Poznámka ku konštitutívnosti rozsudku o náhrade nemajetkovej ujmy

1. V článku K. Csacha o bezdôvodnom obohatení pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené - uverejneného na predchádzajúcich stránkach tohto čísla časopisu - bolo poukázané na skutočnosť, že podľa nášho ústavného súdu je rozsudok, ktorým sa ukladá povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa § 13 OZ, rozhodnutím konštitutívnym, nie deklaratórnym. Tento názor možno označiť, ako to vyplýva aj zo spomenutého článku, prinajmenšom za polemický. Treba však povedať, že nejde o názor úplne osamotený. Neraz sa napríklad zastával v judikatúre českých všeobecných súdov. Tamojší najvyšší aj ústavný súd však nakoniec túto judikatórnu líniu pred pár rokmi zvrátili, keď sa priklonili k deklaratórnej povahe takéhoto rozsudku, a to ešte stále na pozadí právnej úpravy zhodnej s tou našou (§ 13 OZ). Rovnako možno poukázať na to, že deklaratórna povaha sa takémuto rozsudku prisudzuje napríklad aj v Poľsku, kde sa po určitom váhaní názor tamojšieho najvyššieho súdu ustálil práve v prospech deklaratórnej povahy, a to aj napriek tomu, že súd má pri rozhodovaní o zadosťučinení určitú slobodu.

Nejde pritom o problematiku čisto akademickú. Naopak, z článku K. Csacha vyplýva, že od jej riešenia závisia dôležité otázky vydania bezdôvodného obohatenia pri zrušení takéhoto rozsudku. Ak sa totiž prikloníme ku konštitutívnej povahe, potom už samotné zrušenie rozsudku bude zakladať nárok na vrátenie toho, čo bolo na základe zrušeného rozsudku plnené. Naopak, ak sa prikloníme k deklaratórnej povahe, zrušenie rozsudku takýto účinok mať nebude: bude potrebné zhodnotiť, či tu právo na plnenie bolo alebo nebolo, pričom až následne sa bude dať uzavrieť, či tu nárok na vrátenie plnenia je alebo nie.

Uvedené dôsledky však nie sú jediné, ktoré závisia od toho, či má rozsudok, ktorým sa ukladá povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa § 13 OZ, deklaratívnu alebo konštitutívnu povahu. Od odpovede na túto otázku totiž závisia napríklad otázky, či možno o takejto povinnosti uzavrieť mimosúdny zmier (urovnanie), či dlh z takejto povinnosti možno uznať, či možno pohľadávku na takúto náhradu postúpiť aj bez existencie rozsudku a pod. Ak by sme prijali záver o konštitutívnej povahe, potom by zrejme nemal byť žiadny z uvedených právnych úkonov možný. Ak by totiž nárok na náhradu naozaj vznikal až právoplatnosťou rozsudku, potom bez jeho vydania neprichádza žiadny uvedený úkon do úvahy: ak niet práva, niet čo urovnať, postúpiť či uznať. Problematika to teda vôbec nie je len teoretická. Naopak, má značný praktický význam.

2. Pri hľadaní odpovede na otázku, či je správny názor nášho ústavného súdu (konštitutívna povaha) alebo názor súčasnej českej či poľskej súdnej praxe (deklaratórna povaha), začnime kategorizáciou súdnych rozhodnutí. Prevažne sa uznáva, že podľa účinkov sa rozhodnutia rozdeľujú na deklaratórne a konštitutívne. Z pohľadu hmotného práva nevnášajú deklaratórne rozhodnutia do doterajšieho hmotnoprávneho stavu žiadnu zmenu, len konštatujú jeho existenciu; teda len deklarujú právny stav, ktorý už nastal mimo súdneho konania a nezávisle od neho (mimoprocesný stav). Právna ochrana, ktorá sa prostred