Výpoveď zmlúv uzatvorených na dobu určitú

V druhom čísle časopisu Právny obzor v roku 2010 som publikoval svoj príspevok venovaný problematike výpovede zmlúv uzatvorených na dobu určitú. V príspevku išlo o otázku, či ustanovenie § 582 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") bráni alebo nebráni účastníkom zmluvy uzatvorenej na dobu určitú dojednať v zmluve možnosť jej ukončenia výpoveďou. Mojím cieľom je krátko pokračovať v danej téme a doplniť, resp. korigovať niektoré svoje tvrdenia uvedené v predchádzajúcom príspevku.

Považujem za vhodné začať poukazom na rozdiel medzi permisívnym či imperatívnym charakterom právnej normy na jednej strane a jej kogentnosťou či dispozitívnosťou na strane druhej. Pri nezohľadnení tohto rozdielu môže dôjsť k stotožneniu kogentnej normy s normou prikazujúcou, resp. zakazujúcou, a dispozitívnej normy s dovoľujúcou. V predchádzajúcom príspevku som sa chtiac-nechtiac dopustil podobného posunu. Z hľadiska vágnosti formulácie § 2 OZ, ktorý stanovuje kritériá kogentnosti a dispozitívnosti jednotlivých ustanovení OZ, môže byť táto redukcia v istom zmysle opodstatnená, pokiaľ ide o stotožnenie prikazujúcej, resp. zakazujúcej a kogentnej normy. V príspevku som uviedol, že ¹⁾ Pokiaľ však ide o stotožnenie oprávňujúcej a dispozitívnej normy, nie je táto redukcia správna. Ani pokiaľ ide o stotožnenie prikazujúcej, resp. zakazujúcej a kogentnej normy, snáď nie je presná. Z hľadiska precíznosti treba povedať, že pri analýze ustanovenia § 582 sú namieste dve, v zásade samostatné otázky: