Započítanie ako spôsob uspokojenia veriteľa v súkromnom práve

The article deals with the problem of offsetting substantive as well as procedural terms. At the outset, the authors devote legal historical excursion of and offsetting passed to the substantive conditions for set-off condition as a way of satisfying creditor in alternative manner. Subsequently, the Authors focuse on the current legislation of the offsetting and its conditions according to both procedural and substantive law. According to substantive law they deal with conditions of offsetting- compensation receivables in private law as one of the ways to satisfy the creditor as is specified in the §§ 580 to 581 of the Civil Code respectively the provisions of §§ 358-364 of the Commercial Code, specifying their content and analysis. Besides that they point out to the possible modification of these rules by specific legislation such as Act No 36/2005 Coll. Family Code or According to procedural law, the article discusses the issue of raising the compensatory objection in civil proceedings , including raising the compensatory objections . It also deals with the question whether the compensatory objection can be raised also in the following proceedings after enforcement proceedings. In the context of the interpretation it refers to the decisions of the judicial authorities and mainly to the decisions of the Supreme Court on the given issue.

Problematika započítania bola upravená vo Všeobecnom Občianskom zákonníku, (nazývaný aj cisársky patent z 1. júna 1811 č. 946 r. z.), ktorý bol platný na území Čiech, Moravy a Sliezska. Započítanie alebo kompenzácia bolo upravené v tretej hlave nazvanej , konkrétne v ustanoveniach §§ 1438 až 1443. Cisársky patent v ust. § 1438 stanovoval podmienky započítania nasledovne: . Aby bolo možné pohľadávky započítať, museli kumulatívne nastať tieto skutočnosti:

Za pravú pohľadávku sa podľa dobovej literatúry považovala taká pohľadávka, ktorá bola uplatniteľná na súde. Kompenzáciu bolo možné uplatniť len vtedy, ak boli obe pohľadávky žalovateľné.²⁾ Započítať nebolo možné naturálne obligácie.³⁾ V tomto období sa viedol akademický spor, či na započítanie je potrebný prejav vôle dlžníka, alebo postačí, aby sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli. Podľa Sedláčeka ide len o doktrinálny spor, ktorý sa v praxi nijakým spôsobom neprejavuje.⁴⁾ Naproti tomu iní civilisti zastávali názor, že záväzok zanikne síce , je však potrebné, aby sa aspoň jedna strana dovolala kompenzácie.⁵⁾ Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplývalo, že započítací prejav nebolo možné vziať späť, čo taktiež potvrdzuje, že jedným z predpokladov úspešného započítania bol kompenzačný prejav vôle jedného z dlžníkov. ⁶⁾ Podľa rozhodnutia uverejneného v úradnej zbierke.⁷⁾ .⁹⁾

Podľa ustanovenia § 1439: ¹⁰⁾ Podľa ust. § 1440: Podľa ust. § 1441:

Ust. § 1442 upravovalo, že .

V ustanovení § 1442 Všeobecný Občiansky zákonník umožňoval v prípade postupného prevodu pohľadávky na niekoľko osôb, že dlžník mohol odpočítať svoju pohľadávku, ktorú mal v dobe postupu voči prvému veriteľovi, ako aj tú pohľadávku, ktorú mal proti poslednému veriteľovi, avšak nebolo možné započítať pohľadávku, ktorú mal oproti niektorému veriteľovi, ktorý bol medzi prvým a posledným veriteľom.

Obchodnozáväzkové vzťahy upravoval Všeobecný Obchodný zákonník č.1/1863 zo 17. decembra 1862. Obchodný zákonník neupravoval samostatne inštitút započítania oddelene od Všeobecného Občianskeho zákonníka, tak ako to je v súčasne platnej právnej úprave na území Slovenskej republiky, keď započítanie je upravené tak v Občianskom zákonníku zákon č. 40/1964 Zb. v ustanoveniach §§ 580 až 581, ako aj v Obchodnom zákonníku, zákon č.513/1991 Zb. v ustanoveniach §§ 358 až 364.

Jedinou zmienkou o započítaní vo Všeobecnom Obchodnom zákonníku bolo ust. § 121, podľa ktorého "¹¹⁾

Na našom území platil Zákonný článok XXXVII z roku 1875, ktorý bol na vtedajšie uhorské pomery veľmi významným právnym predpisom, ktorý komplexne upravoval obchodnoprávnu problematiku. Okrem všeobecných ustanovení obsahoval dve časti. Prvá sa zaoberala obchodníkmi a obchodnými spoločnosťami (§§ 3 až 257) a druhá sa zaoberala úpravou obchodných úkonov v ust. (§§ 258 až 566).

Podľa ustanovenia § 96 zákonného článku XXXVII z roku 1875, pokiaľ spoločnosť trvá, ani v celku ani čiastočne nemôžu si započítať voči spoločnosti to, čo môžu pohľadávať na jednotlivých členov. Po zrušení spoločnosti je započítanie natoľko prípustné, nakoľko pohľadávka spoločnosti pri konečnom rozvrhu na niektorého spoločníka bola prenesená. Podobne nie je prípustné započítanie medzi súkromnými pohľadávkami jednotlivého člena a medzi pohľadávkami jeho dlžníka proti spoločnosti, ak dlžník voči spoločnosti uplatňuje svoju pohľadávku za predpokladu, že pohľadávka spoločníka ne-bola postúpená spoločnosti. Podľa dobovej judikatúry sa .¹²⁾ Vyššie uvedené ustanovenie § 96 o započítaní platili rovnako aj pre družstvá.¹³⁾

K otázke započítania je významný zákon č. 141/1950 Zb. tzv. stredný Občiansky zákonník, ktorý nadobudol platnosť a účinnosť dňom 1.1.1951 a k tomuto dňu zrušil najmä Všeobecný Občiansky zákonník (zákon č. 946/1811 Sb. z. s.), ako aj všeobecný Obchodný zákonník (zákon č. 1/1863 r.z.). Stredný Občiansky zákonník upravoval zánik záväzkov v 15. hlave, pričom započítanie bolo obsiahnuté v ustanovení § 326 a nasl.

Podľa ustanovenia § 326 stredného Občianskeho zákonníka Na základe vyššie uvedeného teda bolo potrebné, aby boli splnené nasledujúce predpoklady: - ide o vzájomné pohľadávky, - rovnakého druhu, - vzájomne sa kryjú.

Ďalším predpokladom na započítanie bol prejav niektorej zo strán na započítanie. Pohľadávky zanikli dňom, keď sa započítateľné pohľadávky stretli. Je teda nesporné, že k započítaniu pohľadávky bol nevyhnutný kompenzačný prejav jednej zo strán. Započítať pohľadávky bolo možné jednostranným alebo aj dvojstranným právnym úkonom. Zákon výslovne uvádzal, ktoré pohľadávky nie je možné započítať. Započítať nie je možné pohľadávky premlčané, neplatné pre nedostatok formy alebo vôbec nežalovateľné. Z toho vyplýva, že pohľadávky, ktoré nebolo možné uplatniť na súde, nebolo možné ani započítať.

Zákon výslovne vylučoval v ustanovení § 328 započítanie pohľadávky splatnej proti pohľadávke nesplatnej. Započítanie nebolo prípustné ani proti pohľadávkam na vrátenie vecí svojpomocne alebo ľstivo odňatých, vypožičaných, daných do uschovania alebo prenajatých, alebo na peňažnú náhradu za ne.

Ak išlo o pohľadávku, ktorá bola postupne prevedená na niekoľko osôb, mohol síce dlžník započítať pohľadávku, ktorú mal v čase prvého prevodu proti prvému prevodcovi, ako aj svoju pohľadávku, ktorú má proti poslednému veriteľovi. Nemôže však započítať svoju pohľadávku, ktorú má proti niektorému z prevodcov prostredných. Toto ustanovenie § 331 stredného Občianskeho zákonníka je totožné s ustanovením § 1442 Všeobecného Očianskeho zákonníka. Ust. § 332 umožňovalo dohodou započítaním vyrovnať akékoľvek vzájomné pohľadávky. Toto ustanovenie je zhodné s ust. § 364 slovenského Obchodného zákonníka zákona č.513/1991 Zb. Rovnako dohodou možno v zmysle ust. § 581 ods. 3 Občianskeho zákonníka zákona č.40/1964 Zb. započítať všetky pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, okrem výživného na maloleté dieťa.

Zákonom č. 40/1964 Zb. O