Volebne hranice politického spoločenstva na štátnej úrovni a hlavné kritériá definície členstva.

Článok sa zaoberá problematikou politického spoločenstva v globalizujúcom sa svete a napriek mimoriadnej zložitosti témy implikujúcej problematiku statusovej identity rôznych skupín populácie v rozličných krajinách sveta na avizovaných štátnych úrovniach porovnáva diferencované podmienky inklúzic diferencovaného obyvateľstva do okruhu aktívneho voličstva.

Definovanie volebných hraníc politického spoločenstva je vždy veľmi citlivá a komplikovaná otázka. Príčinu tohto javu treba hľadať v tom, že v modernom svete sa čoraz viac líši vnútorný obsah politického spoločenstva na rôznych úrovniach - na celoštátnej, regionálnej alebo provinčnej a na lokálnej úrovni. Na miestnej úrovni sa v mnohých krajinách napríklad pomerne ľahko môžu stať členmi tohto spoločenstva aj legálne usídlení cudzinci a utečenci. Na celoštátnej úrovni je to však len veľmi ojedinelý jav. Na strednej úrovni panuje veľká rozmanitosť niektoré štáty umožňujú volebnú participáciu na tejto úrovni, iné štáty ju zakazujú. Z týchto dôvodov je veľmi ťažké presne definovať personálny obsah každého konkrétneho politického spoločenstva. Naďalej však zostáva otvorená otázka - ktorá úroveň je najdôležitejšia?

Keďže aj v dnešnom čiastočne globalizovanom a modernom demokratickom svete je hlavným nositeľom a realizovateľom štátnej suverenity ľud na celoštátnej úrovni, najpodstatnejšou otázkou je definovať jeho hranice. Od toho sa totiž odvíja aj obsah nižších úrovní politickej participácie, ktorých volebné hranice určuje parlament vo forme volebných zákonov vzťahujúcich sa na nielen na celoštátnu, ale aj na regionálnu a lokálnu úroveň.

Problematika volebných hraníc politického spoločenstva súvisí síce s otázkou hlasovania z cudziny, ale nieje s ňou totožná. Pokiaľ si prvý problém vyžaduje skôr teoretické a politické rozhodnutie, druhý problém je v mnohých ohľadoch skôr technického charakteru. Pri zostavení hierarchie medzi spomínanými otázkami možno konštatovať, že problém hlasovania z cudziny je v podriadenej pozícii voči principiálnej otázke vyznačenia presných hraníc politického spoločenstva.

Pred prezentovaním hlavných modelov politických spoločenstiev si je potrebné vyjasniť hlavné aspekty alebo kritériá, ktoré môžu slúžiť ako záchytné body pri definovaní hraníc týchto spoločenstiev. Rozhodujúcu úlohu v procese tohto definovania zohrávajú fakty ako štátne občianstvo, pobyt a čiastočne aj doba pobytu v zahraničí.

Najpodstatnejším kritériom, ktoré rozhoduje principiálnu otázku o tom, koho je potenciálne možné považovať za člena konkrétneho politického spoločenstva, je napriek všetkým moderným trendom a zmenám stále ešte Všetky ostatné aspekty sú mu podriadené. Dôležitým prvkom definície je aj Pokiaľ však prvý aspekt, ktorý je takpovediac skoro absolútneho charakteru, vytvára nespochybniteľné právo na členstvo a na potenciálnu účasť v živote daného politického spoločenstva, druhý spomínaný aspekt v niektorých prípadoch môže slúžiť aj ako konkrétna aktivačná vstupenka do života tejto komunity. Pobyt na území daného spoločenstva slúži teda ako faktor spúšťajúci a umožňujúci aktívnu stránku členstva.

V niektorých zriedkavých prípadoch, ktoré neskôr uvedieme, však môže aj samotný fakt legálneho trvalého pobytu vytvoriť oprávnenie na účasť v živote politického spoločenstva, dokonca aj na celoštátnej úrovni (na úrovni lokálnej je to jav pomerne častý). Trvalý pobyt teda zohráva svoju úlohu zväčša ako doplňujúci prvok popri štátnom občianstve, ale niekedy sa stane aj samostatným konštitutívnym prvkom. Na Novom Zélande napríklad disponujú aktívnym volebným právom nielen novozélandskí štátni občania, ale aj cudzinci rezidenti s trvalým pobytom. O tom, že trvalý pobyt je samostatným konštitutívnym prvkom pri vzniku volebného oprávnenia, svedčí aj to, že toto oprávnenie nezaniká ani vtedy, keď cudzinec - rezident s trvalým pobytom na Novom Zélande dlhšie obdobie žije mimo ostrovného štátu, avšak ponechá si trvalý pobyt a pravidelne udržiava kontakt so svojím novým domovom.¹⁾

Tretím aspektom, ktorý je síce na rozdiel od prvých dvoch viac v pozadí, Plynutie času totiž môže spôsobiť zánik určitých oprávnení, ale môže naopak aj vzkriesiť oprávnenia iné. Veľmi dobrým príkladom je Veľká Británia, kde občan po 15 rokoch pobytu v zahraničí môže stratiť volebné právo na britských ostrovoch.²⁾ Opačným príkladom je Nový Zéland, kde cudzí štátny príslušník s trvalým pobytom v krajine po roku trvalého pobytu získava volebné právo na všetkých úrovniach, čiže stáva sa členom novozélandského politického spoločenstva.³⁾ Dokonca v histórii existuje aj taký príklad, keď dlhodobý nepretržitý pobyt za hranicami rodnej krajiny môže spôsobiť nielen stratu volebného práva, ale aj samotného občianstva. V zmysle prvého uhorského zákona o štátnom občianstve z roku 1879 totiž občan, ktorý viac ako 10 rokov žil za hranicami krajiny a neprejavil záujem o zachovanie občianstva napríklad vo forme prihlásenia sa na konzuláte a podobne, mohol stratiť svoje uhorské občianstvo.⁴⁾

Štátne občianstvo, (trvalý) pobyt a plynutie času tvoria teda prvky systému aspektov t alebo kritérií, ktorých kombinácia formuje konkrétnu tvár toho-ktorého politického spoločenstva. Kategóriu pobytu je však potrebné upresniť. V kontexte danej štúdie je reč predovšetkým o trvalom alebo dlhodobom, a len výnimočne, prípadne čiastočne aj o prechodnom pobyte. V procese skúmania hraníc konkrétneho politického spoločenstva totiž treba najednej strane rozlíšiť osoby, ktoré sú v zahraničí v službách svojho štátu (napríklad ako diplomati, vojaci alebo iní vyslaní pracovníci a ich rodinní príslušníci), na strane druhej zase osoby, ktoré dlhodobo žijú v cudzine ako emigranti, vysťahovalci alebo ako dlhodobo v cudzine pracujúci robotníci - hostia (tzv. gastarbeiteri). V prípade prvej kategórie je pochopiteľné, že jej členov automaticky považujú za plnoprávnych členov politického spoločenstva ich vlasti, ktorá ich vyslala do cudziny, veď svoju vlasť neopustili preto, aby sa trvale usídlili v zahraničí, ale preto, aby jej tam dlhodobo slúžili. V prípade členov druhej kategórie je však potrebné skúmať ich konkrétnu motiváciu, dlhodobé plány, formu pobytu, prípadne dobu ich pobytu v cudzine.

Zaujímavá je aj otázka osôb, ktoré majú oficiálne postavenie utečencov. Utečenci totiž formálne ešte stále môžu byť občanmi štátu, ktorí opustili preto, lebo ich tento štát prenasledoval alebo im neposkytol ochranu, zároveň ich však nemožno s pokojným svedomím považovať za členov politického spoločenstva, z ktorého ich vyštvali. Avšak dovtedy, pokiaľ disponujú aj štátnym občianstvom svojej pôvodnej vlasti, majú ešte vždy možnosť na to, aby sa po zmene pomerov znovu stali plnoprávnymi členmi jej politického spoločenstva. Vhodným príkladom sú afgánski alebo irackí utečenci a emigranti, ktorí opustili svoju krajinu preto, lebo ich prenasledovali alebo sa aspoň oprávnene báli prenasledovania, ale po zmene režimu sa v rokoch 2004 až 2005 už zúčastnili na voľbách do volených orgánov v Afganistane a Iraku. V podobnej situácii boli aj utečenci z bývalej Juhoslávie po roku 1995. Členstvo utečencov v politickom spoločenstve ich pôvodnej vlasti je však komplikovaná otázka, ktorá by si vyžadovala osobitú štúdiu.

Na lepšie pochopenie problematiky je potrebné upresniť a priblížiť konkrétny obsah a špecifiká troch základných kritérií pre členstvo v politickom spoločenstve. Už sme spomínali, že najdôležitejším kritériom je štátne občianstvo, aspoň na celoštátnej úrovni. Pravdou je aj to, že volebné zákonodarstvo Nového Zélandu a Uruguaja⁵⁾ poskytuje po uplynutí určitého času možnosť účasti na parlamentných voľbách aj cudzincom - rezidentom s trvalým pobytom, ale tu ide skôr len o netypickú výnimku. Občianstvo je skoro všade základnou a minimálnou podmienkou účasti na zákonodarných voľbách. Takzvaná kvalita občianstva (napríklad, či ho niekto získal narodením alebo naturalizáciou), prípadne paralelné vlastníctvo iného občianstva môžu síce do určitej mien/ v niektorých krajinách mať vplyv na voličské oprávnenia, ale väčšinou len vo sfére pasívneho volebného práva, prípadne v oblasti zastavania niektorých verejných funkcií. Napríklad v USA sa prezidentom môže stať len rodený občan Spojených štátov, na liberálnom Novom Zélande už spomínaní cudzinci