Vybrané aspekty trestného činu agresie definovaného počas hodnotiacej konferencie k Rímskemu štatútu medzinárodného trestného súdu

The article focuses on the development and current state of international norms covering the crime of aggression. It aims to analyse last updates relating to the adoption of a definition of the crime of aggression and conditions of exercise of jurisdiction of the International Criminal Court over it. The amendments of the Rome Statute, the establishing document of the International Criminal Court, were adopted by during the Review Conference that took place in Kampala, Uganda, from 31 May to 11 June 2010. The article also provides comments on amendments to the Elements of Crimes and on Understandings regardings the amendments to the Rome Statute of the International Criminal Court on the Crime of Aggression.

11. jún 2010, Kampala, Uganda. Tento deň Zhromaždenie štátov, zmluvných strán (ďalej len "Zhromaždenie štátov"), ktoré je hlavným riadiacim orgánom Medzinárodného trestného súdu (ďalej aj "Súd"), prijalo definíciu trestného činu agresie.¹⁾ Hoci zločin proti mieru bol zahrnutý už v Norimberskom štatúte v roku 1945 a akt agresie bol upravený rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov (ďalej aj "OSN") č.3314 (XXIX) zo dňa 14. decembra 1974, trestný čin agresie zamestnával medzinárodné spoločenstvo v moderných dejinách dlhú dobu. A ešte dlhú dobu ho zamestnávať bude.

Cieľom tohto článku je priblížiť slovenskej odbornej verejnosti rezolúciu RC/Res. 6 (ďalej aj "rezolúcia"), a to najmä jej tri prílohy.²⁾ To znamená predovšetkým samotnú definíciu trestného činu agresie a podmienky výkonu jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu (príloha č.I rezolúcie). Prvá časť článku sa bude zaoberať základnými otázkami vývoja, ktorý sa odohral pred 11. júnom 2010. Druhá časť sa sústredí na spomínanú prvú prílohu, ktorá špecifikuje zmeny Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (ďalej aj "Štatút"). Zmeny dokumentu Skutkové podstaty trestných činov (príloha č.II rezolúcie) a dokument Ponímanie, resp. chápanie zmien Rímskeho štatútu (príloha č.III rezolúcie) sú predmetom analýzy tretej časti článku.³⁾ Záver sa zameria na odpoveď na otázku, ako je možné chápať prijatú definíciu trestného činu agresie - naozaj ide o historický míľnik vo vývoji medzinárodného trestného práva?

Trestný čin agresie (konanie jednotlivca) má iné prvky ako akt agresie (konanie štátu). Keďže sa tento článok sústreďuje na analýzu trestného činu agresie, akt agresie sa spomína iba v nevyhnutných súvislostiach.

Prvým medzníkom vo vývoji trestnoprávneho zákazu agresie na medzinárodnej úrovni bolo prijatie Norimberského štatútu. Napriek rozličným námietkam, súvisiacim so zásadou , boli do neho okrem vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti zaradené aj zločiny proti mieru.⁴⁾ Tie boli v Norimberskom štatúte definované ako

Štatút Tokijského tribunálu, konkrétne jeho čl. 5 písm. a), dôsledne nasledoval svojho predchodcu, Norimberský štatút, a zahrnul medzi zločiny, ktoré bol oprávnený stíhať a trestať, aj trestné činy proti mieru a trestné činy prípravy zločinov proti mieru. Jediný rozdiel v znení konkrétnych článkov bol ten, že Tokijský štatút výslovne poukázal na irelevantnosť aktu vyhlásenia vojny.

Po Norimberskom procese ako významnom medzníku medzinárodného trestného práva sa aj v oblasti úpravy trestného činu agresie s napätím očakával ďalší vývoj. Avšak na rozdiel od úpravy zločinov proti ľudskosti, kde bol napr. v roku 1948 prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia, a na rozdiel od vojnových zločinov, kde boli roku 1949 prijaté Ženevské dohovory, v oblasti zločinu proti mieru sa nedospelo k obdobným výsledkom.⁶⁾ Po prijatí Charty OSN v roku 1945, v tomto smere predovšetkým jej čl. 2 ods. 4 zakazujúceho použitie sily alebo hrozby silou, sa diskusia na tému agresie sústredila v Komisii OSN pre medzinárodné právo.⁷⁾ Tá na základe poverenia Valného zhromaždenia OSN⁸⁾ síce pripravila a v roku 1954 aj predložila Návrh kódexu trestných činov proti mieru a bezpečnosti ľudstva, ale ďalšou rezolúciou Valného zhromaždenia OSN⁹⁾ bol tento návrh nepriamo odložený . Oficiálne bolo prerokúvanie tohto Návrhu prerušené až dovtedy, kým v tom čase zriadený Osobitný výbor pre definíciu agresie nevyrieši definičné otázky zločinu proti mieru. Ten však odzrkadľoval dobu svojho pôsobenia a počas úvodnej fázy Studenej vojny nebol schopný predložiť žiadne závery. Neprijatie právne záväznej definície odzrkadľuje aj fakt, že ide o trestný čin, ktorý je spätý s vedúcimi funkciami na čele štátov a s otázkou použitia sily ako takou.¹⁰⁾ Dôležitým medzníkom bolo prijatie rezolúcie č.3314, ktorá obsahuje definíciu aktu agresie.¹¹⁾ Z hľadiska prijatej definície trestného činu agresie je zaujímavým faktom, že hmotnoprávne ustanovenia tejto rezolúcie upravujú definíciu aktu agresie v kombinácii všeobecného ustanovenia a demonštratívneho výpočtu aktov agresie.¹²⁾

Rezolúcia č.3314 sa však nestala podkladom pre žiadnu medzinárodnú zmluvu, od jej prijatia sa nevyvíjali žiadne snahy o vypracovanie samostatnej, právne záväznej medzinárodnoprávnej normy. Na druhej strane, prijatá rezolúcia bola dôležitým podkladom pre Komisiu OSN pre medzinárodné právo pre prepracovanie Návrhu kódexu trestných činov proti mieru a bezpečnosti ľudstva a pre prípravu Návrhu štatútu stáleho medzinárodného trestného súdu.

Podľa rezolúcie č.3314 je útočná vojna zločinom proti medzinárodnému mieru a zakladá medzinárodnú zodpovednosť. Nešpecifikuje ale bližšie, že sa týka aj jednotlivcov.

Napr. vo všeobecnom článku rezolúcie je jasne uvedené, že "agresia je použitie sily jedným štátom..." Je však potrebné vziať do úvahy a sústrediť sa na argument uvádzaný v rozsudku Norimberského tribunálu:

.¹³⁾

Trestným činom agresie sa výslovne zaoberá Návrh kódexu trestných činov proti mieru a bezpečnosti ľudstva z roku 1991 (reflektuje Návrh kódexu trestných činov proti mieru a bezpečnosti ľudstva, ktorý bol predložený Valnému zhromaždeniu v roku 1954) a z roku 1996. Ten vo svojom prvom článku stanovuje, že zločiny proti mieru a bezpečnosti ľudstva sú zločinmi podľa medzinárodného práva, za ktoré budú potrestaní príslušní jednotlivci. Návrh kódexu však predstavoval len výsledky diskusií a príprav Komisie OSN pre medzinárodné právo, ktorých úprava ostala v rovine návrhov. Ako už bolo uvedené, ďalším významným medzníkom bolo prijatie Rímskeho štatútu v roku 1998 a nadobudnutie jeho platnosti v roku 2002.

Už počas prípravy textu Štatútu zakladajúceho Medzinárodný trestný súd (ďalej aj "Súd") sa ukázalo, že názory na trestný čin agresie vo vzťahu k jurisdikcii Súdu sa líšia.¹⁴⁾ Nešlo len o stret názorov, či trestný čin agresie má byť do Štatútu zahrnutý, alebo sa má plne ponechať v kompetencii Bezpečnostnej rady OSN, aj keď v jej prípade ide výlučne o politický orgán. Líšili sa aj názory na spôsob a rozsah tohto zahrnutia do Štatútu.

Výsledkom rokovaní je Rímsky štatút, ktorý vo svojom čl. 5 stanovuje, že Súd má právomoc nad trestným činom agresie. Podľa ods. 2 tohto článku však bude túto právomocvykonávať až po prijatí zmeny Štatútu. Táto zmena Štatútu, ktorú predpokladá už samotný Štatút, bola prijatá počas Hodnotiacej konferencie (tzv. revíznej konferencie), ktorá sa konala od 31. mája do 11. júna 2010 v Kampale v Ugande. Jedným z bodov programu bola definícia agresie a určenie podmienok výkonu jurisdikcie Súdu v jej prípade. Samozrejme, práce na definícii trestného činu agresie a súvisiacich právnych otázkach trvali niekoľko rokov. Prípravná komisia pre Rímsky štatút pracovala totižto na príprave návrhu definície agresie aj po skončení Rímskej konferencie, a to až do 1. júla 2002, kedy nadobudol Rímsky štatút platnosť.¹⁵⁾ Následne sa kre