O myšlienkových skratkách v občianskom práve a ich preklade do jazyka subjektívnych práv

1. Právny poriadok sa často chápe ako súbor príkazov, zákazov a dovolení, ktorými sa regulujú právne vzťahy. Logicky keďže je občianske právo jeho súčasťou - by sa potom z tohto vymedzenia právneho poriadku ako takého malo dať vyvodiť, že občianske právo je súborom príkazov, zákazov a dovolení, ktorými sa regulujú občianskoprávne vzťahy. Logika však niekedy musí ísť bokom. Občianske právo je totiž divný tvor. Považovať ho len za súbor príkazov, zákazov a dovolení, vytvorený s cieľom regulovať vzťahy medzi súkromnými osobami, by znamenalo prehliadať jednu jeho osobitnú črtu, ktorá ho zásadne odlišuje predovšetkým od odvetví verejného práva. Občianske právo totiž nie je systémom príkazov a zákazov a výnimiek z nich, ale systémom subjektívnych práv.

2. Práve povedané znamená predovšetkým to, že každý príkaz, zákaz alebo výnimka z nich musia byť v občianskom práve chápané ako odraz subjektívneho práva nejakej osoby. Niet v občianskom práve povinnosti, ktorá by nezodpovedala niekoho právu. Ak teda máme v občianskom práve dočinenia s povinnosťou jedného, ide len o reflex práva iného. Konzekvenciou je, že každá povinnosť sa musí dať na právo nejakej osoby. Vymedzenie povinnosti je tak vlastne len akousi vymedzujúcou samotné subjektívne právo. Napríklad ak Občiansky zákonník v § 415hovorí, že v skutočnosti tým hovorí, že každý má právo od iných požadovať, aby sa zdržali všetkého, čím by v rozpore s týmto ustanovením mohli spôsobiť škodu na jeho v § 415 OZ vymedzených dobrách.

2. Možnosti prekladu však nepodliehajú len povinnosti, ale niekedy aj samotné subjektívne práva, resp. ich názvy. Aj pomenovanie určitého subjektívneho práva môže byť totiž tiež len určitou myšlienkovou skratkou. Napríklad ak zákon o niekom hovorí, že má vlastnícke právo k veci, hovorí tým vlastne, že táto osoba má právo túto vec užívať, požívať jej plody a úžitky, držať ju a nakladať s ňou. Alebo ak zákon hovorí, že veriteľ má pohľadávku voči dlžníkovi, hovorí tým, že veriteľ má právo na plnenie od dlžníka. Prípadne, ak zákon hovorí o záložnom práve, hovorí tým o práve záložného veriteľa začať výkon záložného práva na záloh a dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, napríklad z výťažku predaja zálohu na dražbe. V týchto prípadoch slúži pomenovanie subjektívneho práva legislatívnej technike: namiesto zdĺhavého popisovania následkov, ktoré vymedzujú obsah tohto práva, zákon používa len stručný názov.

3. Preklad do jazyka subjektívnych práv však nemusí byť vždy jednoduchý. V textoch právnych predpisov totiž nie sú individuálne subjektívne práva vždy zaobalené v povinnostiach či sumárnom označení určitého zväzku subjektívnych práv. Niekedy ich zákon ukrýva pod rúškom iných normatívnych konštrukcií.

Dobrým príkladom je konštrukcia založená na tom, že o usporiadaní určitého vzťahu nerozhodujú jeho strany, ale súd (napr. preto, lebo strany sa nedokázali dohodnúť). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že takáto normatívna konštrukcia sa nedá preložiť na subjektívne