K možnostiam trestnoprávneho postihu prejavov schvaľovania vojny a vojenských operácií v rozpore s medzinárodným právom

Dňa 24. februára 2022 v ranných hodinách došlo k zo strany Ruskej federácie k vojenskému napadnutiu Ukrajiny. Tento akt sa v tom okamihu stal súčasne aj hlavnou mediálnou témou s celospoločenským presahom. Na napadnutie reagovali politici a iné osoby verejného života, ako aj bežní ľudia. Väčšina reakcií a stanovísk predstaviteľov a obyvateľov jednotlivých krajín Európskej únie (ďalej aj "EÚ") vrátane Slovenskej republiky (ďalej aj "SR") a jej predstaviteľov smerovala k odmietaniu a odsúdeniu tohto konania zo strany Ruskej federácie. Vyskytli sa však aj reakcie a vyhlásenia, ktoré naopak tento akt schvaľovali, resp. s ním vyjadrovali súhlas, prípadne toto konanie priam obhajovali.

Predmetom tohto príspevku nie je poukázať a rozobrať, alebo polemizovať s konkrétnymi vyjadreniami niektorých osôb k tejto téme, ale vo všeobecnosti analyzovať problematiku možného trestnoprávneho postihu konaní spojených so schvaľovaním vojny, resp. vojnových operácií alebo ich obhajovaním, prípadne podnecovaním k ich vykonaniu. V rámci uvedenej problematiky sa osobitne zameriame na rozbor problematiky možného kvalifikovania takého konania ako trestného činu ohrozenia mieru podľa § 417 Trestného zákona (ďalej aj "TZ").

Verejnosti bol po vypuknutí konfliktu na Ukrajine v súvislosti s vyjadreniami niektorých osôb, ktoré prezentovali svoj "pozitívny" postoj k vojenským krokom Ruskej federácie (najmä prostredníctvom sociálnych sieti ako Facebook alebo Instagram), prezentovaný názor, že by zo strany týchto osôb mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia mieru podľa § 417 TZ. Uvedené názory boli podrobené aj kritike zo strany niektorých právnikov, resp. sudcov. Preto najskôr analyzujeme možnosti naplnenia skutkovej podstaty tohto trestného činu v súvislosti so schvaľovaním konaní týkajúcich sa vojenského napadnutia jedného suverénneho štátu zo strany druhého, ktoré je v rozpore s medzinárodným právom upravujúcim právo vojnových konfliktov.

Trestný čin ohrozenia mieru podľa § 417 TZ je zaradený prvom diele XII. hlavy osobitnej časti Trestného zákona medzi trestné činy proti mieru a ľudskosti, trestné činy terorizmu a extrémizmu. Ide o upravenú skutkovú podstatu trestného činu podľa § 1 zákona č. 165/1950 Zb. - Zákona na ochranu mieru, ktorý bol účinný do 31. decembra 2005. Predchádzajúci Trestný zákon (zákon č. 140/1961 Zb.) túto skutkovú podstatu v osobitnej časti neobsahoval.

Základná skutková podstata trestného činu ohrozenia mieru podľa § 417 ods. 1 TZznie Trestný čin ohrozenia mieru je teda v základnej skutkovej podstate zločinom. V prípade naplnenia kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa odseku 2 by išlo už o obzvlášť závažný zločin. U trestného činu ohrozenia mieru platí voči jeho páchateľovi univerzálna pôsobnosť (jurisdikcia) Trestného zákona podľa § 5a TZ. Jeho trestnosť sa teda posudzuje podľa slovenského Trestného zákonaaj vtedy, ak taký trestný čin spáchal mimo územia SR cudzinec, ktorý nemá na území SR trvalý pobyt. Ak dôjde k spáchaniu trestného činu ohrozenia mieru v kvalifikovanej skutkovej podstate, možno páchateľovi (pozri § 47 TZ). Trestný čin ohrozenia mieru patrí zároveň podľa § 88 a § 91 TZ k nepremlčateľným trestným činom, a to ako z hľadiska ich trestnosti, tak aj výkonu uloženého trestu. Uvedené platí aj v prípade uloženia trestu mladistvému páchateľovi (pozri § 120 ods. 2 TZ)

Tento trestný čin podľa § 417 TZpatrí medzi ohrozovacie trestné činy, kedy na jeho naplnenie nie je potrebné spôsobenie následku, teda porušenie mieru vyvolaním vojny. trestného činu ohrozenia mieru je ochrana mieru a mierového spolunažívania medzi štátmi vrátane vnútroštátneho mieru. je naplnená konaniami smerujúcimi k narušeniu mieru, ktoré spočívajú alternatívne: a/v podnecovaní k vojne, b/ v propagovaní vojny, c/a v inej podpore vojnovej propagandy.

Vzhľadom na znenie skutkovej podstaty, aj v spojení s § 435 ods. 1 TZ, možno na jej naplnenie ohroziť mier výhradne prostredníctvom konaní smerujúcich k vyvolávaniu alebo preferovaniu vojny, ktorá narúša mierové spolužitie. Prvým kľúčovým pojmom, ktorý treba definovať v prípade skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia mieru podľa § 417 TZje pojem . Úplne zjednodušenie by bolo možné povedať, že mier je opakom vojny, resp. ozbrojeného konfliktu. Pri definovaní pojmu mier na účely Trestného zákona treba vychádzať najmä z § 435 ods. 1 TZ a z medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná. Vychádzajúc z § 435 ods. 1 TZmožno mier deliť na vnútroštátny a na medzinárodný. je stav medzinárodného spoločenstva bez existencie organizovanej kolektívnej formy násilia medzi členmi tohto spoločenstva (pozri definíciu vojny podľa § 435 ods. 1 písm. a) TZ ). je dlhodobý stav spoločnosti v určitom štáte, kedy nedochádza k ozbrojeným konfliktom medzi orgánmi štátu a organizovanými ozbrojenými skupinami v tomto štáte (tzv. vertikálne ozbrojené konflikty) alebo medzi takými organizovanými skupinami navzájom (tzv. horizontálne ozbrojené konflikty), ktoré by presahovali charakter ojedinelých a izolovaných aktov násilia [pozri definíciu vojny podľa § 435 ods. 1 písm. b) TZ ].

Vychádzajúc z článku 2 Ženevského dohovoruo zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli treba rozumieť prípad vyhlásenia vojny alebo akéhokoľvek iného ozbrojeného konfliktu, vzniknutého medzi dvoma alebo viacerými štátmi (v zmysle Dohovoru Vysokými zmluvnými stranami), aj keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich. Súčasne ide aj o prípady čiastočnej alebo úplnej okupácie celého územia niektorého štátu, aj keď sa táto okupácia nestretne so žiadnym vojenským odporom.

Podľa čl. 1 ods. 4 Dodatkového protokolu Dodatkový protokol I k Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov sa medzinárodnými ozbrojenými konfliktami rozumejú aj tzv. boje za národné oslobodenie, a to tie,

Zdĺhavý ozbrojený konflikt na území štátu medzi vládnymi orgánmi a organizovanými ozbrojenými skupinami alebo medzi takýmito skupinami navzájom predstavuje dlhšiu dobu trvajúce ozbrojené násilie na území jedného štátu, ku ktorému dochádza buď medzi vládnymi orgánmi a organizovanými ozbrojenými skupinami alebo medzi takými organizovanými ozbrojenými skupinami navzájom. Svojim charakterom, intenzitou a trvaním však takéto ozbrojené násilie musí presahovať rámec bežného narušenia verejného poriadku.

Pod ozbrojenou organizovanou skupinou treba rozumieť spolčenie najmenej troch osôb, ktoré sú organizované obdobne ako armáda, ale ktoré súčasne nie sú regulárnou armádou príslušného štátu, resp. jeho iným ozbrojeným zborom, ktorý by bol ústavným, prípadne zákonným spôsobom legitimizovaný (paramilitatné skupiny).

O zdĺhavý ozbrojený konflikt na území štátu nepôjde najmä v prípade vnútorných nepokojov a napätí, ktoré vyústia do ojedinelých a izolovaných aktov násilia a vzbúr (napr. Leopoldovská vzbura). Trestný zákontotiž v súlade s normami medzinárodného trestného práva nepovažuje za vojnu vnútorné nepokoje a napätia ako sú vzbury, izolované a ojedinelé akty násilia alebo iné akty podobnej povahy. Tento termín zaviedol do slovníka medzinárodného práva Medzinárodný výbor Červeného kríža v roku 1971. Teória ho definuje ako

V prípade vojny z hľadiska jej ponímania ako medzinárodného ozbrojeného konfliktu podľa ustanovenia § 417 ods. 1 TZ v spojení s § 435 ods. 1 písm. a) TZ, treba podľa nášho názoru odlišovať opatrenia prijaté Radou bezpečnosti OSN podľa čl. 39 a nasl. (najmä čl. 42) Charty OSN , ktoré umožňujú s cieľom zachovania alebo obnovy medzinárodného mieru a bezpečnosti použitie ozbrojených síl. V takom prípade je použitie ozbrojených síl totiž v súlade s medzinárodným právom a ich cieľom je naopak udržanie alebo obnova mieru, nie jeho ohrozenie. Treba tiež uviesť, že podľa čl. 51 Charty OSN majú členovia Spojených národov právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu v prípade ozbrojeného útoku proti niektorému členovi dokiaľ Rada Bezpečnosti OSN nevykoná opatrenia pre zachovanie mieru a bezpečnosti. Také ozbrojené obranné akcie voči agresorovi sú tak Chartou OSN dovolené (ide o tzv. obrannú vojnu), pričom ich vykonanie musí brániaca sa strana oznámiť Rade bezpečnosti.

Z hľadiska vnútroštátnej úpravy treba poukázať na ustanovenia ústavného zákona č. 227/2002 Z.z.o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej aj "ZoBŠ"). Vychádzajúc z čl. 2 ods. 1 ZoBŠ vypovie prezident SR na základe rozhodnutia Národnej rady SR vtedy ak SR je napadnutá cudzou mocou, ktorá jej vypovedala vojnu alebo ktorá bez vypovedania vojny narušila jej bezpečnosť, alebo vtedy, ak vypovedaním vojny SR plní záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti alebo z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu. V takom prípade ide o medzinárodný ozbrojený konflikt, ktorého účastníkom je SR.

Ak Slovenskej republike bezprostredne hrozí vypovedanie vojny alebo bezprostredne hrozí napadnutie cudzou mocou bez vypovedania vojny vyhlási prezident SR na návrh vlády (čl. 3 ods. 1 ZoBŠ).

Na zabezpečenie alebo obnovenie tzv. vnútroštátneho mieru môže prezident SR na návrh vlády SR vyhlásiť výnimočný stav. Podmienkou jeho vyhlásenia je, že došlo, alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k teroristickému útoku, k rozsiahlym pouličným nepokojom spojeným s útokmi na orgány verejnej moci, drancovaním obchodov a skladov alebo s inými hromadnými útokmi na majetok alebo dôjde k inému hromadnému násilnému protiprávnemu konaniu, ktoré svojím rozsahom alebo následkami podstatne ohrozuje alebo narušuje verejný poriadok a bezpečnosť štátu, ak ho nemožno odvrátiť činnosťou orgánov verejnej moci a ak je znemožnené účinné použitie zákonných prostriedkov. Výnimočný stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie SR (čl. 4 ods. 1 ZoBŠ). Nemožno ho však vyhlásiť na potlačenie štrajku, o ktorom rozhodol príslušný odborový orgán, alebo výluky, o ktorej rozhodol zamestnávateľ v súlade s predpismi o kolektívnom vyjednávaní, ani na znemožnenie alebo na rozpustenie verejného zhromaždenia občanov v súlade s predpismi upravujúcimi právo na zhromažďovanie, ak na ňom alebo v súvislosti s ním nedôjde ku konaniu, ktoré spĺňa podmienku na vyhlásenie výnimočného stavu podľa odseku 1 (čl. 4 ods. 3 ZoBŠ). Za určitých okolností, tak podmienky pre vyhlásenie výnimočného stavu (najmä v prípade ich dlhšieho trvania) napĺňajú definíciu vojny podľa § 435 ods. 1 písm. b) TZ, teda zdĺhavého ozbrojeného konfliktu vo vnútri štátu.

Ďalšími kľúčovými pojmami pri trestnom čine ohrozenia mieru podľa § 417 TZsú: a . Ide vo všeobecnosti o konania, ktorých cieľom je ohroziť (narušiť) mier (mierový stav) prostredníctvom vykresľovania a prezentovania vojny ako nástroja riešenia medzinárodných alebo vnútroštátnych problémov.

treba rozumieť vážne mienené prejavy páchateľa určené tretím osobám, ktorými páchateľ zamýšľa vyvolať u týchto osôb náladu, správanie alebo rozhodnutie smerujúce k vyvolaniu vojny, pritom nezáleží na forme tohto prejavu (ústna, písomná a pod.). Motívom prejavu páchateľa musí byť v tomto prípade snaha o narušenie existujúceho mieru. je prejav vôle v právnom, resp. trestnoprávnom zmysle, ktorý by bol spôsobilý naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu. Môže ním byť verbálne vyjadrenie, pričom však nie je vylúčená ani iná forma - napr. vyjadrenie sa pokrikom, gestom, prostredníctvom transparentu, statusu na sociá