Vývoj práva nekalej súťaže na našom území

Kreovanie národných právnych úprav práva proti nekalej súťaži. Francúzsky a nemecký model. Prvý československý zákon o ochrane proti nekalej súťaži. Právna úprava nekalej súťaže v rokoch na území Slovenska 1918 - 1938. Právna úprava nekalej súťaže na území Slovenska v rokoch 1938 - 1990. Právna úprava nekalej súťaže na území Slovenska po roku 1990.

Hospodárska súťaž bola právne regulovaná už v starej Číne.¹⁾ Na území Európy nájdeme právne úpravy hospodárskej súťaže v stredoveku v právach miest (napríklad mestské právo Augšburské z roku 1276).²⁾

Právo proti nekalej súťaži, tak ako ho poznáme v dnešnej právnej podobe, historicky vznikalo najmä v rámci odvetvia súkromného práva. Myšlienka zákona proti nekalej súťaži sa prvýkrát objavila vo Francúzsku okolo roku 1850.³⁾ Zákon napokon prijatý nebol a francúzske súdy vyvinuli obsažný a účinný systém ochrany pred nekalou súťažou odvodený od článkov 1382 a 1383 francúzskeho občianskeho zákonníka,⁴⁾ aj bez osobitnej právnej úpravy.⁵⁾ Judikatúra dokonca vytvorila na základe svojich rozhodnutí v našom ponímaní špecifické skutkové podstaty nekalej súťaže.⁶⁾ Druhý spôsob riešenia problematiky ochrany pred nekalou súťažou bolo vypracovanie osobitného zákona. Ako vzorový možno označiť nemecký zákon č. 499/1909,⁷⁾ ktorý platil v Nemecku takmer 100 rokov.⁸⁾ Nesmierne veľký vplyv na kreovanie jednotlivých národných právnych úprav v tejto oblasti mala revízia Parížskeho únijného dohovoru o ochrane priemyselného vlastníctva (ďalej len "Dohovor").⁹⁾ Už na prelome 19. a 20. storočia, teda v pomerne skorom období vývoja národných úprav hospodárskeho, respektíve obchodnoprávneho charakteru, bola aj na medzinárodnej úrovni nastolená požiadavka určiť legislatívnou formou "pravidlá hry" vzťahujúce sa na súťažné aktivity. Táto požiadavka našla svoje stelesnenie v článku 10bis Dohovoru, ktorý bol do neho inkorporovaný po jeho bruselskej revízii v roku 1900.¹⁰⁾ Normy súťažného práva mali za úlohu chrániť pred spoločensky nežiaducimi deformáciami súťažných vzťahov. Poskytovali ochranu súkromných záujmov vo vzájomných vzťahoch medzi súťažiteľmi proti takým konaniam, ktoré vykazovali známky rozporu s dobrými mravmi či zásadami slušnosti a ku ktorým dochádzalo pri obchodovaní alebo pri výkone podnikateľskej činnosti súťažiteľov.

Rakúsko-Uhorsko bolo od 1.1.1900 jedným z členských štátov Dohovoru, z čoho mu vyplýval právny záväzok legislatívne upraviť zákaz nekalej súťaže. Vtedajšia legislatíva sa preto dlhodobo pokúšala o prijatie samostatného zákona proti nekalej súťaži. Aj napriek dvom pripraveným osnovám zákona, k prijatiu zákona nedošlo.¹¹⁾

Novo vznikajúci československý štát výslovne pristúpil k Dohovoru dňa 5.10.1919,¹²⁾ a tým aj k povinnosti včleniť úpravu práva proti nekalej súťaži do československého právneho poriadku. Podľa článku 1 Dohovoru pod pojem ochrany živnostenského (v súčasnosti priemyselného) vlastníctva spadala aj ochrana označenia pôvodu a potláčanie nekalej súťaže. Z článku 10bis tohto Dohovoru vyplývala povinnosť zaistiť účinnú ochranu proti nekalej súťaži príslušníkom únijných štátov. Pokiaľ však neexistoval osobitný zákon zameraný na potláčanie nekalej súťaže, tento medzinárodný záväzok ČSR nebol ešte naplnený. Priebežne mohla byť právna ochrana proti nekalým konkurenčným praktikám poskytovaná iba podľa všeobecných ustanovení občianskeho, resp. obchodného zákonníka. Československo pristúpilo aj k Madridskému dohovoru o potieraní nesprávnych údajov pôvodu tovaru,¹³⁾ na základe ktorého prijalo zákony v tejto oblasti.¹⁴⁾

Vo fáze príprav prvého československého zákona o nekalej súťaže boli postupne vypracované dva návrhy budúcej právnej úpravy. Prvý návrh zákona z roku 1923 vychádzal z výlučného uplatnenia princípu generálnej klauzuly. Obsahoval všeobecne formulovaný zákaz každého súťažného konania, ktoré bol v rozpore s dobrými mravmi. Či ide alebo nejde o takéto konanie, mal rozhodovať zvláštny znalecký zbor podľa voľnej úvahy pri zohľadnení všetkých okolností prípadu.¹⁵⁾

Podobu zákona dostal až druhý návrh zákona z roku 1925,¹⁶⁾ ktorý čerpal z osvedčeného vzoru nemeckej právnej úpravy, ktorá bola postavená na vymedzení jednak generálnej klauzuly nekalej súťaže, jednak osobitných skutkových podstát najtypickejších nekalosúťažných konaní.¹⁷⁾ Nemecká právna úprava v rámci generálnej klauzuly nekalej súťaže zakazovala konania realizované v hospodárskom styku za účelom súťaže, ktoré sa priečia dobrým mravom. Na vymedzenie generálnej klauzuly nadväzovali podrobnejšie ustanovenia týkajúce sa jednotlivých skutkových podstát a ustanovenia procesného charakteru. Nekalosúťažné konania boli podľa nemeckej právnej úpravy postihované civilnoprávnymi a trestnoprávnymi sankciami.

Prvorepublikový zákon č.111/1927 Sb. z. a n. o ochrane proti nekalej súťaži (ďalej len "zákon") bol prijatý dňa 15.7.1927 a účinnosť nadobudol dňa 28.1.1928.¹⁸⁾ Tento zákon obsahoval komplexnú úpravu problematiky práva proti nekalej súťaži a patril k jedným z prvých právnych predpisov, ktoré boli vypracované ako jednotné predpisy pre celú vtedajšiu ČSR.¹⁹⁾ Na vydanie tohto zákona zareagovala veľmi pružne aj vtedajšia slovenská odborná literatúra.²⁰⁾ Z dôvodov konštrukcie právnej úpravy samotného zákona proti nekalej súťaži nie je možné jednoznačne hovoriť o verejnoprávnej a súkromnoprávnej úprave v rámci súťažného práva, keďže samotný zákon č.111/1927 Sb. z. a n. poskytoval súťažiteľom nielen tradičné formy ochrany prostriedkami súkromného práva, ale garantoval aj verejnoprávny postih (Hlava II - Ochrana trestní, Hlava III - Ustanovení správní). Z formálneho hľadiska bol zákon č.111/1927 Sb. z. a n. rozdelený do piatich hláv:

Hlava I. - súkromnoprávna ochrana,

Hlava II. - trestná ochrana,

Hlava III. - správne ustanovenia,

Hlava IV. - všeobecné ustanovenia,

Hlava V. - záverečné ustanovenia.

Poskytoval súťažiteľom až tri druhy právnej ochrany pred nekalosúťažnými konaniami, a to ochranu civilnoprávnu, trestnoprávnu a na rozdiel od nemeckej právnej úpravy aj ochranu správnoprávnu (prvé tri hlavy zákona). Ochranu proti nekalosúťažným konaniam nerealizovali len súdy, ale aj administratívne orgány. Kompetencia týchto administratívnych orgánov potom mohla byť ešte rozšírená v prípadoch podľa § 53 ods. 3 zákona, ktorý priznal živnostenským spoločenstvám kompetenciu na autonómnu úpravu nekalej súťaže.²¹⁾

Najdôležitejšou obsahovou odchýlkou československého zákona v porovnaní s nemeckou úpravou však bolo odchylné vymedzenie generálnej klauzuly nekalej súťaže: kým nemecký zákon postihoval konanie proti dobrým mravom vo všeobecnosti, československý zákon bol namierený proti konaniu subjektov, ktoré sa v hospodárskom styku konaním spôsobilým poškodiť súťažiteľa dostali do rozporu s dobrými mravmi súťaže (§ 1 zákona).²²⁾

Nosná zložka zákonom poskytovanej právnej ochrany - civilnoprávna ochrana, bola postavená na vymedzení jednak generálnej klauzuly nekalej súťaže (§ 1 zákona), jednak na vymedzení jednotlivých osobitných skutkových podstát nekalosúťažných konaní. Zákon teda prijal tzv. miešaný kauzistický systém právnej úpravy nekalej súťaže so subsidiárnou generálnou klauzulou.²³⁾ Pokiaľ ide osobitné skutkové podstaty, v právnej úprave zákona sa ocitli tieto konkrétne skutkové podstaty:

Poškodený súťažiteľ, či v niektorých prípadoch aj každý súťažiteľ alebo korporácia povolaná podľa stanov chrániť hospodárske záujmy súťažiteľov sa mohli dovolávať ochrany prostredníctvom zdržovacej žaloby a odstraňovacej žaloby (žaloba o odstránenie závadného stavu). Poškodený súťažiteľ sa mohol dovolávať aj náhrady škody prostredníctvom žaloby na náhradu škody. Zároveň bolo v zmysle zákona možné žiadať aj o poskytnutie primeraného odškodného (zadosťučinenia) za utrpené príkorie (§ 16 zákona). Zákon pripúšťal aj možnosť, aby súd priznal v spore úspešnej strane právo uverejniť právoplatný rozsudok vo veciach nekalej súťaže na náklady strany, ktorá v spore neuspela.

Zákon konštruoval jednotlivé skutkové podstaty nekalosúťažných konaní v prvom rade ako civilné delikty; niektoré vybrané osobitné skutkové podstaty však boli za zákonom stanovených podmienok zároveň kvalifikovateľné aj ako trestné činy (priestupky a prečiny proti nekalej súťaži). Išlo napr. o priestupok nekalej reklamy (§ 25 zákona), priestupok nesprávneho označovania pôvodu tovaru (§ 26 zákona) alebo o prečin zľahčovania (§ 27 zákona).²⁴⁾ V rámci trestnoprávnej ochrany poskytovanej zákonom bolo možné takéto konania žalovať súkromnom trestnou žalobou (zákon hovoril o tzv. súkromnej (hlavnej) obžalobe), pričom jurisdikciu v danom prípade vykonávali výlučne občianske trestné súdy.

Niektoré typy nekalosúťažných konaní, ktoré boli v zákone výslovne uvedené, ako napr. porušenie predpisov o veciach z konkurznej podstaty, exekučnej dražby a výpredaja (§ 42), lavínové obchody (§ 43 zákona) alebo tzv. konania prémiové (§ 44 zákona), boli zákonom kvalifikované ako správne delikty a postihované ako administratívne priestupky nielen finančnou pokutou, ale aj väzením (v terminológii zákona tzv. "uzamčením") v časovom rozpätí až do jedného me