Metamorfózy náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci (1.)

Ústava SR (ďalej len "Ústava") priznáva základné právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím aj príbuzné základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Obe základné práva priznáva v siedmom oddiele druhej hlavy ustanovujúcej základné procesné práva. Ústava tak prináša ďalší dôkaz o nesystematickosti svojho usporiadania, lebo základné právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím aj základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je procesné právo. Obe základné práva sú hmotné práva, a preto by sa mali nachádzať na inom mieste druhej hlavy Ústavy. Tento nedostatok určite nie je najvýznamnejším nedostatkom režimu, v ktorom sa obe základné práva zaručujú a v akom sú reálne dostupné.

Pre zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi štátu sa v právnej teórii i v právnom poriadku viacerých štátov hľadá zaradenie, ktoré sa nachádza nielen v oblasti verejnoprávnych vzťahov, ale často sa hodnotí aj ako súkromnoprávna zodpovednosť.¹⁾ Pre napodobovanie tohto postoja začlenením zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri uplatnení verejnej moci do súkromného práva v SR niet dôvodu. Vyplýva to z platnej právnej úpravy. Náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami či nesprávnym úradným postupom upravuje Ústava, ktorá je nespochybniteľným základom verejného práva. Ústavou štát priznáva jednotlivcom základné práva a slobody a prijíma záväzok priznané práva dodržovať. Ústavou štát zriaďuje štátny mechanizmus, ustanovuje orgány štátu, ich právomoci a právne postavenie vrátane zodpovednosti. Určením ústavného základu pre zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami orgánov štátu alebo ich nesprávnym úradným postupom sa negarantuje iba základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Vytvára sa aj rámec pre riadne fungovanie štátneho mechanizmu. Tým sa stiera akýkoľvek dôvod pre vyčlenenie zodpovednosti štátu zo systému verejného práva a pre jej začlenenie do súkromného práva.

Garantovanie základných práv ústavou slúži na vymedzenie vzťahu štátu k jednotlivcom, na vytvorenie právnej istoty pre jednotlivca. Tento vzťah je z istého hľadiska významnejší pre jednotlivcov ako pre štát. Základné práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci sú výnimočné, lebo pre štát sú tieto práva aspoň také dôležité, ako pre jednotlivcov. Položením právneho základu pre zodpovednosť orgánov uplatňujúcich verejnú moc sa vytvárajú predpoklady pre riadne a včasné fungovanie štátu.

Účel odškodňovania je dvojaký. Z hľadiska právneho postavenia poškodeného predstavuje . Ak orgán verejnej moci uplatní verejnú moc protiprávne, nech aspoň za to znáša zodpovednosť. Z hľadiska právneho postavenia orgánu verejnej moci právna zodpovednosť za protiprávne uplatnenie verejnej moci smeruje predovšetkým do fázy prevencie. Hrozba sankciou má vyvinúť tlak na orgán verejnej moci, aby svoju právomoc uplatnil primerane, bez zapríčinenia škody.

Základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je na Slovensku právom mnohých podôb.

Jednu mu dávajú medzinárodné dohovory o ľudských právach, ktoré priznávajú náhradu škody spôsobenej na osobnej slobode niektorými rozhodnutiami pri uplatňovaní súdnej moci, no nedotýkajú sa činnosti verejnej správy. Pakt OSN o občianskych a politických právach ustanovuje: "Každý, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby, má vymáhateľné právo na náhradu." (čl. 9 ods. 5) Zhodne tak podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: "Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie." Na rozdiel od Paktu OSN, ktorý priznáva právo na náhradu iba v trestnoprávnych veciach, Dohovor zakladá právo na náhradu aj obetiam nezákonného obmedzenia osobnej slobody v zdravotníckych zariadeniach, či už k ich nútenej hospitalizácii došlo pre duševnú poruchu, duševnú chorobu alebo kvôli prevencii šírenia nákazlivej choroby [čl. 5 ods. 1 písm. e)], maloletým nezákonne pozbaveným osobnej slobody na účely výchovného dohľadu [čl. 5 ods. 1 písm. d)] či osobám nezákonne obmedzeným na osobnej slobode z dôvodu, aby sa zabránilo ich nepovolenému vstupu na územie štátu, ako aj nezákonne obmedzeným na osobnej slobode počas konania o vyhostenie alebo vydanie [čl. 5 ods. 1 písm. f)].

Druhú podobu základným právam na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom dáva Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), ktorá zaručuje náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nielen súdmi, ale aj inými štátnymi orgánmi ako aj orgánmi verejnej správy, a to bez obmedzujúceho ustanovenia o dostupnosti náhrady škody v medziach zákona: "Každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup."

Tretiu podobu týmto základným právam dáva Ústava, ktorá zakladá zodpovednosť pre súdy, iné orgány štátu aj pre orgány verejnej správy, no dostupnosť práva obmedzuje v článku 51 ods. 1 odkazom na vykonávací zákon. Čo nepriznáva zákon, to nepodlieha ústavnej ochrane. Pri uplatnení práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím aj pri uplatnení práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom "kľúč k svojmu šťastiu" drží poškodená osoba. Inú vyhliadku na náhradu škody má, ak uplatní právo z Listiny základných práv a slobôd podľa čl. 152 ods. 1 Ústavy a celkom inú vyhliadku má, ak požiada o náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy, teda podľa vykonávacieho zákona k Ústave. To je pr