Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Vstup prokurátora do správneho súdneho konania
Geffertová, H.: Vstup prokurátora do správneho súdneho konania. Právny obzor, 107, 2024, č. 1, s. 41 – 53.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2024.1.03
Entry of the prosecutor into administrative judicial proceedings. In accordance with the principle of the functional connection of the administrative judiciary and the noncriminal supervision of the prosecutor‘s office, the Code of the administrative court procedure granted the prosecutor a new powers within the framework of administrative court proceedings, the main purpose of which is to protect legality. In addition to the right to file a lawsuit in a whole range of administrative court proceedings after fulfilling the conditions established by law, the prosecutor is entitled to enter any proceedings before the administrative court. The Code of the administrative court procedure modified the prosecutor‘s authority to enter proceedings before the administrative court absolutely. The aim of this paper is to focus on this authorization and, even with the use of a historical probe, to think about whether such an authorization of the prosecutor in administrative court proceedings is justified. Doesn‘t such scope of the prosecutor‘s entry authority in the administrative judiciary exceed the very purpose of the administrative judiciary?
Key words: administrative judiciary, prosecutor, The Code of the administative court procedure
Úvod
Princíp funkčnej súvislosti správneho súdnictva a netrestného dozoru prokuratúry je zakotvený v ustanovení § 5 ods. 11 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj SSP). Tomuto princípu zodpovedá aj ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, podľa ktorého výkon dozoru funkčne súvisí s uplatnením oprávnení prokurátora v konaní pred správnym súdom podľa osobitného predpisu. Dôvodová správa k SSP
1)
k tomu uvádza, že zabezpečovanie zákonnosti v postupe a rozhodovaní orgánov verejnej správy je v právnom poriadku Slovenskej republiky na základe historického vývoja delené medzi správne súdnictvo a netrestný dozor prokuratúry. Tieto dva systémy nie sú konkurenčné, navzájom súvisia, sú právne previazané, vzájomne sa doplňujú a nadväzujú na seba. Účelom previazanosti správneho súdnictva a netrestného dozoru prokuratúry je najmä odbremenenie správneho súdnictva, zabezpečovanie zákonnosti vo veciach, v ktorých protiprávny stav vyhovuje všetkým účastníkom i orgánu verejnej správy, a teda absentuje ten, kto by sa so žalobou obrátil na správny súd, a tiež aj zjednocovanie judikatúry správnych súdov a "vymáhanie jej akceptácie" zo strany orgánov verejnej správy. Tento princíp je súčasne zvýraznením doposiaľ opomínanej a pritom nezastupiteľnej funkcie správneho súdnictva spočívajúcej v odstraňovaní korupcie premietnutej do nezákonného rozhodovania a postupov orgánov verejnej správy.Jedným z oprávnení prokurátora, ktoré upravuje SSP, je aj jeho oprávnenie vstúpiť do správneho súdneho konania. Toto oprávnenie je absolútne, SSP nestanovil žiadne podmienky jeho uplatnenia. V tomto článku sa zamýšľam nad tým, či je takto široko koncipované oprávnenie prokurátora dôvodné a či nepresahuje samotný účel správneho súdnictva. Dôvodová správa argumentuje pri obhajobe takto široko koncipovaného oprávnenia v správnom súdnictve aj historickými aspektmi. Na potvrdenie alebo vyvrátenie tohto názoru sa teda musíme obzrieť do histórie.
1. Historické aspekty
Ak sa zameriame na obdobie, ktoré najviac ovplyvnilo podobu súčasného správneho súdnictva a je jeho jednoznačnou inšpiráciou, paralelu nenájdeme. V prvej Československej republike sa totiž pozícia štátnych zástupcov postupne rozvíjala, pribúdali im rozmanité právomoci, ktoré však boli vo väčšej či menšej miere spojené s ich trestnoprávnou pôsobnosťou. Oprávnenia štátnych zástupcov sa do netrestnej oblasti, teda ani do oblasti správneho súdnictva, nerozširovali.
Obdobie, ktoré však prialo rozvoju prokurátorskej činnosti aj mimo trestnej oblasti, bolo obdobie po skončení druhej svetovej vojny. S účinnosťou od 1. januára 1951 bol prokurátor oprávnený vstúpiť do ktoréhokoľvek civilného konania v prípade, že to vyžadovala ochrana štátu či práv pracujúceho ľudu. Vystupoval tu ako zástupca štátu a strážca zákonnosti. Ak do konania vstúpil, bol následne oprávnený na všetky procesné úkony, ktoré mohol vykonať účastník podľa stavu konania, no sám však účastníkom nebol. Mal právo podať odvolanie proti rozsudku vo veciach, do ktorých vstúpil, a tiež podať návrh na obnovu konania
2)
. Tiež bola posilnená pozícia generálneho prokurátora, ktorému bolo priznané právo podať sťažnosť pre porušenie zákona proti akémukoľvek právoplatnému rozhodnutiu súdu v občianskych záležitostiach okrem rozhodnutí Najvyššieho súdu
3)
. Tým sa rozšírila jeho pôsobnosť, pretože dovtedy bol na to oprávnený len proti rozsudkom v trestných veciach (podľa zákona o zľudovení súdnictva). Vo vzťahu k správnemu súdnictvu jeho oprávnenia však nemali veľký dosah, pretože správne súdnictvo už v tom období bolo na ceste k zániku. Činnosť Najvyššieho správneho súdu sa po druhej svetovej vojne už neobnovila v takom rozsahu ako pred vojnou. Krátko fungoval Najvyšší správny súd v Prahe aj Najvyšší správny súd v Bratislave. V roku 1949 na základe ustanovenia § 137 Ústavy Československej republiky č. 150/1948 Zb. a ustanovenia § 1 zákona č. 166/1949 Zb. o sídle správneho súdu boli oba súdy spojené pod Správny súd so sídlom v Bratislave. Jeho činnosť trvala do roku 1952. Dňa 1. januára 1953 nadobudol účinnosť ústavný zákon č. 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre, ktorý už neobsahoval právnu úpravu správneho súdnictva ani Najvyššieho správneho súdu. Zákonom č. 65/1952 Zb.o prokuratúre boli zrušené všetky predpisy o správnom súde
4)
. Tým de iure zanikol Najvyšší správny súd. Prokuratúra sa zároveň plne vyčlenila ako samostatný orgán už nepodriadený ministrovi spravodlivosti. V tejto súvislosti je zaujímavé zdôvodnenie zániku správneho súdnictva v dôvodovej správe k zákonu č. 65/1952 Zb.: "
Soudní kontrola státní správy se opírala o zastaralý zákon o správním soudu a byla velmi nedokonalá. Jediný správní soud, byrokratický orgán, na jehož rozhodování se soudci z lidu neúčastnili, vykonával pravomoc na celém území republiky bez znalostí místních potřeb. Výhradně jednotlivci, který se cítil dotčen rozhodnutím administrativního orgánu, se ponechávalo, zda chce zakročit k odklizení nezákonného rozhodnutí nebo opatření, a rozhodnutí správního soudu zavazovalo administrativní orgán právě jen v té věci, ve které správní soud rozhodl. Administrativní orgán - jak se častěji stávalo - mohl tak zachovat svou nezákonnou praxi v jiných případech. Řízení před správním soudem bylo těžkopádné a mnohdy trvalo i léta, než správní soud rozhodl. Řízení bylo též velmi nákladné, a to znemožňovalo méně majetným vrstvám dovolat se rozhodnutí správního soudu. Správní soud tak sloužil převážně zájmům majetných vrstev; většina rozhodnutí správního soudu se týkala věcí daňových a cesta na správní soud byla jedním z prostředků daňového úniku. Správní soud byl typicky kapitalistickým zařízením, které mělo budit zdání legality. Ve své reakční podobě se znovu jasně ukázal ještě po r. 1945, kdy se svým rozhodováním snažil mařit znárodnění. Jeho činnost nyní již prakticky ustala."
Po zániku Najvyššieho správneho súdu bolo správne súdnictvo nahrádzané dozorom prokuratúry, čo je zrejmé zo znenia jednotlivých zákonov o prokuratúre. V zmysle zákona č. 65/1952 Zb. generálny prokurátor strážil, presadzoval a upevňoval socialistickú zákonnosť.
5)
6)
Dozeral na to, aby ministerstvá a iné úrady, súdy, národné výbory, orgány, inštitúcie, úradné osoby i jednotliví občania zachovávali zákony a iné právne predpisy, a preto najmä upozorňoval na zistené závady a dával podnet na preskúmanie rozhodnutí a opatrení, ktoré sú v rozpore s právnym poriadkom. Proti rozhodnutiam a opatreniam, ktoré sú v rozpore s právnym poriadkom, podával protest, pokiaľ osobitné predpisy neupravovali jeho postup inak. Uvedený zákon bol následne nahradený zákonom č. 65/1956 Zb.o prokuratúre, ktorý v druhej časti zakotvil všeobecný prokurátorsky dozor, ktorý vykonávali prokurátori. Tí boli oprávnení podať aj protest proti všeobecne záväzným nariadeniam národných výborov, proti všeobecným právnym predpisom a proti rozhodnutiam, opatreniam a iným aktom, ktoré sú v rozpore so zákonmi a inými právnymi predpismi.
7)
Následne bol zmenený ďalším zákonom o prokuratúre, a to zákonom č. 60/1965 Zb.Zaujímavé sú však tieto zákony právnou úpravou oprávnení prokurátora voči súdom (aj keď v tomto období nešlo o správne súdy, ale všeobecné). Už zákon č. 65/1952 Zb.zakotvil dozor generálneho prokurátora aj nad súdmi
8)
. V rámci tohto dozoru sa mohol zúčastňovať konaní na súdoch podľa ustanovení súdnych poriadkov, dozerať, aby súdy správne a jednotne používali zákony a zabezpečovať ochranu záujmov štátu a pracujúcich v konaní v občianskych právnych veciach. Zákon č. 65/1956 Zb.zaviedol v rámci prokurátorského dozoru aj dozor nad zákonnosťou súdnych rozhodnutí a účasť v konaní pred súdmi. Prokurátori podľa ustanovení súdnych poriadkov boli oprávnení sa zúčastňovať konania pred súdmi vo veciach trestných a občianskoprávnych a dozerať na zákonnosť postupu a rozhodnutia súdov a štátnych notárstiev, ako i na zákonnosť výkonu týchto rozhodnutí. Proti rozhodnutiam súdov a štátnych notárstiev, ktoré boli v rozpore so zákonmi a inými právnymi predpismi, mohli podávať opravné prostriedky podľa ustanovení súdnych poriadkov.
9)
Rovnako aj zákon č. 60/1965 Zb.obsahoval oddiel o dozore nad zákonnosťou postupu a rozhodovania súdov a štátnych notárstiev a účasti
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 1/2024
