Náhrada mzdy pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru

Okresný súd rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou listom žalovaného, ktorý bol žalobkyni doručený 27. októbra 2005, je neplatné. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy titulom neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru vo výške 25 667,60 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nevyplatenej mzdy za október 2005 vo výške 9 606,59 eur so 6% úrokom z omeškania ročne od 28. októbra 2005 do zaplatenia a náhradu pomernej časti dovolenky v sume 10 461,31 eur so 6% úrokom z omeškania ročne od 28. októbra 2005 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. O náhrade trov konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V časti žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa nevykonávala prácu v súlade s pracovnou zmluvou už od 14. júna 2005, kedy dostala pokyn od členov predstavenstva, aby zotrvala doma a nevystupovala v mene žalovaného a že žalovaný nepreukázal časové obmedzenie tohto pokynu. Žalovanému sa nepodarilo preukázať ani to, že vyzval žalobkyňu 10. augusta 2005 na nástup do práce. Dospel preto k záveru, že z jej strany nedošlo k neospravedlnenej absencii spočívajúcej v tom, že po skončení práceneschopnosti 7. augusta 2005 nenastúpila do práce a teda, že z jej strany nedošlo ani k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru považoval preto za neplatné. K okamihu skončenia pracovného pomeru uviedol, že Zákonník práce nevylučuje možnosť skončenia pracovného pomeru viacerými úkonmi zamestnávateľa. V konaní bolo síce preukázané, že pracovný pomer žalobkyne by skončil výpoveďou doručenou jej 30. augusta 2005, ktorej neplatnosť žalobkyňa na súde nenapadla, a to k 1. novembru 2005, žalovaný však pred uplynutím výpovednej doby uvedenej výpovede skončil so žalobkyňou pracovný pomer 27. októbra 2005 okamžitým skončením. Keďže tento zrušovací prejav je neplatný a žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnávaní a ani sa so žalovaným nedohodla inak, dospel k záveru, že v zmysle § 79 ods. 3 Zákonníka práce (ďalej aj "ZP") sa uplatnila fikcia skončenia pracovného pomeru dohodou k 27. októbru 2005. V takomto prípade zamestnanec má podľa § 79 ods. 4 ZP nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 ZP za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Žalobkyni preto priznal náhradu mzdy v rozsahu jej priemerného zárobku za dva mesiace, čo predstav