Zopár slov ku kreačným právomociam prezidenta SR.

in this article, author dedicates his attention to the topic of creative powers of the President of the Slovak Republic. He tries to indentify three main factors that have negatively influenced execution of these powers recently. Attention is payed primarily to the rule of maintaining of the proper functioning of constitutional bodies, implementation of direct election of President in the Slovak law system and in the last place, the historical perception of status of head of state. At the end of each section, the author tries to provide possible solutions how to improve prevailing negative state.¹⁾

Čoraz častejší výskyt prípadov problematického výkonu kreačných právomocí prezidenta SR je znakom, že nielen právna úprava, ale aj chápanie toho, ako by mal tento orgán fungovať, nie je ani zďaleka optimálna.²⁾ Túto komplikovane vyjadrenú úvodnú myšlienku by bolo možné nahradiť aj oveľa jednoduchšou, dnes už preslávenou vetou Jána Drgonca, ktorý už relatívne dlho poukazuje na ústavnej úpravy prezidenta SR.³⁾ V oboch prípadoch však ide o popis stavu, ktorý nielen pri výkone kreačných pôsobností, ale aj vo všeobecnom nazeraní na hlavu štátu panuje už od vzniku republiky. Zatiaľ čo niektorí pri hlave štátu volajú po posilnení jej postavenia (napríklad o možnosť za určitých okolností nevymenovať navrhovaného kandidáta), druhí hlavu štátu vidia predovšetkým v pozícii reprezentanta štátu a odmietajú akékoľvek "politické ambície" tohto orgánu. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, prezident SR je v posledných rokoch nielen vo verejnosti, ale aj v politickom živote. Môže za to celý rad káuz, ktorých spoločným menovateľom bolo neočakávané konanie prezidenta, bez ohľadu na to, či máme na takéto konanie pozitívny alebo negatívny názor.

Najmä po poslednom spornom prípade, týkajúcom sa negatívneho personálneho podmieňovania menovania novovznikajúcej vlády, už niet pochýb o tom, že s prezidentom SR je nutné počítať ako s ďalšou výraznou politickou silou, ktorému pozícia nie je vlastná.⁴⁾ Rovnako niet pochýb o tom, že aj spomínaný prípad v blízkej budúcnosti (ak sa tak už pri vydaní tohto článku nestalo) podnieti množstvo odborných výstupov. Nepochybujem ani o tom, že svoje stanovisko budú touto cestou prezentovať obidva tábory, teda zástancovia, ako aj odporcovia rozhodnutí prezidenta SR, ktorí budú argumentovať, prečo tak v danom prípade urobiť mohol, resp. nemohol. Nevôľa pridať sa k akémukoľvek z týchto táborov ma donútila, slovami Járy Cimrmana, urobiť a pokúsiť sa (namiesto obhajoby tej či onej strany sporu) identifikovať základné príčiny, ktoré výkon kreačných právomocí prezidenta najmä v posledných rokoch značne problematizujú.⁵⁾ Samotný fakt, že sa výkon významných kreačných právomocí v poslednom čase výrazne "zadrháva", je, podľa môjho názoru, dôležitejší ako to, či v konkrétnom prípade sympatizujeme s rozhodnutím hlavy štátu, alebo ho, naopak, z politického hľadiska, považujeme za nesprávne.

Zastávam názor, že základné príčiny uvádzaného "drhnutia" výkonu kreačných právomocí sú minimálne tri. V stručnosti možno uviesť, že ide o:

Tak ako v prípade každého iného štátneho orgánu, aj v prípade prezidenta SR podlieha jeho rozhodovacia činnosť , ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Je známe, že tento článok štátnym orgánom dovoľuje konať a rozhodovať výlučne v medziach Ústavy SR, resp. zákona. Tým sa oblasť verejného práva odlišuje od súkromného práva, v rámci ktorého majú fyzické a právnické osoby .⁶⁾ Dôvodom uvádzaného odlíšenia je najmä fakt, že subjekt verejného práva (štátny orgán) disponuje zvrchovanou mocou, čím voči ostatným účastníkom právneho vzťahu získava nadradené postavenie.

V prípade prezidenta SR je však situácia o čosi zložitejšia. Pri zmene nepriamej voľby hlavy štátu na priamu v roku 1999 ústavodarca rozhodovanie okrem spomínaného článku limitoval "ešte" povinnosťou (čl. 101 ods. 1 Ústavy SR).⁷⁾ Paradoxne toto, na prvý pohľad skôr všeobecne formulované vyhlásenie, má, podľa môjho názoru, vnútorný potenciál prichádzať do ostrého konfliktu práve so spomínaným princípom legality. Toto tvrdenie sa pokúsim ilustrovať na príklade.

Azda najzreteľnejšie bolo po prvýkrát možné stret týchto ústavných pravidiel pozorovať v prípade nevymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora v roku 2012.

V krátkosti možno zovšeobecniť, že vtedajší prezident odmietol do funkcie vymenovať kandidáta aj napriek tomu, že spĺňal všetky materiálne, ako aj formálne podmienky kladené Ústavou SR pre výkon danej funkcie. Svoje rozhodnutie prezident ivan Gašparovič odôvodnil politizáciou procesu voľby kandidáta, administratívnou nespôsobilosťou kandidáta riadiť orgán Generálnej prokuratúry SR a upozornil aj na mediálne prejavy smerujúce proti hlave štátu.⁸⁾ Svojím rozhodnutím o nevymenovaní kandidáta do funkcie vtedajší prezident jednoznačne prekročil notariálnu právomoc, ktorá hlave štátu dovoľuje v parlamentnej forme vlády kontrolovať (výlučne) splnenie zákonných (ústavných) podmienok. V prípade, že by tieto neboli splnené, prezident má možnosť kandidáta do funkcie nevymenovať.

Ústavný súd SR sa však paradoxne v rozhodnutí o výklade Ústavy SR priklonil na stranu prezidenta SR, keď vo výroku uviedol, že prezident SR môže riadne zvoleného kandidáta (sic!) nevymenovať "."⁹⁾

Ústavný súd SR tak hlave štátu vo vzťahu k navrhovanému kandidátovi dovolil nachádzať dôvody jeho nespôsobilosti aj mimo hraníc zákonných (ústavných) podmienok. Jedinou prekážkou, ktorú Ústavný súd SR prezidentovi SR pomyselne kladie do cesty, je, že tieto dôvody nesmú byť svojvoľné.¹⁰⁾ Je namieste otázka, kto o ich prípadnej svojvoľnosti rozhodne? Odpoveď je jednoduchá - opäť Ústavný súd SR.

V čom je teda problém?

Problém spočíva v druhej rovine obsahovej náplne a síce v predvídateľnosti práva, resp. . Jej úlohou je v demokratickom právnom štáte v adresátoch práva vzbudzovať (oprávnené) presvedčenie o tom, že v prípade splnenia všetkých zákonom (ústavou) kladených podmienok nastane aj zákonom (ústavou) predvídaný následok. Teda, že v prípade, ak ako kandidát splním všetky zákonom (ústavou) stanovené podmienky, funkciu budem zastávať. Prirodzene tým posledným, čo by tomuto cieľu mohlo zabrániť, je prezident SR, avšak výlučne v prípade, ak by disponoval diskrečnou, a nielen notariátnou právomocou, čomu sa budem bližšie venovať v nasledujúcich riadkoch článku.

Diskrečná právomoc by prezidentovi SR z "titulu funkcie" dovoľovala kandidáta nevymenovať aj v prípade, že by všetky požadované podmienky spĺňal. Z uvedeného je zrejmé, aká významná a silná by táto právomoc v rukách ktoréhokoľvek štátneho orgánu bola. V prípade, že by sme takúto (diskrečnú) právomoc prezidentovi SR pri výkone kreačných právomocí skutočne priznali, hlava š