Vplyv európskej normotvorby na národné parlamenty a legitimita legislatívneho procesu v EÚ

Úloha národných parlamentov a ich postavenie v architektúre EÚ v kontexte európskej integrácie je téma, ktorej sa v posledných rokoch v právnej doktríne venuje čoraz väčšia pozornosť. Záujem o túto problematiku sa začal v polovici 90. rokov v súvislosti s objavujúcimi sa úvahami o demokratickom deficite EÚ a potrebe posilnenia postavenia národných parlamentov. Cieľom diskusií bolo dosiahnuť čo najefektívnejšie zapojenie zákonodarných zborov členských štátov EÚ do európskych záležitostí. Tento trend bol postupne reflektovaný aj v primárnom práve s cieľom vytvoriť dovtedy neexistujúci právny základ na etablovanie funkcií národných parlamentov v európskej inštitucionálnej štruktúre. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že istá redukcia úlohy národných parlamentov bola prirodzená ako logický následok stále silnejúcej európskej integrácie. Postavenie národných parlamentov bolo oslabené najmä v dôsledku zásad prednosti a priameho účinku komunitárneho práva, rozširujúcich sa kompetencií EÚ a tiež absenciou ich formálnej úlohy v európskych rozhodovacích procesoch. Je nesporné, že európska integrácia priniesla aj postúpenie výkonu časti právomocí na nadnárodnú entitu vrátane kompetencií v oblasti legislatívy, čím dochádza k zásahu do vnútroštátneho sýtemu, v ktorom národné parlamenty ako vnútroštátne zákonodarné zbory plnia najmä tradičné úlohy ústavodarcu a zákonodarcu, ale tiež kreačného či kontrolného orgánu. Národné parlamenty sú niektorými autormi označované ako "obete" európskeho integračného procesu, keďže v dôsledku európskej integrácie stratili nielen časť legislatívnych, ale aj kontrolných právomocí, najmä vo vzťahu k vnútroštátnej exekutíve, ktorá naďalej zohráva ústrednú úlohu pri rozhodovaní na úrovni EÚ.