Záruky zaistenia sociálnej úrovne jednotlivca

In identifying legal guarantees aimed at ensuring the social level of the individual, which is significantly created by constitutional social rights expressed by statutory legislation, we face problems of interpretation of the definition of basic human right and freedom. The Constitution of the Slovak Republic associates this concept in practice only with the fundamental rights and freedoms of the "first generation". As well as relative and accessorial nature of constitutional social rights, mainly based on the formulation of the Art. 51 Paragraph 1 of the Constitution of the Slovak Republic, does not guarantee a sufficient level of social assurance of an individual. The above mentioned is a serious deficiency in relation with the purpose of social rights, which is to ensure a reasonable degree of individual freedom through equality in material guarantees. Despite the lower legal availability of the essence of social rights within all the application or enforceability of (constitutional) social rights of an individual, it cannot be considered as a refusal of rights pertaining to an individual (citizen). The state is obliged to ensure and provide guarantees ensuring social level of the individual and it is through respecting the principles of the in its established and regulated legal environment. Full respect of the constitutional principles of (in particular the principle of equality, non-discrimination, legal assurance or constitutionality) eliminates illegitimate interventions in social-legal status of an individual, which, by their intensity, would fundamentally change the quality level of the individual's status. An analysis of the decisions of the Constitutional Court of the Slovak Republic apparent insufficient to ensure a balance between the principle of equality and the principle of certainty. Finally, the state is obliged to comply with the non-excludable (special) economic dimension of the real individuals' access to their constitutional social rights via state resources, which in accordance with Art. 55 Paragraph 1 of the Constitution of the Slovak Republic are created within a market economy based on the social principles.

Právny systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike (ďalej len "SR"), podobne ako v ostatných demokratických krajinách, vychádza z metódy garancie a realizácie sociálnych práv zakotvených tak vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako aj v prameňoch medzinárodného a európskeho práva. Potreba sociálnej ochrany (¹⁾ ) jednotlivca zo strany štátu sa najčastejšie odvodzuje z práva na ľudskú dôstojnosť, práva na život a práva na ochranu zdravia. Uvedené okrem argumentačnej podpory poznatku o "prežitej" klasifikácii ľudských práv a slobôd na tri generácie (občianske a politické práva označované aj ako "obranné"; hospodárske, sociálne a kultúrne práva označované aj ako "nárokové";²⁾ práva solidarity ako je napr. právo na priaznivé životné prostredie alebo právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu)³⁾ svedčí skutočnosti, že pojem sociálnych práv je možné chápať v užšom a širšom zmysle slova. V širšom zmysle slova systém sociálnych práv podstatne prekračuje obsahový rámec klasických sociálnych práv (akým je najmä právo na hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa a právo na ochranu zdravia), t.j. nepochybne do sociálnych práv patrí aj právo na vzdelanie, právo na koaličnú slobodu (resp. slobodu združovania sa s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov), právo na štrajk a ďalšie.⁴⁾ Obdobne tieto práva prekračujú obsahovú náplň systému sociálneho zabezpečenia a vytvárajú tak širší systém sociálnej bezpečnosti SR. Ľudské práva a slobody, ktorých esenciálne zameranie má sociálno-hospodársky a kultúrny charakter, sú obsiahnuté v⁵⁾. oddiele druhej Hlavy Ústavy SR pod názvom "Hospodárske, sociálne a kultúrne práva".

Realizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných ľudských, občianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. ), ktorý prostredníctvom súboru právnych, inštitucionálnych a ekonomických opatrení vytvára podmienky na zmiernenie, resp. odstránenie následkov sociálnych udalostí, ktoré jednotlivca vytláčajú na okraj spoločnosti. Záväzky štátu na poli sociálneho zabezpečenia je možné identifikovať tak vo vnútroštátnom právnom poriadku (predovšetkým v podobe ústavných sociálnych práv), ako aj v medzinárodnoprávnej oblasti, a to v členstve SR v medzinárodných organizáciách a v obsahu medzinárodných dohovorov, ku ktorým SR pristúpila. Na jednej strane existuje záväzok štátu v rámci svojich možností vytvoriť podmienky na realizáciu sociálneho práva jednotlivcom vrátane jeho vymožiteľnosti. Na strane druhej prináleží jednotlivcovi sociálne právo/práva zaručujúce mu spoluúčasť štátu na riešení jeho životných situácií v rámci ústavnoprávnych limitov (akými sú v zmysle čl. 12 a 13 Ústavy SR napríklad zachovanie základných práv a slobôd iných, uplatňovanie práv spôsobom neporušujúcim zákaz ujmy na právach iných osôb, rešpektovanie rovnosti v právach).

Nakoľko je SR vybudovaná na princípoch zvrchovaného právneho a demokratického štátu, ktorý uznáva a dodržiava medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaný, , a to najmä prostredníctvom Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)5 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950).⁶⁾ Okrem univerzálnych medzinárodných dohovorov týkajúcich sa vymedzenia a ochrany základných práv a slobôd je SR viazaná aj medzinárodnými dohovormi, ktoré sú špeciálne zamerané na vymedzenie a ochranu sociálnych práv, ako je revidovaná Európska sociálna (1996)⁷⁾ a jej predchádzajúci dokument Európska sociálna (1961)⁸⁾ vrátane Dodatkového protokolu (1988), dohovory Medzinárodnej organizácie práce (ILO), ako je Dohovor ILO č.102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (1952),⁹⁾ Dohovor ILO č.130 o liečebno-preventívnej starostlivosti a dávkach v chorobe (1969),¹⁰⁾ Dohovor ILO č.128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (1967)¹¹⁾ a ďalšie dohovory, ktoré sú obsiahnuté v Zozname dohovorov,¹²⁾ do ktorých SR po svojom vzniku sukcedovala ako nástupnícky štát bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky.

Na úrovni práva Európskej únie je to základných práv EÚ (Nice 2000),¹³⁾ a pre oblasť sociálneho zabezpečenia sú to predovšetkým práva obsiahnuté v Hlave IV. tejto charty príznačne označenej "Solidarita" ako primárnym princípom sociálnej oblasti ().

K medzinárodným dokumentom, ktoré pre sociálnu oblasť SR nevytvárajú záväzky, ale môžu byť inšpiratívne pre ďalší kvalitatívny rozvoj tejto oblasti, patrí Európska konvencia o sociálnom zabezpečení č.78 (1972)¹⁴⁾ vrátane jej Dodatkovej dohody a revidovaný Európsky zákonníka č.139 (1990). V prípade Európskeho zákonníka sociálneho zabezpečenia č.48 (1964) vrátane Protokolu (1968) vytvoreného na pôde Rady Európy môžeme hovoriť o nepriamo vyvolanej záväznosti prostredníctvom čl. 12 revidovanej Európskej sociálnej charty ).

Iný charakter majú politické dokumenty a deklarácie (napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv, Záverečný akt o ľudskej dimenzii KBSE), na podklade ktorých nie je možné v rámci vnútroštátneho mechanizmu ochrany základných práv a slobôd namietať porušenie základných práv¹⁵⁾ (najmä z dôvodu, že nie sú prameňom práva SR).

V úvode naznačené pramene a v nich obsiahnuté sociálne práva kreujú formálnoprávne sociálne postavenie jednotlivca. Sociálne práva sú tradične vnímané ako záväzné ústavnoprávne pokyny či smernice pre budúcu legislatívnu činnosť zákonodarcu v sociálnej oblasti, ktorá je ideovo vymedzená v sociálnej politike a v konečnom dôsledku ich naplnenie je politickou otázkou.

Ústavné sociálne práva, i keď sú súčasťou katalógu základných práv a slobôd, . Odlišnosť je spôsobená inou kvalitatívnou pozíciou štátu. Základom sociálnych práv je rovnosť, sociálna bezpečnosť a sociálna spravodlivosť, na rozdiel od základných ústavných slobôd, ktorých základnou substanciou je sloboda.¹⁶⁾ Vzhľadom na nižšie formulované osobitosti ústavnoprávnej povahy sociálnych práv považujeme za dôvodné zaoberať sa (ústavno)právnymi zárukami zaisťujúcimi sociálnu úroveň jednotlivca, ktoré vyplývajú z podstaty a zmyslu sociálnych práv. V teórii práva sociálneho zabezpečenia tieto právne záruky (vrátane záruk individuálnych nárokov priznaných individuálnymi správnymi aktmi) spolu s ekonomickými zárukami reprezentujú pojmové vymedzenie princípu garancie systému sociálneho zabezpečenia.¹⁷⁾ Právne garancie (záruky) uskutočňovania sociálnych práv sú založené predovšetkým na zakotvení týchto práv v ústavných a ďalších právnych predpisoch, ale aj na vytváraní osobitného výkonného, kontrolného a donucovacieho aparátu a zaistení materiálnych prostriedkov.¹⁸⁾

Význam a úlohy sociálnych práv je možné objasniť prostredníctvom nahradzovania teórie negatívnej slobody teóriou autonómie. Teória autonómie považuje na rozdiel od teórie negatívnej slobody, ktorá presadzuje akúkoľvek možnosť voľby jednotlivca, za prejav skutočnej slobody iba takú voľbu jednotlivca, ktorá sa uskutočňuje iba za určitých podmienok (). Z tejto primárnej úvahy následne vyplýva význam a úsilie o realizáciu sociálnych práv. Ak je najvyšším postulátom spoločnosti autonómne rozhodovanie jednotlivca, tak v situácii, ak sa niekto ocitne v stave bez možnosti voľby, tak spoločnosť musí vyvinúť primeranú aktivitu na prekonanie tohto stavu jednotlivca (čo sa premieta do základného ústavného záväzku štátu zabezpečiť primeranú mieru autonómie pre každého). Tento potenciálny nedostatok autonómie vytvára záujem na konštituovaní sociálnych práv. A teda význam sociálnych práv nie je bez ďalšieho primárny, ale nastupuje potom, keď jednotlivec nie je schopný autonómneho rozhodovania. Sociálne práva tak nastupujú iba vtedy, ak je ohrozená autonómia jednotlivca.¹⁹⁾ Z uvedeného ústavnoprávneho prístupu vyplýva podmienený a komplementárny význam a ústavnoprávne postavenie sociálnych práv. V tomto prístupe "nejde takmer nikdy o alternáciu slobody a rovnosti, slobody a sociálnej bezpečnosti, ale o optimálnu symbiózu medzi mierou slobody a mierou sociálnej bezpečnosti a sociálnej spravodlivosti."²⁰⁾ Súčasne ale nemožno tvrdiť, že uvedený prístup involvuje iba súladný vzťah medzi liberálnymi právami a sociálnymi právami. Strety medzi uvedenými kategóriami práv nastávajú vzhľadom na skutočnosť nedostatku ekonomických statkov.²¹⁾ Uvedené platí aj o potenciálnom strete sociálnych práv navzájom. V naznačenom ústavnoprávnom kontexte je úlohou sociálnych práv v procese ich realizácie zaistiť jednotlivcovi základné životné podmienky, na základe ktorých sa môže jednotlivec prejaviť a sebarealizovať, pričom je potrebné sa vyvarovať prístupom založeným na plnom materiálnom zabezpečení a štátnom paternalizme.

Vzťah podmienenosti realizácie ústavných sociálnych práv sa podľa ústavnoprávnej teórie prenáša aj do podstaty rozdielov medzi liberálnymi právami a sociálnymi právami. Rozdielov medzi uvedenými generáciami práv možno identifikovať viacej, ako je proklamatívny charakter sociálnych práv, odlišný ideologický základ, materiálne predpoklady na ich výkon a aj ich potreba inštitucionalizácie, akcesorický charakter, iný charakter nároku, ktorý zakladajú sociálne práva, ale zásadným rozdielom , nakoľko ich presadzovanie prináša zvyčajne značné nároky na štátny rozpočet.²²⁾ Ekonomické možnosti štátu tak ²³⁾ Tento rozdiel je argumentom na ústavnoprávne vyjadrenie nižšej miery vymáhateľnosti sociálnych práv, a to v čl. 51 ods. 1 Ústavy SR a rovnako aj čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.²⁴⁾ Je zrejmé z ústavnoprávneho vyjadrenia sociálnych práv odzrkadľujúceho požiadavku aktívneho prístupu štátu k uskutočňovaniu ústavne zakotvených sociálnych práv (čl. 35 a 39 Ústavy SR), že relatívnosti sociálnych práv napomáha aj splnomocnenie Ústavy SR prostredníctvom blanketového odkazu²⁵⁾ na ich realizáciu prostredníctvom obyčajných zákonov (obdobný prezentuje aj Ústavný súd SR v III. časti () nálezu PL. ÚS 13/09-81 zo dňa 18. mája 2010);²⁶⁾ nie však podzákonných právnych noriem. Sú to predovšetkým Zákonník práce (zákon č.311/2001 Z.z.), zákon č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, zákon č.43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení, zákon č.650/2004 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom sporení, zákon č.580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení, zákon č.577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zákon č.417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi, zákon č.447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, zákon č.448/2008 Z.z. o sociálnych službách, zákon č.601/2003 Z.z. o životnom minime, zákony upravujúce príspevky (štátu) na podporu starostlivosti a výchovy dieťaťa v (náhradnej) rodine. Zjednodušene možno konštatovať, že esenciálny obsah sociálnych práv nie je zaručený ústavou, ale zákonom, t.j. zákonná právna úprava ustanovuje obsah a rozsah práva jednotlivca na sociálne zabezpečenie a zaručuje aj jeho uplatnenie. Preto je namieste zaoberať sa otázkou identifikácie zá