloby, kde orgány verejnej žaloby vykonávajú určité úlohy i v netrestnej oblasti, je britský systém verejnej žaloby orientovaný výlučne na oblasť trestného práva.

Je vhodné tiež doplniť, že v Anglicku a Walese je i v súčasnosti stále prípustná už spomenutá , ktorú môže podať ktorákoľvek fyzická osoba, pričom účasť úradu verejnej žaloby (Kráľovskej služby verejnej žaloby) na ďalšom konaní sa odvíja od charakteru veci, predovšetkým od miery verejného záujmu na trestnom stíhaní.⁷⁾ Súkromná osoba začína trestné stíhanie väčšinou v tých prípadoch, kedy verejný žalobca rozhodol, že trestné stíhanie nebude vedené.

Ako som už spomenul, britský systém trestnej justície je tvorený viacerými úradmi verejnej žaloby, ktoré pôsobia súčasne a sú od seba v zásade nezávislé. Najtypickejším a najfrekventovanejším orgánom verejnej žaloby zo všetkých je . Z tohto dôvodu sa budem v ďalších častiach článku venovať práve jemu. Okrem spomenutej Kráľovskej služby verejnej žaloby však ako úrad verejnej žaloby v Anglicku a Walese pôsobí aj ,⁸⁾ ,^{9) 10)} .¹¹⁾ Okrem uvedených plní v Anglicku a Walese funkciu verejnej žaloby aj množstvo ďalších úradov, napr. Poštový úrad vo vzťahu k trestným činom týkajúcim sa televíznych licencií, Dopravná polícia vo vzťahu k rôznym formám únikov cestovného v hromadnej preprave, Ministerstvo sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k podvodom v oblasti sociálnych vecí. Orgány miestnej samosprávy sú oprávnené taktiež realizovať trestné stíhanie.

Kráľovská služba verejnej žaloby bola zriadená zákonom¹²⁾ z roku 1985. Ako úrad verejnej žaloby má stanovené - ochrana verejnosti, poskytovanie pomoci poškodeným a svedkom a napokon zabezpečovanie spravodlivosti.¹³⁾ V súčasnosti ide o najväčší úrad verejnej žaloby v Anglicku a Walese, ktorý sa zaoberá výlučne trestnými vecami. Zamestnáva zhruba 8300 ľudí, pričom 35% z nich tvoria kvalifikovaní verejní žalobcovia.

Kráľovská služba verejnej žaloby bola vytvorená ako nezávislý orgán, ktorý úzko spolupracuje s políciou. Napriek tomu sú obe inštitúcie od seba nezávislé a ich pôsobnosti striktne oddelené. Verejný žalobca preto ani nevykonáva dohľad a kontrolu nad postupom polície a výkonom jej vonkajších funkcií a nemôže jej dávať pokyny v žiadnej veci. Vzťah medzi verejnou žalobou a políciou je charakterizovaný najmä poradnou funkciou orgánov verejnej žaloby voči polícii a rozhodovacou funkciou orgánov verejnej žaloby v určitých prípadoch, v ktorých polícia vykonáva vyšetrovanie (napr. oprávnenie zastaviť trestné konanie alebo obmedziť rozsah neskôr podanej obžaloby).¹⁴⁾

Na čele Kráľovskej služby verejnej žaloby je , ktorý vykonáva svoje funkcie nezávisle. Napriek tomu však podlieha dozoru vykonávanému Generálnym verejným žalobcom . Ten je priamo zodpovedný parlamentu za činnosť úradu verejnej žaloby. Treba však podotknúť, že aj keď formálne Generálny verejný žalobca vykonáva nad činnosťou úradu Riaditeľa verejnej žaloby dozor, tento nemá formu každodennej k