Transportné právo v rekodifikácii. cudzie nechceme, svoje si nedáme

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky 15. októbra 2018 verejnosti predložilo návrh zákona, ktorý má byť prvou etapou rekodifikácie Občianskeho zákonníka. Vyzvalo na neformálne pripomienkové konanie. Podnety očakáva vo forme elektronických správ zasielaných na osobitne zriadenú adresu.¹⁾ Z prezentácie na tlačovej konferencii sa zdá, že rekodifikačná ambícia má plnú podporu politickej moci. Predloženie návrhu zákona do formálneho legislatívneho procesu sa očakáva už v nasledujúcom roku tak, aby k schváleniu zákona došlo ešte počas tohto volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky.

V podstate sa kopíruje legislatívny prístup rekodifikácie nášho procesného práva z predchádzajúceho volebného obdobia. Na začiatku volebného obdobia sa kreuje početná rekodifikačná komisia pod vedením jednej a tej istej osoby. Z kabinetu komisie sa verejnosti dostávajú len strohé, ak vôbec nejaké výstupy. Vyvrcholením je predstavenie návrhu paragrafového znenia zákona na osobitnej tlačovej konferencii, ktorá má zaujať nielen odbornú verejnosť, ale aj presvedčiť verejnú mienku o potrebe a kvalite novej úpravy s množstvom výhod nielen pre občana, ale, samozrejme, aj pre podnikateľské prostredie.

Nemožno očakávať, že e-mailom ministerstvu spravodlivosti zaslané pripomienky budú zverejnené. Asi vôbec nemožno dúfať, že ministerstvo bude v krátkom časovom rozmedzí, ktoré je určené legislatívnou ambíciou, reagovať prepracovanými, sebakritickými a zverejnenými diskusnými príspevkami. Uzavretosť diskusie je spôsobilá znížiť kvalitu pripomienkovania, ale aj výslednú rekodifikáciu. Každý návrh zákona, ktorým sa majú nanovo definovať základné súkromnoprávne vzťahy, si vyžaduje viac ako len medzirezortné pripomienkové konanie. Nový slovenský Občiansky zákonník potrebuje viac času a hlbšie posúdenie. Osobitne to platí v našom malom právnom prostredí s obmedzenou úrovňou právnej vedy nielen občianskeho či obchodného práva.

Predmetom tohto príspevku je komparatívne posúdenie trinásteho dielu , ktorý je systematicky zaradený do ôsmej časti a ôsmej hlavy zverejneného návrhu novelizácie Občianskeho zákonníka. Trinásty diel je rozdelený do štyroch oddielov (§ 1261 až 1267), (§ 1268 až 1274), (§ 1275 až 1280), (§ 1281 až 1304). Príspevok porovnáva návrh zákona nielen s doterajšou úpravou matérie dopravných vzťahov tak, ako je obsiahnutá v § 760 až 773 Občianskeho zákonníka, v § 601 až 629 Obchodného zákonníka, ale aj s ostatnými, predkladateľom označovanými, prameňmi novej úpravy záväzkového práva.

Dôvodová správa predloženého návrhu novej úpravy záväzkového práva je pomerne strohá, a to najmä v jej osobitnej časti. Z návrhu zákona je zrejmé, že z formálneho hľadiska ide o čiastočnú rekodifikáciu Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. V dôvodovej správe sa konštatuje, že úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku nie je dostatočne prispôsobená podmienkam trhového hospodárstva.²⁾ Ako negatívny, historicky podmienený prvok doterajšej právnej úpravy sa uvádza dualizmus občianskeho a obchodného práva, ktorý má byť prekonaný monistickým (nevyhnutne komercionalizovaným) Občianskym zákonníkom tak, ako sa tomu stalo po prijatí nového kódexu v Českej republike.³⁾ S týmito východiskami nemožno nesúhlasiť. Slovenské záväzkové právo trpí zbytočným dualizmom občianskeho a obchodného záväzkového práva. Nielen právny diskurz, ale aj súdne rozhodovanie je zaťažené riešením kolíznych otázok dvoch právnych úprav. K tomu v poslednom čase prispel rozvoj spotrebiteľského práva, ktorý vytvoril osobitnú kategóriu spotrebiteľského záväzkového práva, s ktorého existenciou sa treba nevyhnutne vyrovnať aj v návrhu rekodifikácie. Nová konštrukcia záväzkového práva preto stojí pred pomerne náročnou úlohou zosúladenia relatívne na rôznych základoch vybudovaných systémov záväzkového práva. Na strane jednej je to komercionalizovaná úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku a na strane druhej rozvojom spotrebiteľského práva pretvorená úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Pôvodná úprava v Občianskom zákonníku bola v čase svojho prijatia adresovaná predovšetkým občanovi, či už vo vzťahu k druhému občanovi alebo k podnikateľovi. Posledný vývoj ochrany spotrebiteľa v záväzkových vzťahoch však vychádza z potreby zavedenia osobitnej kategórie vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa.

Základnou otázkou rekodifikácie v akomkoľvek priestore je otázka jej prameňov. Všeobecná časť dôvodovej správy odpovedá, že treba vychádzať z tradičných, nám príbuzných právnych poriadkov - nemeckého BGB a rakúskeho ABGB na prvom mieste. S týmto východiskom treba súhlasiť. Slovenská právna kultúra má historické základy v stredoeurópskom priestore, a to aj napriek určitému prerušeniu v období spred roku 1989. Základy nášho práva po roku 1989 však niekedy viac a inokedy aj menej úspešne nadviazali na systém nemeckých či rakúskych kodifikácií súkromného práva. Pri inšpirácii či už nemeckým, alebo rakúskym právom však nemožno, osobitne pri rekodifikácii záväzkového práva, zabudnúť ani na nemecký HGB a rakúsky UGB. Inšpirácia stredoeurópskymi vzormi je určite dobrým smerom akýchkoľvek rekodifikačných prác.

Okrem nemeckej a rakúskej právnej úpravy sa spomína český, maďarský⁴⁾ a priestorom a jazykom trochu vzdialený, do anglického jazyka však preložený estónsky Občiansky zákonník.⁵⁾ Otázkou však je, či diverzita vzorov nie je skôr na škodu a či krédo " nie je najslabšou stránkou rekodifikačných prác. Každá z kodifikácií je produktom síce podobných, no v detailoch právneho vývoja odlišných právnych kultúr v rôznych obdobiach ich vývoja. Snaha o syntézu rôznych riešení a predovšetkým rôznej hĺbky inštitucionalizácie v rovine zákona a v rovine právnej vedy či judikatúry nemusí viesť k systematickým riešeniam osobitne v tom prípade, ak tvorba právneho predpisu nie je pokrytá jednotným autorských prístupom. Ak absentuje jednotný autorský prístup, zvyšuje sa potreba voľby nie viacerých, ale jedného autoritatívne vybratého prameňa. K tomu však treba uviesť, že rekodifikácia bližšie neurčitou syntézou rôznych riešení a nie prispôsobením vzorového kódexu slovenským podmienkam bola relatívne jasne vyjadrená už vo vládou uznesením č. 13 z 14. januára 2009 schválenom Legislatívnom zámere Občianskeho zákonníka.⁶⁾

Dopravné či transportné právo nie je práve kvitnúcou časťou slovenskej civilistiky, či skôr komercionalistiky. Úroveň slovenskej právnej vedy je určovaná rozsahom problémov, ktoré sú slovenskej judikatúre predkladané v súdnych konaniach. Sporov z dopravy je na Slovensku relatívne málo. Nielen preto je aj málo rozhodnutí odvolacích a dovolacích súdov, v ktorých by sa právny diskurz musel vyporiadavať s pomerne zložitými problémami zodpovednostných vzťahov v doprave. Veľkosťou nášho priestoru predurčená slovenská právna veda sa obmedzuje na pomerne strohé anotácie právnej úpravy v základnej komentárovej literatúre.⁷⁾ Rozsiahlejšie samostatné štúdie k parciálnym otázkam dopravného práva celkom absentujú. Zdá sa, že po hlbšom spracovaní dopravného práva nie je ani veľký dopyt. Len ťažko možno očakávať vydanie systematických spracovaní transportného práva⁸⁾ alebo aspoň samostatné príspevky do špecializovaných časopisov, akým je v Nemecku .⁹⁾

Súčasná právna úprava dopravných zmlúv rozlišuje medzi obchodnými a spotrebiteľskými vzťahmi, keď zmluvné vzťahy v doprave upravuje v Občianskom a aj v Obchodnom zákonníku. Stav je výsledkom historického vývoja. Zasielateľská zmluva a zmluva o preprave boli pravidelnou súčasťou obchodnoprávnych kodifikácií v stredoeurópskom priestore. Na území Slovenska bola prvá úprava zasielateľskej zmluvy obsiahnutá už v zák. čl. XVI/1840 o obchodníkoch. Prvá zákonná úprava zmluvy o preprave bola v zák. čl. XX/1840 o nákladných dopravcoch, ktorý obsahoval verejnoprávne a súkromnoprávne predpisy týkajúce sa podnikania v oblasti nákladnej dopravy vykonávanej povozom. Následne až do roku 1950 na Slovensku platila právna úprava zasielateľskej zmluvy a zmluvy o preprave veci obsiahnutá v pôvodne uhorskej a na Slovensku aj po roku 1918 platnej právnej úprave pôvodne uhorského obchodného zákonníka z roku 1875 (zák. čl. XXXVII/1875 o obchodnom zákone). Uhorská kodifikácia takmer doslovne kopírovala vtedajšiu nemeckú právnu úpravu obsiahnutú vo vtedy platnom Všeobecnom obchodnom zákonníku z roku 1863. V období štátom riadeného hospodárstva po roku 1948 bola úprava zmluvy o preprave obsiahnutá rámcovo v Hospodárskom zákonníku z roku 1964 (§ 336 až 346). Štandardný súkromnoprávny charakter si právna úprava zmluvy o preprave ponechala v Zákonníku medzinárodného obchodu z roku 1963 (§ 548 až 568). Rovnako tomu bolo v prípade zasielateľskej zmluvy (§ 536 až 547). Zákonník medzinárodného obchodu bol hlavným prameňom v súčasnosti platného Obchodného zákonníka.¹⁰⁾ Počas už takmer 30-ročnej platnosti Obchodného zákonníka sa neobjavila žiadna hlbšia kritika tohto legislatívneho stavu. Súčasná právna úprava zasielateľskej zmluvy a zmluvy o preprave veci obsiahnutá v Obchodnom zákonníku vychádza z tradičných obchodnoprávnych úprav nášho priestoru.