Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4 CoKR 27/2018 z 27. 2. 2019 (spriaznenosť bankového veriteľa)

So značným počtom vedených konkurzov je spojený niekoľkonásobne vyšší počet v nich vymáhaných pohľadávok. Mnohé z týchto pohľadávok pritom patria bankám, ktoré v rámci predmetu svojej činnosti poskytujú (ako veritelia) svojim klientom (dlžníkom) rôzne formy financovania.

Pri poskytovaní financovania je súčasťou praxe bánk zabezpečovanie svojich pohľadávok,⁴ ako aj využívanie rôznych zmluvných dojednaní oprávňujúcich banku monitorovať činnosť dlžníka⁵ alebo podmieňujúcich uskutočnenie vybraných úkonov dlžníka ingerenciou zo strany banky⁶ (ďalej aj „zabezpečovacie nástroje“).

Zabezpečovacie nástroje majú z titulu svojej povahy slúžiť na ochranu a dosiahnutie uspokojenia pohľadávok banky, pričom logicky možno predpokladať, že čím rizikovejšie je pre banku poskytnutie určitého financovania (vzhľadom napr. na bonitu klienta, výšku alebo účel financovania), tým je rozsah bankou požadovaných zabezpečovacích nástrojov väčší.⁷

Ako logický sa v danej súvislosti javí predpoklad, že čím viac zabezpečovacích nástrojov banka voči dlžníkovi má, tým je jej postavenie ako veriteľa silnejšie a očakávanie uspokojenia jej pohľadávok vyššie.

V tomto príspevku glosovaný rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4 CoKR 27/2018 z 27. 2. 2019⁸ však ukazuje, že v situácii, keď sa dlžník banky stane úpadcom v konkurze, predpoklad podľa predchádzajúceho odseku nemusí platiť. Krajský súd totiž zo zabezpečovacích nástrojov vyvodil existenciu spriaznenosti financujúcej banky s dlžníkom podľa § 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“ alebo „ZKR“) s následkami neprihliadania v konkurze na žiaden zo zabezpečovacích nástrojov predstavujúcich zabezpečovacie právo v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii⁹ a uspokojenia pohľadávok banky v konkurze len ako podriadených pohľadávok.¹⁰

Z odôvodnení glosovaného rozsudku a ním potvrdeného rozsudku Okresného súdu Košice I vyplýva, že financujúca banka poskytla dlžníkovi úver prevyšujúci sumu 150 miliónov eur, pričom na zabezpečenie pohľadávok banky z daného úveru boli dojednané, okrem iného, zabezpečovacie nástroje vo forme zmluvného podmienenia niektorých úkonov dlžníka predchádzajúcim súhlasom banky,¹¹ ako aj vo forme záložného práva na akcie emitované dlžníkom a akcionárom dlžníka. V rámci uzatvorených záložných zmlúv zriaďujúcich záložné právo na akcie bolo, okrem iného, dohodnuté, že v prípade porušenia zmluvných záväzkov dlžníka voči banke a splnenia ďalšej podmienky spočívajúcej v oznámení zo strany banky bude banka oprávnená využiť tzv. Step-in, teda vykonávať akcionárske práva vyplývajúce zo založených akcií.

Z odôvodnenia glosovaného rozsudku a ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že banka nikdy dohodnuté Step-in oprávnenie nevyužila, teda nikdy nepristúpila k výkonu akcionárskych práv vyplývajúcich zo založených akcií, ale napríklad odsúhlasovala a stanovovala podmienky pre predaj zálohu a vzdanie sa svojho záložného práva, v rámci čoho, okrem iného, požadovala prednostné použitie výťažku z predaja zálohu na uspokojenie svojich splatných pohľadávok.

Dojednané zabezpečovacie nástroje a konanie banky, ako sú v stručnosti popísané v tejto časti príspevku, krajský súd v glosovanom rozsudku vyhodnotil ako skutočnosti zakladajúce a preukazujúce priamy aj nepriamy vplyv financujúcej banky na riadení dlžníka,¹² ktorý sa stal úpadcom v konkurze. Na základe takto vyhodnoteného vplyvu financujúcej banky krajský súd ďalej v glosovanom rozsudku uzavrel, že banka je spriaznenou osobou úpadcu v súlade s § 9 ods. 1 písm. b) a e) a ods. 3 ZKR, a preto pohľadávky prihlásené bankou v konkurze majú poradie uspokojenia ako podriadené pohľadávky podľa § 95 ods. 2 a 3 ZKR.

V dôsledku uvedených záverov prijatých krajským súdom pre postavenie financujúcej banky a jej prihlásené pohľadávky v príslušnom konkurze platí, že na záložné práva a ani iné zabezpečovacie nástroje banky podľa § 8 ZKR sa neprihliada, z majetku úpadcu sa nevytvára pre banku žiadna oddelená podstata a pohľadávky banky sa v rámci konkurzu uspokojujú len ako podriadené pohľadávky zo všeobecnej podstaty a len z toho majetku, ktorý vo všeobecnej podstate zvýši po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok. Uvedené pritom de facto môže viesť k úplnej nevymožiteľnosti pohľadávok banky v konkurze, keďže konkurzná podstata často nepostačuje ani na úplné uspokojenie iných nezabezpečených pohľadávok, nieto ešte podriadených a spriaznených pohľadávok v zmysle § 95 ods. 2 a 3 ZKR. Financujúca banka navyše v dôsledku právnych záverov prijatých súdom v glosovanom rozsudku stráca akúkoľvek efektívnu kontrolu nad priebehom konkurzu svojho dlžníka, keď podľa § 35 ods. 4 ZKR veriteľ, ktorý je spriaznenou osobou úpadcu, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov a ani právo byť volený do veriteľského výboru.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku možno konštatovať, že interpretácia § 9 ods. 3 ZKR a ďalších jeho ustanovení a právne závery krajského súdu obsiahnuté v glosovanom rozsudku majú závažné dôsledky pre postavenie financujúcej banky a vymožiteľnosť jej pohľadávok v konkurze a výrazne obmedzujú, resp. rušia akýkoľvek vplyv financujúcej banky na priebeh konkurzu.

O to viac, že dovolanie proti glosovanému rozsudku a následne aj ústavná sťažnosť boli odmietnuté,¹³ si glosovaný rozsudok, podľa nášho názoru, zaslúži zvýšenú pozornosť. Navyše, keď sa javí, že v glosovanom rozsudku prijatá interpretácia a závery krajského súdu nemusia byť v súlade s doterajšou praxou financujúcich subjektov, konkurzných správcov a ani s účelom ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Z dôvodov a v rozsahu, ako je uvedené v časti 3 tohto príspevku, zastávame názor, že interpretácia zákonných ustanovení a právne závery krajského súdu prijaté v glosovanom rozsudku nie sú správne.

Krajský súd založil glosovaný rozsudok predovšetkým na znení § 9 ZKR obsahujúcom definíciu spriaznených osôb a na znení § 95 ods. 2 a 3 ZKR, podľa ktorých sa spriaznené pohľadávky¹⁴ (akými sú podľa glosovaného rozsudku aj pohľadávky financujúcej banky z poskytnutého úveru) v konkurze uspokojujú takisto ako podriadené pohľadávky, teda v zistenom rozsahu z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu, ktorý vo všeobecnej podstate zvýšil po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok. Na prípadné zabezpečenie spriaznených pohľadávok zabezpečovacím právom sa pritom v konkurze neprihliada.

3.1 K spriaznenosti financujúcej banky

Vo veci spriaznenosti, ktorej posúdenie bolo pre vec kľúčové,¹⁵ súd dospel k záveru, že financujúca banka je spriaznenou osobou s úpadcom podľa § 9 ods. 3 ZKR, a to predovšetkým z dôvodu, že na základe dojednania zabezpečovacích nástrojov má financujúca banka podľa názoru súdu možnosť uplatňovania vplyvu na riadenie úpadcu, ktorý je porovnateľný s vplyvom zodpovedajúcim priamemu alebo nepriamemu podielu predstavujúcemu aspoň 5 % na zá­kladnom imaní úpadcu alebo hlasovacích právach v úpadcovi (ďalej aj „možnosť porovnateľného vplyvu“).

Súd tak videl porovnateľnosť, resp. zhodu¹⁶ medzi oprávneniami banky vo vzťahu k úpadcovi vyplývajúcimi zo zabezpečovacích nástrojov a oprávneniami osoby vo vzťahu k úpadcovi, majúcej priamy či nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu alebo hlasovacích právach v úpadcovi (ďalej aj „zhoda v právach“ a „porovnávané práva“).

V tejto súvislosti, podľa nášho názoru, možno súhlasiť so základnou premisou súdu, ktorú potvrdzuje tiež odborná literatúra,¹⁷ že z hľadiska zákonnej úpravy nič ne­bráni tomu, aby aj subjekt, akým je financujúca banka, mal možnosť porovnateľného vplyvu, a teda, aby aj financujúca banka v prípade splnenia zákonom ustanovených predpokladov bola v konkurze osobou spriaznenou s úpadcom. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii totiž zo skupiny spriaznených osôb, pri ktorých je spriaznenosť s úpadcom daná možnosťou porovnateľného vplyvu, financujúce banky