O hospodárení so spoločnou vecou a o právnych úkonoch týkajúcich sa spoločnej veci

1. Podielové spoluvlastníctvo je vo viacerých ohľadoch kompromisom. Na jednej strane je kompromisom medzi vôľou po samostatnom spravovaní vlastných záležitostí a majetkovými možnosťami subjektov - spoluvlastníkov. Na druhej strane je fungovanie existujúceho spoluvlastníctva radom kompromisov v mnohých, často protichodných záujmoch a predstavách spoluvlastníkov. Ak ochota dosahovať kompromisy pominie, znamená to spravidla krach spoluvlastníckeho režimu, čomu zodpovedá aj početnosť súdnych konaní vo veciach zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva či uplatňovanie práv z porušeného predkupného práva pri prevode spoluvlastníckeho podielu. No trecie plochy medzi záujmami spoluvlastníkov vystupujú do popredia práve počas trvania ich spoluvlastníckeho režimu, kedy je potrebné riešiť otázky jeho bežného chodu, čo je zároveň veľmi praktickým cvičením v uplatňovaní demokratických princípov v regulácii. Všeobecná právna úprava týchto otázok sa sústreďuje najmä v § 139 OZa je pomerne stručná. Pojmami, na ktorých stavia, sú "hospodárenie so spoločnou vecou" a "právne úkony týkajúce sa spoločnej veci". Okrem toho, že tieto pojmy majú veľmi špecificky zameranú právnu relevanciu, interpretačné otázky vyvoláva ich obsahové rámcovanie (t.j. ktoré všetky situácie budú spadať do rozsahu príslušného pojmu) a najmä ich vzájomný vzťah. K určitým nejasnostiam prispieva aj potreba vnímania ideálnej povahy spoluvlastníckeho podielu neviažuceho sa k reálnym častiam dotknutej veci i spôsobilosť samotného podielu byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Aj na pohľad neintuitívne právne následky (napr. obmedzovanie majoritného spoluvlastníka), ktoré vyplynú z doktrinálne čistého uplatňovania predmetných konceptov. Pokúsme sa teda vniesť trochu svetla do chápania týchto dlhodobo používaných právnych pojmov v niekoľkých konkrétnych otázkach.

2. Pojem "hospodárenie so spoločnou vecou" je v zmysle § 139 ods. 2 OZ najmä predpokladom na uplatnenie princípu majorizácie (väčšiny) počítanej podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov v rozhodovacom procese vo vnútornom vzťahu medzi spoluvlastníkmi. Zjednodušene možno povedať, že spoluvlastníci týmto spôsobom môžu rozhodovať prakticky o všetkých otázkach realizácie práv vlastníka v zmysle § 123 OZ(známa triáda vlastníckych oprávnení), s výnimkou práva vlastníka nakladať s vecou. Najčastejšie pôjde o určenie pravidiel užívania veci medzi spoluvlastníkmi, opráv, úprav, investícií do spoločnej veci a pod. Prevláda názor, že sem možno radiť aj rozhodnutie o zničení veci. Zložitejšie je to pri zriaďovaní vecných práv k cudzej veci. Slovenská literatúra je nejasná v tom, či napríklad zriadenie vecného bremena z pojmu "hospodárenie" vylúčiť, pričom judikatúra naznačuje pozitívnu odpoveď, no obe aj tak vyžadujú účasť všetkých spoluvlastníkov na zmluve o jeho zriadení, pokiaľ toto zaťažuje celú vec (t.j. nie iba jednotlivý podiel, ktorým spoluvlastník disponuje samostatne).

3. Jedn