Vlastnícke právo a držba v československom občianskom práve v rokoch 1950 - 1983 (Historickoprávna štúdia).

Vlastnícke právo () a držba (), dva inštitúty, patria v Európe popri služobnostiach a záložnom práve tradične do systému vecných práv prinajmenej od čias recepcie rímskeho práva;¹⁾ vlastnícke právo ako subjektívne právo s najširším rozsahom oprávnení, držba ako faktický stav s právnymi dôsledkami. Vlastnícke právo, historicky mladšie, držba, historicky staršia.²⁾ Pre interakciu oboch platia princípy rímskeho práva: vlastnícke právo spravidla nemôže dobre fungovať bez držby, držba až veľmi často jestvuje bez vlastníckeho práva,³⁾ okrem toho sa oba inštitúty vyskytujú v jednej osobe.⁴⁾ Vlastnícke právo predstavuje to, čo má byť (das Sollen), držba zasa to, čo je (das Sein). Nadobudnutie držby ponecháva v zásade otvorenú otázku nadobudnutia vlastníckeho práva (hoci držba obyčajne predstavuje element zákonnej skutkovej podstaty nadobudnutia vlastníckeho práva), stratou držby nemusí nevyhnutne nastať strata vlastníckeho práva. Celý rad právnych inštitútov a právnych kategórií na oba - vlastnícke právo a držbu - vcelku pôsobí rozporne, jedny s centripetálnymi, druhé s centrifugálnymi tendenciami. V súvislosti s týmito vonkoncom všeobecnými úvahami je možné s plnou rozhodnosťou vysloviť takmer triviálny empirický poznatok: európske i svetové dejiny súkromného práva, a súčasnosť to potvrdzuje, sú v podstate dejinami vlastníckeho práva a zápasu oň, ktoré vždy a všade určovali povahu daného právneho poriadku a determinovali aj vlastnosti a právny charakter držby. Akokoľvek budeme posudzovať vplyvy pôsobiace na vlastnícke právo a držbu, musíme oba inštitúty skúmať a hodnotiť v úzkej jednote a zákonodarca by mal k nim pristupovať s predstavou hraničiacou s istotou, že vlastnícke právo a držbu nemožno od seba v legislatívnej úprave vylúčiť, pretože držba je "předpolím vlastníckeho práva" (Vorwerk des Eigentums)⁵⁾ a súčasne "uskutočnením, viditeľnosťou vlastníckeho práva" (Tatsächtlichkeit, Sichtbarkeit des Eigentums),⁶⁾ alebo rodiacim sa "vlastníckym právom" (anfangendes Eigentum).⁷⁾ Avšak nielen z držby možno usudzovať na vlastnícke právo, ale aj naopak, z vlastníckeho právaje možné usudzovať na držbu.⁷⁾ Totiž aj samotné vlastnícke právo k veci sa navonok, v povedomí okolia, prejavuje ako držba veci a naopak, držba sa navonok, v povedomí toho istého okolia, prejavuje ako vlastnícke právo, a to všetko z jednoduchého dôvodu: dispozícia s majetkom nevyhnutne vyžaduje určitú faktickú, určitý stav. Toto, pravda, ani zďaleka nie sú dôvody, aby najmä držba bola zahrnutá do právnej úpravy ako samostatný právny inštitút súkromného (občianskeho) práva na mieste, ktoré je vyhradené vecnému právu, a tým aby sa legálne vyjadrilo samostatné fungovanie a relatívna nezávislosť držby od iných právnych inštitútov, vlastnícke právo nevynímajúc.

Väčšina súčasne platných právnych poriadkov upravila samostatne oba právne inštitúty ako protiklad k vecným právam k cudzej veci. Takáto právna úprava má nielen teoretický zmysel, ale, a to predovšetkým, aj veľký praktický význam, pretože bez úpravy držby by vznikli v praktickom živote situácie, ktoré by právna prax nemohla uspokojivo a bez neprimeraných ťažkostí vyriešiť. Ide napríklad o takéto konkrétne prípady: kontrahenti uzavreli chybnú zmluvu; darovacia zmluva sa stratila a darca po čase zomrel; došlo k zrušeniu spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľností, ktoré nebolo v pozemkovej knihe alebo v jednotnej evidencii pôdy zapísané; medzi kontrahentmi došlo k zámene nehnuteľností, ktorá nemala všetky náležitosti potrebné na prevod vlastníckeho práva, na základe tejto záměny však kontrahenti užívajú zaměněné nehnuteľnosti; vlastník uvedený v pozemkovej knihe alebo v jednotnej evidencii pôdy zomrel a nemožno už zistiť, či sa po ňom viedlo konanie o dedičstvo, ani kto bol po ňom dedičom, alebo napokon, ak síce bolo prejednané dedičstvo a určení dedičia, v dedičskom konaní nebola do poručiteľovho majetku zahrnutá nehnuteľnosť, nakoľko ju dedičia nepovažovali za predmet poručiteľovho majetku, atd'., atď.

Osvetliť, akým vývojom prešli oba právne inštitúty v Československu po roku 1945, je našou úlohou. Rozdeliť ho možno na tri krátke etapy vymedzené rokmi 19501964 - 1983 - 1992. Im predchádzalo obdobie rokov tesne po druhej svetovej vojne (1945 - 1950), ktoré zásadným spôsobom usmernilo a předznamenalo politický nástup komunistami vo februári 1948 mocensky presadzovanému socialistickému modelu spoločnosti, ako aj tomu zodpovedajúce budovanie socialistického práva ako práva tzv. "nového a vyššieho typu". V tomto príspevku sa obmedzíme iba na právnu úpravu z rokov 1950, 1964 a 1983.

Cesta nastúpená niektorými českými a slovenskými právnikmi po roku 1948 znamenala rozhodný zásah predovšetkým do vlastníckych vzťahov, a tým aj do koncepcie vlastníckeho práva a držby. Jeho radikalizmus spočíval v drastickom obmedzení či odstránení súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a ich prevedenie do verejného vlastníctva pri súčasnom zavedení centrálneho plánovania hospodárstva. Malo sa teda odstrániť trhové hospodárstvo, ktoré je, história to dosvedčila, hnacou silou zvyšujúcej sa produktivity práce, a mala sa všade udomácniť marxistická ideologická kritika vykorisťovateľskej podstaty predchádzajúcej sociálnej politiky a pod ideologickým klišé odstraňovať a odstrániť hlavné funkcie trhového hospodárstva prinášajúce koniec koncov uspokojovanie dopytu konzumentov, k čomu trh vždy nútil národné hospodárstvo. Klamlivá predstava, že štátne, t.j. spoločenské záujmy majú stáť nad záujmami individuálnymi, pretože len takýto postup vedie k blahobytu spoločnosti, nevyhnutne museli spôsobiť - a skúsenosti to potvrdili - vznik totalitného režimu. Etatizácia spoločnosti v podobe štátom riadeného hospodárstva a pod. je totiž nezlučiteľná s ľudskou slobodou a slobodne orientovaným a vytváraným právnym poriadkom, pretože zoštátnenie hospodárstva a takmer celého života občanov viedlo k nebývalej koncentrácii moci v rukách štátu, byrokracie a k vláde jednej politickej strany.