Medzinárodné štandardy slobody prejavu sudcu a disciplinárneho postihu za výkon tejto slobody

 vypracovala pre Výbor ministrov Rady Európy stanovisko č. 3 (2002) o princípoch a pravidlách regulujúcich sudcovské profesionálne správanie, najmä v oblasti etiky, nezlučiteľného správania sa a nestrannosti.

Z obsahu uvedeného stanoviska vyplýva, že demokratické spoločnosti v ostatných rokoch zvýšili nároky na svoje súdne systémy. Zatiaľ čo architektúra demokracií bola hlboko ovplyvnená, národné rozdiely zostali. Je samozrejmé, že východoeurópske krajiny, ktoré sa rozvíjajú z totalitných režimov, chápu právo a spravodlivosť ako poskytujúce neodmysliteľnú legitímnosť pre rekonštrukciu demokracie. Tam viac, ako kdekoľvek inde, justičný systém presadzuje sám seba vo vzťahu k ostatným mociam v štáte prostredníctvom svojej funkcie súdneho dohľadu (bod 11).

Právomoci zverené sudcom nie sú predmetom len vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je vyjadrením vôle národa, ale podliehajú aj princípom medzinárodného práva a spravodlivosti uznávaným v moderných demokratických spoločnostiach (bod 12).

V ostatných rokoch sa objavili určité náznaky potreby posilnenia záruk sudcovskej nezávislosti a nestrannosti; boli ustanovené nezávislé orgány s cieľom ochrany súdnej moci pred neprimeranými zásahmi; význam Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") narástol a dostal sa do povedomia prostredníctvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ESĽP) a vnútroštátnych súdov (bod 15).

Nezávislosť sudcu je základným princípom a právom občanov každého štátu, vrátane jeho sudcov. Má individuálny aj inštitucionálny aspekt. Moderný demokratický štát je založený na trojdelení štátnej moci. Každý individuálny sudca musí urobiť všetko, aby presadzoval nezávislosť súdnej moci na obidvoch úrovniach. Inštitucionálnej aj individuálnej (bod 16).

Sudcovia nemôžu byť izolovaní od spoločnosti, v ktorej žijú, keďže súdny systém môže fungovať riadne len ak sú sudcovia v kontakte s realitou. Navyše, aj sudcovia, ako občania, požívajú základné práva a slobody garantované najmä Dohovorom (sloboda prejavu, náboženstva atď.) (bod 27).

Diskusia v rámci CCJE ukázala potrebu ustanoviť rovnováhu medzi právom sudcov na slobodu názoru a prejavu a požiadavkou neutrality. Pre sudcov je preto nevyhnutné, navzdory tomu, že ich členstvo v politickej strane alebo ich účasť na verejných diskusiách o hlavných problémoch v spoločnosti nemôže byť zakázaná, zdržať sa minimálne akýchkoľvek politických aktivít spôsobilých spochybniť ich nezávislosť alebo ohroziť zdanie sa nestrannosti (bod 33). Avšak, sudcovia by mali mať možnosť zúčastňovať sa určitých diskusií týkajúcich sa národnej justičnej politiky. Mali by mať možnosť poskytovať konzultácie a hrať aktívnu úlohu pri príprave legislatívy týkajúcej sa ich postavenia a všeobecne fungovania justičného systému (bod 34).

Otázka zainteresovanosti sudcov na určitých vládnych aktivitách, ako je napríklad pôsobenie v ministerskom kabinete, spôsobuje konkrétne problémy. Nič nebráni sudcovi, aby vykonával funkciu v administratívnom aparáte ministerstva (napríklad oddelenie civilnej alebo trestnej legislatívy na ministerstve spravodlivosti); avšak záležitosť je oveľa delikátnejšia vo vzťahu v sudcovi, ktorý sa stane členom ministerského kabinetu. Ministri sú oprávnení ustanoviť kohokoľvek, koho chcú, za člena svojho kabinetu, avšak ako blízki spolupracovníci ministra títo ľudia participujú do určitej miery aj na ministerských politických aktivitách. V takom prípade predtým, ako sudca začne pracovať v ministerskom kabinete, by bolo ideálne získať stanovisko nezávislého orgánu zodpovedného za ustanovovanie sudcov do funkcie, aby tento orgán určil pravidlá správania sa v každom jednom konkrétnom prípade (bod 36).

V niektorých, najmä západných európskych krajinách, je všeobecný trend, že médiá prejavujú väčší záujem o sudcovské záležitosti, najmä v trestnej oblasti. Vzhľadom na vzťahy, ktoré môžu vzniknúť medzi sudcami a novinármi, existuje riziko, že spôsob, ako sudcovia vystupujú, môže byť ovplyvnený novinármi. V tejto súvislosti CCJE upozorňuje na Stanovisko CCJE č. 1 (2001) ktoré vypovedá, že kým sloboda tlače je výsadným princípom, súdne konanie musí byť chránené pred neprimeraným vonkajším nátlakom. Z toho vyplýva, že sudcovia musia byť v ich vzťahoch s novinármi opatrní a spôsobilí zachovať svoju nezávislosť a nestrannosť, zabrániť vzniku akýchkoľvek osobných výhod zo vzťahov s novinármi a zdržať sa akýchkoľvek neodôvodnených komentárov k veciam, v ktorých rozhodujú. Právo verejnosti na informácie je bezpochyby základným princípom vyplývajúcim z čl. 10 Dohovoru. Z neho vyplýva, že sudca splní legitímne očakávania občanov jasne odôvodneným rozhodnutím. Sudcovia majú mať možnosť pripraviť sumár alebo komuniké objasňujúce zmysel alebo význam ich rozhodnutí pre verejnosť. Okrem toho, v krajinách, kde sú sudcovia zapojení do kriminálneho vyšetrovania, je vhodné zosúladiť potrebné obmedzenia vzťahujúce sa na kauzy, ktoré vyšetrujú, s právom na informácie. Iba za takých p